Village Vanguard je newyorský džezový klub, ktorý existuje od roku 1935. Hral tam azda úplne každý, kto v džeze niečo znamená. Klub sa nikdy nepresťahoval, kapacita je stále tá istá ako pred 70 rokmi a mám obavy, že zariadenie a omietka tiež.
Do pánskeho záchodu sa chodí cez hudobnícku šatňu kombinovanú s kanceláriou. Top shelf kokteily spočívajú v tom, že dostanete rum a kolu a môžete si miešať. Napriek tomu všetkému si radi postojíte na ulici aj hodinu pred setom a po úplne chaotickom rituáli kontroly lístkov a rezervácií sa potom po úzkych schodíkoch spustíte do trojuholníkového džezového raja.
Napriek tomu, že džezová ponuka v NYC je naozaj bohatá a denne sa núka niekoľko akcií, ktoré by všade inde boli vrcholom roka, už po niekoľký pondelok som sa opäť vybral na Vanguard Jazz Orchestra. Je to vlastne legendárny Thad Jones and Mel Lewis Band, ktorý tu hrá každý pondelok už viac než tri desaťročia a ja sa ho neviem nabažiť. Som zaťažený na veľké telesá, či už v klasike, alebo v džeze a po tom, čo som zažil dva úplne bláznivé roky v pôvodnom Orchestri Gustava Broma s jeho ozajstným kapelníkom, mám bigbandy ešte radšej.
VJO patrí k tomu najlepšiemu, čo v tejto oblasti môžete počuť.Všetko ladí, súhra je bezchybná, aranžmány prekvapia ešte aj ostrieľaného leva bigbandov, akým je Fero Muflón Karnok, ktorého som sem už tiež dovliekol. Každé sólo by mohlo ísť priamo do učebnice, napriek tomu, že si hudobníci počas hrania udatne uhýňajú z niečoho v povestných papierových vreckách. Na notových stojanoch sú pol metra hrubé fascikle s notami, zjavne celý archív, nie div, že vždy hrajú úplne iný program.
Cítim sa ako vo filme, teda vo viacerých. Fúzatý trombónista, ktorý koncert veľmi sucho a sarkasticky konferuje je z Amarcordu, barytónsaxofonista je Clark Kent zo Supermana a klavírista mimozemšťan z 3rd Rock from the Sun. Všetci hrajú ako pánbožkovia a po 80 minútach je nemilosrdný koniec. Konferenciér oznámi: „Ako povedal Frank Sinatra tým dvom chlapíkom, čo ma mlátili – That´s enough.“ Žiadne prídavky. Musím prísť v pondelok zase.
Do pánskeho záchodu sa chodí cez hudobnícku šatňu kombinovanú s kanceláriou. Top shelf kokteily spočívajú v tom, že dostanete rum a kolu a môžete si miešať. Napriek tomu všetkému si radi postojíte na ulici aj hodinu pred setom a po úplne chaotickom rituáli kontroly lístkov a rezervácií sa potom po úzkych schodíkoch spustíte do trojuholníkového džezového raja.
Napriek tomu, že džezová ponuka v NYC je naozaj bohatá a denne sa núka niekoľko akcií, ktoré by všade inde boli vrcholom roka, už po niekoľký pondelok som sa opäť vybral na Vanguard Jazz Orchestra. Je to vlastne legendárny Thad Jones and Mel Lewis Band, ktorý tu hrá každý pondelok už viac než tri desaťročia a ja sa ho neviem nabažiť. Som zaťažený na veľké telesá, či už v klasike, alebo v džeze a po tom, čo som zažil dva úplne bláznivé roky v pôvodnom Orchestri Gustava Broma s jeho ozajstným kapelníkom, mám bigbandy ešte radšej.
VJO patrí k tomu najlepšiemu, čo v tejto oblasti môžete počuť.Všetko ladí, súhra je bezchybná, aranžmány prekvapia ešte aj ostrieľaného leva bigbandov, akým je Fero Muflón Karnok, ktorého som sem už tiež dovliekol. Každé sólo by mohlo ísť priamo do učebnice, napriek tomu, že si hudobníci počas hrania udatne uhýňajú z niečoho v povestných papierových vreckách. Na notových stojanoch sú pol metra hrubé fascikle s notami, zjavne celý archív, nie div, že vždy hrajú úplne iný program.
Cítim sa ako vo filme, teda vo viacerých. Fúzatý trombónista, ktorý koncert veľmi sucho a sarkasticky konferuje je z Amarcordu, barytónsaxofonista je Clark Kent zo Supermana a klavírista mimozemšťan z 3rd Rock from the Sun. Všetci hrajú ako pánbožkovia a po 80 minútach je nemilosrdný koniec. Konferenciér oznámi: „Ako povedal Frank Sinatra tým dvom chlapíkom, čo ma mlátili – That´s enough.“ Žiadne prídavky. Musím prísť v pondelok zase.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.