Aká je cena ľudského života? A čo je hodné jeho straty – zachránený život iných, sloboda, pravda? Jan Palach pred 40 rokmi odpovedal po svojom. Vzal si život, aby čosi nahlas povedal. Malo to zmysel?
Dňa 19. januára 1969, presne pred 40 rokmi, zomrel v pražskej nemocnici Jan Palach. Mal vtedy 20 rokov. Začínajúci študent histórie a ekonómie sa nevedel zmieriť s okupáciou vlastnej krajiny ruskými komunistami. A keďže videl, že ostatní sa s potupnou neslobodou postupne zmierujú, rozhodol sa pre gesto najväčšej váhy – vzdal sa vlastného života, pred očami všetkých sa upálil priamo na Václavskom námestí, aby nahlas povedal, že zmierenie s neslobodou a dobrovoľné otroctvo je horšie ako smrť.
Palachov čin vyvolal masové reakcie, najmä jeho pohreb sa stal manifestáciou sily svedomia. Našiel dokonca aj nasledovníkov – mesiac po Palachovi sa upálil 18-ročný Jan Zajíc zo Šumperka a o ďalšie dva mesiace ich nasledoval Evžen Plocek z Jihlavy. Spoločnosť vtedy trikrát stíchla, a kládla si dôležité otázky. Stáli tri stratené životy za to?
Bola to hrozná doba. Nielen naivné šesťdesiate roky so slabochom Dubčekom, hrozný bol celý komunizmus od roku 1948. Bol to čas celonárodného poníženia a lámania chrbtíc. Panovala nehybnosť, takže sa zdalo, že vzdor nemá šancu, a teda ani zmysel. Jan Palach a ďalší dvaja síce v roku 1969 zakričali, že vzdor voči lži má zmysel vždy (dávno pred nimi to zakričala aj Milada Horáková a tisíce bezmenných politických väzňov), lenže milióny ďalších ostali nakoniec ticho. Najskôr sa väčšina zmierila s ruskými tankami, potom s vládou vlastizradcov, a nakoniec aj s vlastným ponížením. Prišla normalizácia, a ľudia, milióny ľudí, ktorí rok predtým stáli ako jeden na strane triviálnej pravdy, že Rusi sú okupanti, zrazu pre kus žvanca podpisovali, že sú slepí, že okupácia bola vlastne pomocou, že Husák je celkom rozumný politik a že pokoj v rodine a vzdelanie ružovučkých detí sú cennejšie než ich čisté srdce a sebaúcta. Česť sme vtedy masovo vymieňali za kariéry – a na Palacha sa postupne zabudlo.
Zdalo sa, dlho a mrazivo, že jeho smrť bola zbytočná.
Ale nebola. Bola drahá a veľmi cenná. Cennejšia, než milióny kompromisov v našich dušiach, ktoré urobili z hrdého Československa trápnu krajinu. A nie preto, žeby tá jeho ľudská pochodeň urýchlila pád komunizmu. To asi nemohla, hoci januárové spomienky na Palachovu smrť v centre Prahy režim stále znovu znepokojovali. Rozhodnutie Jana Palacha bolo najcennejšie v inom – nastavilo zrkadlo. Absolútne zrkadlo, v ktorom sa všetky naše strachy a uhýbanie a pohodlnosť a ústupky režimu ukazovali ako smiešne, nedôstojné a hlboko trápne výhovorky. Nedalo sa pred tým nikam uhnúť. Palach sa stal na 20 rokov naším svedomím, a tým ospravedlnil svoju smrť. Samovražda je neúcta k vlastnému životu, ale Palachova obeť taká nebola. Naopak, bola najväčšou úctou k slobodnému životu, akej je človek schopný.
Ale Palach nie je minulosť. Komunizmus padol, český študent však ostal zrkadlom dodnes. Ruské tanky sú síce preč, máme slobodu, ale úklon lži, ktorý z nás urobil počas normalizácie prasce, hrozí stále znovu. Má inú podobu a tvár, ale rovnako vábivú silu. Prečo majú dnes novinári povedať pravdu o Hedvige, keď tým vyrušia svojich vydavateľov, čitateľov a ohrozia svoje fleky? Prečo sa zastať väznených v kauze Cervanová, keď to verejnosť odmietne a klesne sledovanosť? Prečo má opozícia tvrdiť, že zmluvy a slovo sa majú dodržiavať, keď väčšina chce spolu s Ficom obnovenie Bohuníc? Prečo má intelektuál povedať, že Radičovej kampaň a posolstvo je katastrofa, keď tým rastú šance súčasného mototýpka? A prečo má katolík ukázať na vlastných biskupov, že handlujú s lesmi a paktujú s komunistami a hrubosťou moci, keď sa tým naruší pohodlné posvätnučké ticho?
Jan Palach je aktuálna odpoveď, hoci padla už pred 40 rokmi.
Dňa 19. januára 1969, presne pred 40 rokmi, zomrel v pražskej nemocnici Jan Palach. Mal vtedy 20 rokov. Začínajúci študent histórie a ekonómie sa nevedel zmieriť s okupáciou vlastnej krajiny ruskými komunistami. A keďže videl, že ostatní sa s potupnou neslobodou postupne zmierujú, rozhodol sa pre gesto najväčšej váhy – vzdal sa vlastného života, pred očami všetkých sa upálil priamo na Václavskom námestí, aby nahlas povedal, že zmierenie s neslobodou a dobrovoľné otroctvo je horšie ako smrť.
Palachov čin vyvolal masové reakcie, najmä jeho pohreb sa stal manifestáciou sily svedomia. Našiel dokonca aj nasledovníkov – mesiac po Palachovi sa upálil 18-ročný Jan Zajíc zo Šumperka a o ďalšie dva mesiace ich nasledoval Evžen Plocek z Jihlavy. Spoločnosť vtedy trikrát stíchla, a kládla si dôležité otázky. Stáli tri stratené životy za to?
Bola to hrozná doba. Nielen naivné šesťdesiate roky so slabochom Dubčekom, hrozný bol celý komunizmus od roku 1948. Bol to čas celonárodného poníženia a lámania chrbtíc. Panovala nehybnosť, takže sa zdalo, že vzdor nemá šancu, a teda ani zmysel. Jan Palach a ďalší dvaja síce v roku 1969 zakričali, že vzdor voči lži má zmysel vždy (dávno pred nimi to zakričala aj Milada Horáková a tisíce bezmenných politických väzňov), lenže milióny ďalších ostali nakoniec ticho. Najskôr sa väčšina zmierila s ruskými tankami, potom s vládou vlastizradcov, a nakoniec aj s vlastným ponížením. Prišla normalizácia, a ľudia, milióny ľudí, ktorí rok predtým stáli ako jeden na strane triviálnej pravdy, že Rusi sú okupanti, zrazu pre kus žvanca podpisovali, že sú slepí, že okupácia bola vlastne pomocou, že Husák je celkom rozumný politik a že pokoj v rodine a vzdelanie ružovučkých detí sú cennejšie než ich čisté srdce a sebaúcta. Česť sme vtedy masovo vymieňali za kariéry – a na Palacha sa postupne zabudlo.
Zdalo sa, dlho a mrazivo, že jeho smrť bola zbytočná.
Ale nebola. Bola drahá a veľmi cenná. Cennejšia, než milióny kompromisov v našich dušiach, ktoré urobili z hrdého Československa trápnu krajinu. A nie preto, žeby tá jeho ľudská pochodeň urýchlila pád komunizmu. To asi nemohla, hoci januárové spomienky na Palachovu smrť v centre Prahy režim stále znovu znepokojovali. Rozhodnutie Jana Palacha bolo najcennejšie v inom – nastavilo zrkadlo. Absolútne zrkadlo, v ktorom sa všetky naše strachy a uhýbanie a pohodlnosť a ústupky režimu ukazovali ako smiešne, nedôstojné a hlboko trápne výhovorky. Nedalo sa pred tým nikam uhnúť. Palach sa stal na 20 rokov naším svedomím, a tým ospravedlnil svoju smrť. Samovražda je neúcta k vlastnému životu, ale Palachova obeť taká nebola. Naopak, bola najväčšou úctou k slobodnému životu, akej je človek schopný.
Ale Palach nie je minulosť. Komunizmus padol, český študent však ostal zrkadlom dodnes. Ruské tanky sú síce preč, máme slobodu, ale úklon lži, ktorý z nás urobil počas normalizácie prasce, hrozí stále znovu. Má inú podobu a tvár, ale rovnako vábivú silu. Prečo majú dnes novinári povedať pravdu o Hedvige, keď tým vyrušia svojich vydavateľov, čitateľov a ohrozia svoje fleky? Prečo sa zastať väznených v kauze Cervanová, keď to verejnosť odmietne a klesne sledovanosť? Prečo má opozícia tvrdiť, že zmluvy a slovo sa majú dodržiavať, keď väčšina chce spolu s Ficom obnovenie Bohuníc? Prečo má intelektuál povedať, že Radičovej kampaň a posolstvo je katastrofa, keď tým rastú šance súčasného mototýpka? A prečo má katolík ukázať na vlastných biskupov, že handlujú s lesmi a paktujú s komunistami a hrubosťou moci, keď sa tým naruší pohodlné posvätnučké ticho?
Jan Palach je aktuálna odpoveď, hoci padla už pred 40 rokmi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.