Najskôr hádanka: kedy sú zdravý rozum a verejné financie najviac ohrozené? Novoročná odpoveď z Nemecka: vo volebnom roku, v ktorom vláda „zachraňuje“ ekonomiku v recesii. Kancelárka Angela Merkel pritom uplynulé mesiace o veľkých štátnych výdavkoch v čase finančnej krízy nechcela ani počuť. Vyhlasovala: „Mojimi spojencami sú daňoví poplatníci.“ Hyperaktívny Nicolas Sarkozy vtedy svetu uštipačne odkázal, že kým „Nemecko rozmýšľa, Francúzsko koná“.
Lenže minulý týždeň sa rozhodlo konať aj Nemecko. Je predsa trištvrte roka pred voľbami a ekonomika má padnúť o 2,25 percenta HDP. Veľká koalícia CDU a SPD zrazu navrhla balíček vo výške 50 miliárd eur, ktorého nevyslovená dogma je: žiadny Nemec nemôže pocítiť, že krajina je v recesii. Naopak: vytvorí sa 200-tisíc pracovných miest, klesnú dane, ľudia budú spotrebúvať ešte viac a na čoraz lepších cestách pribudnú nové, nablýskané autá. Merkelovej vláda chce naozaj masívne budovať nové cesty. A ešte aj internetové prepojenia – pre Nemecko naozaj prepotrebná investícia... Vláda chce tiež veľkú časť sumy naliať do jasieľ, škôl a univerzít – nie však na vzdelávanie, ale na nové okná a „ekologické sanovanie“ budov, čo má podporiť biznis...
Iná časť opatrení pôsobí rozumnejšie: Merkelovej vláda zníži dane aj zdravotné odvody. Má to však dve veľké ale. Po prvé je otázne, či o pár eur viac vo svojej peňaženke Nemci využijú naozaj na rast spotreby v miere, v akej si to predstavuje vláda. Po druhé kresťanskí demokrati a socialisti na začiatku spoločnej vlády uskutočnili najväčšie zvýšenie daní v nemeckej histórii, aby naplnili štátnu kasu. Teraz dane znižujú a prehlbujú rozpočtový deficit, aby povzbudili Nemcov ku konzumu – nie je v tom primálo rozumu?
Merkelovej vláda chce najnovšie uvoľniť 100 miliárd eur pre „ochranný dáždnik“, z ktorého má napršať veľkým podnikom (dnes im banky nechcú príliš požičiavať). Niektorí nemeckí ekonómovia preto hovoria o vzniku „štátneho kapitalizmu“. Ľudí však najviac nadchlo opatrenie, nazvané celkom novým nemeckým slovom Abwrackprämie (prémia za vrak). Keď sa majiteľ auta, ktoré má minimálne deväť rokov, prihlási na šrotovisku, dostane od štátu
2 500 eur pod podmienkou, že si hneď kúpi nové auto. Vláda tým chce pomôcť nemeckým automobilkám. Úsmevné je, že aby sa predišlo podozreniam, prémiu dostane nielen kupec nového VW, ale aj Toyoty či Peugeota (inak by EÚ Nemcov poťahovala za automobilový rasizmus). Renomovaný ekonóm Hans-Werner Sinn označil túto prémiu za „perverznú“ a za ničenie ekonomických hodnôt, keďže deväťročné autá „nie sú nijaké krámy do šrotu, ktoré treba ničiť“. Vydesili sa aj policajti, upozorňujúci na podvodníkov, ktorí budú falšovať papiere od starých áut.
Vláda umlčuje pochybovačov o efektivite výdavkov argumentom, že miliardy eur zmiernia recesiu o vyše jedno percento HDP. Takto nastavený cieľ je falošný a nikto nevie, ako a kedy sa splní. Peniaze totiž neprídu do ekonomiky naraz, budú sa v nej rozpúšťať najbližšie dva roky. A ešte jedna pikantéria: vôbec s najbláznivejším nápadom prišli konzervatívci z CDU, ktorí navrhovali, aby štát majetkovo vstúpil do firiem, ktoré budú recesiou najviac postihnuté. Tento program zoštátnenia ekonomiky bol priveľa dokonca aj na socialistov z SPD!
Nemecký paradox – vláda presadzuje ústavný článok o obmedzovaní dlhov, súčasne však predkladá balíček, ktorý prináša najvyššie zadĺženie štátu v povojnových dejinách.
Poučenie? V dnešnom západnom svete je nepredstaviteľné, že by si nejaká vláda dovolila luxus nevymyslieť v recesii veľkolepý investičný program. A málokto sa potom pýta, či výdavky majú vôbec zmysel.
Calvin Coolidge, americký prezident z minulého storočia, povedal: „Dobré vlády necharakterizuje ani tak to, čo sa rozhodnú urobiť, ako to, čo sa rozhodnú neurobiť.“ Poraďte to však Merkelovej či Sarkozymu...
Lenže minulý týždeň sa rozhodlo konať aj Nemecko. Je predsa trištvrte roka pred voľbami a ekonomika má padnúť o 2,25 percenta HDP. Veľká koalícia CDU a SPD zrazu navrhla balíček vo výške 50 miliárd eur, ktorého nevyslovená dogma je: žiadny Nemec nemôže pocítiť, že krajina je v recesii. Naopak: vytvorí sa 200-tisíc pracovných miest, klesnú dane, ľudia budú spotrebúvať ešte viac a na čoraz lepších cestách pribudnú nové, nablýskané autá. Merkelovej vláda chce naozaj masívne budovať nové cesty. A ešte aj internetové prepojenia – pre Nemecko naozaj prepotrebná investícia... Vláda chce tiež veľkú časť sumy naliať do jasieľ, škôl a univerzít – nie však na vzdelávanie, ale na nové okná a „ekologické sanovanie“ budov, čo má podporiť biznis...
Iná časť opatrení pôsobí rozumnejšie: Merkelovej vláda zníži dane aj zdravotné odvody. Má to však dve veľké ale. Po prvé je otázne, či o pár eur viac vo svojej peňaženke Nemci využijú naozaj na rast spotreby v miere, v akej si to predstavuje vláda. Po druhé kresťanskí demokrati a socialisti na začiatku spoločnej vlády uskutočnili najväčšie zvýšenie daní v nemeckej histórii, aby naplnili štátnu kasu. Teraz dane znižujú a prehlbujú rozpočtový deficit, aby povzbudili Nemcov ku konzumu – nie je v tom primálo rozumu?
Merkelovej vláda chce najnovšie uvoľniť 100 miliárd eur pre „ochranný dáždnik“, z ktorého má napršať veľkým podnikom (dnes im banky nechcú príliš požičiavať). Niektorí nemeckí ekonómovia preto hovoria o vzniku „štátneho kapitalizmu“. Ľudí však najviac nadchlo opatrenie, nazvané celkom novým nemeckým slovom Abwrackprämie (prémia za vrak). Keď sa majiteľ auta, ktoré má minimálne deväť rokov, prihlási na šrotovisku, dostane od štátu
2 500 eur pod podmienkou, že si hneď kúpi nové auto. Vláda tým chce pomôcť nemeckým automobilkám. Úsmevné je, že aby sa predišlo podozreniam, prémiu dostane nielen kupec nového VW, ale aj Toyoty či Peugeota (inak by EÚ Nemcov poťahovala za automobilový rasizmus). Renomovaný ekonóm Hans-Werner Sinn označil túto prémiu za „perverznú“ a za ničenie ekonomických hodnôt, keďže deväťročné autá „nie sú nijaké krámy do šrotu, ktoré treba ničiť“. Vydesili sa aj policajti, upozorňujúci na podvodníkov, ktorí budú falšovať papiere od starých áut.
Vláda umlčuje pochybovačov o efektivite výdavkov argumentom, že miliardy eur zmiernia recesiu o vyše jedno percento HDP. Takto nastavený cieľ je falošný a nikto nevie, ako a kedy sa splní. Peniaze totiž neprídu do ekonomiky naraz, budú sa v nej rozpúšťať najbližšie dva roky. A ešte jedna pikantéria: vôbec s najbláznivejším nápadom prišli konzervatívci z CDU, ktorí navrhovali, aby štát majetkovo vstúpil do firiem, ktoré budú recesiou najviac postihnuté. Tento program zoštátnenia ekonomiky bol priveľa dokonca aj na socialistov z SPD!
Nemecký paradox – vláda presadzuje ústavný článok o obmedzovaní dlhov, súčasne však predkladá balíček, ktorý prináša najvyššie zadĺženie štátu v povojnových dejinách.
Poučenie? V dnešnom západnom svete je nepredstaviteľné, že by si nejaká vláda dovolila luxus nevymyslieť v recesii veľkolepý investičný program. A málokto sa potom pýta, či výdavky majú vôbec zmysel.
Calvin Coolidge, americký prezident z minulého storočia, povedal: „Dobré vlády necharakterizuje ani tak to, čo sa rozhodnú urobiť, ako to, čo sa rozhodnú neurobiť.“ Poraďte to však Merkelovej či Sarkozymu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.