Koncom šesťdesiatych rokov sa západ Európy trápil s menovými krízami a ochota Spojených štátov amerických poskytovať Európe ekonomickú pomoc prudko klesala. Vtedy si Európska únia uvedomila dôležitosť menovej stability a snahy o koordináciu monetárnej politiky dostali zelenú.
Ekonomické záujmy si krajiny mnoho rokov chránili najmä formálnymi dohodami, ale špekulatívne útoky sa vrátili po zjednotení Nemecka, ktoré prostredníctvom vysokých úrokov pohlcovalo zahraničné meny. A tak sa spoločná mena začala javiť ako tá najprijateľnejšia menová alternatíva.
.príjemné prekvapenie
Keď sa v deväťdesiatych rokoch vo svete diskutovalo o vykonateľnosti „projektu euro“, mnoho skeptikov poukazovalo na nespočetné množstvo predvídateľných problémov. Tí opatrnejší navyše promptne dodali, že Európa bude mať šťastie, ak sa nedostavia aj makroekonomické výzvy a starosti, ktoré sa predpovedať nedajú.
Postupne však dostatočné množstvo lídrov EÚ uverilo, že spoločná mena prinesie politickú stabilitu a zároveň upevní ekonomickú integráciu. Krajiny pôvodne žiadali bankovky s národnými symbolmi a Gréci protestovali proti názvu navrhovanej meny (na ktorom sa predstavitelia krajín zhodli až v roku 1995, teda po prijatí Maastrichtskej zmluvy). Kompromisný prístup však nakoniec priniesol ovocie vo forme zrodu spoločnej meny.
Na prekvapenie mnohých sa po roku pomerne nepríjemného klesania euro stalo dôveryhodnou a silnou menou. Európska centrálna banka (ECB) bola počas prvých desiatich rokov svojho fungovania jednou z najkompetentnejších inštitúcií EÚ. Politické hádky a tlaky ohľadom spoločnej meny boli zriedkavé. Ekonóm Jeffrey Frankel dokonca minulý rok predpovedal, že euro by sa mohlo stať hlavnou svetovou rezervnou menou v priebehu desiatich rokov.
Dokonca aj Václav Klaus, jeden z najznámejších euroskeptikov, pri príležitosti desiatych narodenín ECB priznal, že banka má dôvod na oslavu a pochválil ju za výber a exekúciu adekvátnych metód centrálneho bankovníctva. Nedávny víťaz Nobelovej ceny Paul Krugman a jeho spoluautor Maurice Obstfeld ešte v roku 2003 napísali, že fiškálne pravidlá Paktu stability a rastu budú pre členov eurozóny „ohromne bolestivé“, ale ani tieto obavy sa doteraz nenaplnili.
.zveličené prínosy?
Podľa bývalého Reaganovho ekonomického poradcu Martina Feldsteina však nie je vylúčené, že niektoré krajiny z eurozóny vystúpia – pre finančnú krízu a potrebu väčších deficitov, než dovoľuje Pakt stability. Ak nebude vytvorená inštitúcia federálneho typu, ktorá by flexibilne upravovala prísne podmienky Paktu a ak ECB nebude poskytovať záchranné pôžičky, členstvo v eurozóne môže byť pre niektoré krajiny naozaj dočasne nevýhodné – o tom sa na Slovensku, pochopiteľne, nehovorí. Feldsteinov pesimizmus je však založený na predpoklade, že na ECB sa spustí obrovská vlna kritiky zo strany politikov a voličov. Americkí ekonómovia občas preceňujú ochotu Európanov začať vzburu voči existujúcim inštitúciám.
Už spomínaný Jeffrey Frankel, ktorého – na rozdiel od Feldsteina – nemožno považovať za euroskeptika, tvrdí, že je záhadou, prečo po prijatí eura narástol vzájomný obchod členov eurozóny len o 10 až 15 percent, a tak sú namieste otázky, či výhody prijatia eura neboli niekedy zveličované.
.v pravej chvíli?
Rovnako nie sú úplne realistické tvrdenia, že novú menu Slováci prijali v pravej chvíli.
Ak je pravda, že prijatie eura znižuje vnímanú rizikovosť krajiny, Slovensku to v čase, keď investori so svojím kapitálom nehýbu, nepomôže. Dalo by sa argumentovať, že práve vtedy, keď každý bude hľadať výhodné možnosti investovať (po roku 2010?), by bolo dobré zahraničie zaujať výrazným zvýšením finančnej bezpečnosti. Navyše, staré argumenty o strate monetárnej nezávislosti (možnosti nastavovať úrokové sadzby podľa domácej potreby) platia v období krízy ešte viac než v časoch rýchleho ekonomického rastu.
Ak sa Slovensko nechce s prosperitou rozlúčiť, nesmie ignorovať situáciu v kľúčových odvetviach. Dobre fungujúce inštitúcie (školstvo, súdnictvo, zdravotníctvo), bez korupcie a s minimom zbytočných formalít, sú nevyhnutné na dosiahnutie naozaj dôstojnej životnej úrovne. Ak bola takáto životná úroveň jedným z dôvodov prijatia eura, tak máme ešte veľký kus cesty pred sebou.
Autor je kandidát ekonómie a matematiky na Harvard University, USA.
Ekonomické záujmy si krajiny mnoho rokov chránili najmä formálnymi dohodami, ale špekulatívne útoky sa vrátili po zjednotení Nemecka, ktoré prostredníctvom vysokých úrokov pohlcovalo zahraničné meny. A tak sa spoločná mena začala javiť ako tá najprijateľnejšia menová alternatíva.
.príjemné prekvapenie
Keď sa v deväťdesiatych rokoch vo svete diskutovalo o vykonateľnosti „projektu euro“, mnoho skeptikov poukazovalo na nespočetné množstvo predvídateľných problémov. Tí opatrnejší navyše promptne dodali, že Európa bude mať šťastie, ak sa nedostavia aj makroekonomické výzvy a starosti, ktoré sa predpovedať nedajú.
Postupne však dostatočné množstvo lídrov EÚ uverilo, že spoločná mena prinesie politickú stabilitu a zároveň upevní ekonomickú integráciu. Krajiny pôvodne žiadali bankovky s národnými symbolmi a Gréci protestovali proti názvu navrhovanej meny (na ktorom sa predstavitelia krajín zhodli až v roku 1995, teda po prijatí Maastrichtskej zmluvy). Kompromisný prístup však nakoniec priniesol ovocie vo forme zrodu spoločnej meny.
Na prekvapenie mnohých sa po roku pomerne nepríjemného klesania euro stalo dôveryhodnou a silnou menou. Európska centrálna banka (ECB) bola počas prvých desiatich rokov svojho fungovania jednou z najkompetentnejších inštitúcií EÚ. Politické hádky a tlaky ohľadom spoločnej meny boli zriedkavé. Ekonóm Jeffrey Frankel dokonca minulý rok predpovedal, že euro by sa mohlo stať hlavnou svetovou rezervnou menou v priebehu desiatich rokov.
Dokonca aj Václav Klaus, jeden z najznámejších euroskeptikov, pri príležitosti desiatych narodenín ECB priznal, že banka má dôvod na oslavu a pochválil ju za výber a exekúciu adekvátnych metód centrálneho bankovníctva. Nedávny víťaz Nobelovej ceny Paul Krugman a jeho spoluautor Maurice Obstfeld ešte v roku 2003 napísali, že fiškálne pravidlá Paktu stability a rastu budú pre členov eurozóny „ohromne bolestivé“, ale ani tieto obavy sa doteraz nenaplnili.
.zveličené prínosy?
Podľa bývalého Reaganovho ekonomického poradcu Martina Feldsteina však nie je vylúčené, že niektoré krajiny z eurozóny vystúpia – pre finančnú krízu a potrebu väčších deficitov, než dovoľuje Pakt stability. Ak nebude vytvorená inštitúcia federálneho typu, ktorá by flexibilne upravovala prísne podmienky Paktu a ak ECB nebude poskytovať záchranné pôžičky, členstvo v eurozóne môže byť pre niektoré krajiny naozaj dočasne nevýhodné – o tom sa na Slovensku, pochopiteľne, nehovorí. Feldsteinov pesimizmus je však založený na predpoklade, že na ECB sa spustí obrovská vlna kritiky zo strany politikov a voličov. Americkí ekonómovia občas preceňujú ochotu Európanov začať vzburu voči existujúcim inštitúciám.
Už spomínaný Jeffrey Frankel, ktorého – na rozdiel od Feldsteina – nemožno považovať za euroskeptika, tvrdí, že je záhadou, prečo po prijatí eura narástol vzájomný obchod členov eurozóny len o 10 až 15 percent, a tak sú namieste otázky, či výhody prijatia eura neboli niekedy zveličované.
.v pravej chvíli?
Rovnako nie sú úplne realistické tvrdenia, že novú menu Slováci prijali v pravej chvíli.
Ak je pravda, že prijatie eura znižuje vnímanú rizikovosť krajiny, Slovensku to v čase, keď investori so svojím kapitálom nehýbu, nepomôže. Dalo by sa argumentovať, že práve vtedy, keď každý bude hľadať výhodné možnosti investovať (po roku 2010?), by bolo dobré zahraničie zaujať výrazným zvýšením finančnej bezpečnosti. Navyše, staré argumenty o strate monetárnej nezávislosti (možnosti nastavovať úrokové sadzby podľa domácej potreby) platia v období krízy ešte viac než v časoch rýchleho ekonomického rastu.
Ak sa Slovensko nechce s prosperitou rozlúčiť, nesmie ignorovať situáciu v kľúčových odvetviach. Dobre fungujúce inštitúcie (školstvo, súdnictvo, zdravotníctvo), bez korupcie a s minimom zbytočných formalít, sú nevyhnutné na dosiahnutie naozaj dôstojnej životnej úrovne. Ak bola takáto životná úroveň jedným z dôvodov prijatia eura, tak máme ešte veľký kus cesty pred sebou.
Autor je kandidát ekonómie a matematiky na Harvard University, USA.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.