Keď zavriete prívod plynového vykurovania v zime, každý si to všimne. V lete by to nebolo také dramatické. V Moskve vedia, ako na to. Hrozí nám, že budeme mrznúť. Ako v päťdesiatych rokoch, keď nás posielali zo školy domov, lebo nebolo čím kúriť.
A doma tiež nebolo čím. Tí, čo kúrili drevom, boli na tom dobre. Ale my s ústredným kúrením, obete modernizácie, sme sa triasli od zimy. A mnohí aj od strachu, ale to sem teraz nepatrí. Bude to ako v tom vtipe? Z Moskvy telefonovali na Sibír na meteorologickú stanicu. Koľko je u vás stupňov? Mínus dvadsať, odpovedali na Sibíri. Fakt?, čudovali sa v Moskve, veď v televízii hlásili, že na Sibíri je mínus štyridsať?! Jáj, vy myslíte vonku, odvetil meteorológ. Budeme mrznúť? Nestačilo, že sme v osemdesiatom deviatom mrzli na námestiach?
Teraz budeme mrznúť doma? A hádam máme ešte aj štrngať kľúčmi? Toto je tá vaša sloboda? A to nie je všetko. Čo ak sa mi zažiada so všetkým skoncovať? Samovražda je posvätné právo slobodného človeka. Napíšem testament. Z vďaky odkážem všetko Slovenskému plynárenskému priemyslu. Za to, že mi umožnili odísť takýmto dôstojným spôsobom. Vypijem na guráž fľašu vodky (symbolicky, viem odkiaľ plyn prichádza) otvorím všetky kohútiky a po pár hodinách sa prebúdzam s poriadnou kocovinou. Žijem. Plyn neprúdi. Ako k tomu prídem? A čo moja rodina? Ako si nám to mohol urobiť, bedáka žena. Už som ďalej nevládal, hovorím. O to nejde, pokračuje žena, ale ako si mohol odkázať všetko SPP? Vôbec si na nás nemyslel, pridajú sa dcéry. Ako vždy, vraví žena, vždy si myslel len na seba. Som zdrvený. Dám to k súdu. Aj SPP aj štát, ktorý sa podieľa na vlastníctve. Viem, že môj majetok nezaváži. Pre SPP aj pre štát je to bagateľ. Ale ak bude kríza pokračovať, aj plynová, aj finančná, každé euro bude dobré. Idem na súd. Neúradujú. Vraj sa nekúri. Cestou kráčam okolo Dunaja. Skočiť? Do takej ľadovej vody? Nedôstojné. Obesiť sa? Jednak nechutné, jednak v našom činžiaku nemáme povalu. Vraciam sa domov. Sadám si k sporáku. Nádej zomiera posledná. Otvorím kohútiky a čakám, kedy začne prúdiť. Čakám a dúfam. Ďaleko od Moskvy, s ktorou sme spojení viac, ako nám je milé.
A doma tiež nebolo čím. Tí, čo kúrili drevom, boli na tom dobre. Ale my s ústredným kúrením, obete modernizácie, sme sa triasli od zimy. A mnohí aj od strachu, ale to sem teraz nepatrí. Bude to ako v tom vtipe? Z Moskvy telefonovali na Sibír na meteorologickú stanicu. Koľko je u vás stupňov? Mínus dvadsať, odpovedali na Sibíri. Fakt?, čudovali sa v Moskve, veď v televízii hlásili, že na Sibíri je mínus štyridsať?! Jáj, vy myslíte vonku, odvetil meteorológ. Budeme mrznúť? Nestačilo, že sme v osemdesiatom deviatom mrzli na námestiach?
Teraz budeme mrznúť doma? A hádam máme ešte aj štrngať kľúčmi? Toto je tá vaša sloboda? A to nie je všetko. Čo ak sa mi zažiada so všetkým skoncovať? Samovražda je posvätné právo slobodného človeka. Napíšem testament. Z vďaky odkážem všetko Slovenskému plynárenskému priemyslu. Za to, že mi umožnili odísť takýmto dôstojným spôsobom. Vypijem na guráž fľašu vodky (symbolicky, viem odkiaľ plyn prichádza) otvorím všetky kohútiky a po pár hodinách sa prebúdzam s poriadnou kocovinou. Žijem. Plyn neprúdi. Ako k tomu prídem? A čo moja rodina? Ako si nám to mohol urobiť, bedáka žena. Už som ďalej nevládal, hovorím. O to nejde, pokračuje žena, ale ako si mohol odkázať všetko SPP? Vôbec si na nás nemyslel, pridajú sa dcéry. Ako vždy, vraví žena, vždy si myslel len na seba. Som zdrvený. Dám to k súdu. Aj SPP aj štát, ktorý sa podieľa na vlastníctve. Viem, že môj majetok nezaváži. Pre SPP aj pre štát je to bagateľ. Ale ak bude kríza pokračovať, aj plynová, aj finančná, každé euro bude dobré. Idem na súd. Neúradujú. Vraj sa nekúri. Cestou kráčam okolo Dunaja. Skočiť? Do takej ľadovej vody? Nedôstojné. Obesiť sa? Jednak nechutné, jednak v našom činžiaku nemáme povalu. Vraciam sa domov. Sadám si k sporáku. Nádej zomiera posledná. Otvorím kohútiky a čakám, kedy začne prúdiť. Čakám a dúfam. Ďaleko od Moskvy, s ktorou sme spojení viac, ako nám je milé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.