Na Slovensku si v divadle ľudia kupujú bulletiny, aby sa dozvedeli o hre, hercoch či autorovi čosi viac...čosi, čo na javisku neuvidia. V kéralskom divadle na juhu Indie mi dali do ruky jednu A štvorku, na ktorej bolo opísané, čo herci na javisku hrajú.
Čo hovoria, a prečo. O kéralskom umení Kathakali som počula už predtým, videla som raz dokument, kde akýsi pomaľovaný Indián gúľal očami a škriekal na obecenstvo. Toto podivné divadelné umenie sa študuje 6 až 10 rokov a herci sa za ten čas naučia, ako sa hrá strach, radosť, láska či hnev. Nemôžu pritom používať slová, hovoria iba zvláštnou posunkovou rečou, ktorú prekladá spevom spevák v pozadí. Idúc do divadla, myslela som si, že to bude ďalšia hovadina na turistov, kde bude behať blázon po pódiu a hulákať na mňa a ja po polhodine zaspím.
Ostala som však prekvapená. Na začiatku nám totiž ako obecenstvu spevák s hercom vysvetlili, čo ktorý pohyb či mimický zášklb znamená. Neuveriteľná, až groteskná popisnosť tých najzákladnejších pocitov či javov zo života ľudí kdekoľvek na svete zrazu do toho celého vniesla ľudskosť, ktorá tak chýba bolywoodskym trhákom. Tie zmrzli pri preháňaní. Ani by mi nenapadlo, že „maník“ natretý nazeleno, celý obložený zlatom, ma dojme, alebo ďalší, natretý nažlto, rozosmeje. Taká zdokonalená pantomíma. Na ľavej strane javiska stoja dvaja bubeníci, ktorí totálne koncentrovane sledujú herca a v podstate simultánne s ním rytmicky hrajú to čo on. V praxi to vyzerá asi ako dokonale vykomponovaná scénická hudba. Herec sa hnevá, plazí jazyk a škrieka a v momentne, keď sa zaženie rukou, ozve sa od bubeníkov výrazný akcent. Na stotinu sekundy presne. Alebo keď herec dupne. Na nohách má rolničky, ktoré ten akcent ešte zdôraznia. Väčšinou hrajú výjavy z Rámajány alebo iných svätých kníh. Najobľúbenejšie sú však tie časti, kde vystupujú démoni, tam sa herci môžu dosýta vyžiť v stovkách podôb ľudskej tváre, ktorú veľmi rýchlo a s majstrovskou zručnosťou dokážu premeniť na tvár nadľudskú, alebo až nechutne neľudskú. A tu je tá paralela s bolywoodom. Realita musí byť prehnaná na entú. Inak sa to nedá považovať za umenie. A na čo by sa preboha za rupie išli do divadla kukať na realitu.
Čo hovoria, a prečo. O kéralskom umení Kathakali som počula už predtým, videla som raz dokument, kde akýsi pomaľovaný Indián gúľal očami a škriekal na obecenstvo. Toto podivné divadelné umenie sa študuje 6 až 10 rokov a herci sa za ten čas naučia, ako sa hrá strach, radosť, láska či hnev. Nemôžu pritom používať slová, hovoria iba zvláštnou posunkovou rečou, ktorú prekladá spevom spevák v pozadí. Idúc do divadla, myslela som si, že to bude ďalšia hovadina na turistov, kde bude behať blázon po pódiu a hulákať na mňa a ja po polhodine zaspím.
Ostala som však prekvapená. Na začiatku nám totiž ako obecenstvu spevák s hercom vysvetlili, čo ktorý pohyb či mimický zášklb znamená. Neuveriteľná, až groteskná popisnosť tých najzákladnejších pocitov či javov zo života ľudí kdekoľvek na svete zrazu do toho celého vniesla ľudskosť, ktorá tak chýba bolywoodskym trhákom. Tie zmrzli pri preháňaní. Ani by mi nenapadlo, že „maník“ natretý nazeleno, celý obložený zlatom, ma dojme, alebo ďalší, natretý nažlto, rozosmeje. Taká zdokonalená pantomíma. Na ľavej strane javiska stoja dvaja bubeníci, ktorí totálne koncentrovane sledujú herca a v podstate simultánne s ním rytmicky hrajú to čo on. V praxi to vyzerá asi ako dokonale vykomponovaná scénická hudba. Herec sa hnevá, plazí jazyk a škrieka a v momentne, keď sa zaženie rukou, ozve sa od bubeníkov výrazný akcent. Na stotinu sekundy presne. Alebo keď herec dupne. Na nohách má rolničky, ktoré ten akcent ešte zdôraznia. Väčšinou hrajú výjavy z Rámajány alebo iných svätých kníh. Najobľúbenejšie sú však tie časti, kde vystupujú démoni, tam sa herci môžu dosýta vyžiť v stovkách podôb ľudskej tváre, ktorú veľmi rýchlo a s majstrovskou zručnosťou dokážu premeniť na tvár nadľudskú, alebo až nechutne neľudskú. A tu je tá paralela s bolywoodom. Realita musí byť prehnaná na entú. Inak sa to nedá považovať za umenie. A na čo by sa preboha za rupie išli do divadla kukať na realitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.