Tomáš Janovic povedal na Deň ľudských práv v Pálffyho paláci tento aforizmus a sadol si. Všetci sme sa zasmiali, netušiac, aký je aktuálny.
Dňa 5. januára médiá zaregistrovali, že aj na Slovensko prišlo z Ukrajiny menej plynu. Odvtedy sme svedkami kaskád mediálnej vojny o plyn. Stal sa z nej plynový šok uprostred mrazu, dodávky plynu sa ocitli na nule, priblížil sa kolaps ekonomiky, cez víkend k nám plyn neprišiel, nastala vysoká hra o ruský plyn, Topolánkovi sľúbili, že plyn bude, potom to vyzeralo tak, že Ukrajina vykrváca. Dnes, 14. januára, Bulhari tvrdia, že Rusi ich zradili a Robert Fico sa poberá do Moskvy za Putinom, Jahnátek chce od SPP plán B a bývalý šéf SPP Arpád Demko vyhlásil, že toto je zlyhanie štátu. Čo bude v deň vyjdenia .týždňa nevedno, ale mám pocit déj? vu z čias, keď sa svietilo petrolejkami, hrozili nám zátopy a pre sneh bývali uhoľné prázdniny.
Toľko médiá a politici, ktorí vytvárajú z technického, ekonomického a politického problému dojem prírodnej katastrofy, hoci v dodávkach plynu ani elektriny nestojíme pred bezprostredným kolapsom ani osamotení. Ale v dobách prírodných katastrof niet času na racionálne úvahy. Politici si nasadzujú gumáky a sadajú do lietadiel. Napriek riziku si skúsme vecne povedať, čo sme sa okrem katastrofických titulkov dozvedeli:
Poťahovačky s Európskou úniou, čiže reštartovanie Bohuníc bez predchádzajúcej dohody, znamenajú v skutočnosti porušenie základnej štátnej zmluvy Slovenskej republiky s Európskou úniou a predpokladanú stratu okolo 600 miliónov EUR (18 milárd korún). To nám oznámil slovenský eurokomisár Ján Figeľ, čo oznámil predseda Európskej komisie Manuel Barroso Robertovi Ficovi nevedno, ale možno si to domyslieť.
Privatizácia SPP, ktorá je pre Fica s Jahnátkom červeným súknom, „vytvorila neporovnateľne lepšie predpoklady, ako predchádzať problémom, ktoré tu máme dnes [...] štát ho riadil oveľa horšie, lebo nevynášal svojim majiteľom ako teraz“. Štát stelesnený dvojicou Fico/Jahnátek namiesto toho, aby sa staral o zariadenia a logistiku, zasahoval do cenovej politiky SPP, pričom „štát sa musí sám postarať o energetickú bezpečnosť alebo to direktívne nariadiť plynárom“ (Arpád Demko).
V neprehľadných vzťahoch nie je celkom zrejmé, aký podiel má na dnešnej kríze Ukrajina, ale dlhodobým zdrojom napätia je spojenie Gazpromu s ruským štátom, ktorého účelom je používanie plynu ako formy politického nátlaku. Je to Putinova stratégia ešte z čias, keď bol šéfom ruskej tajnej služby. Dnes chce Bulharsku a Slovensku pomôcť, najprv zatiahne kohútik, a potom ho zrejme milostivo pustí. Ukrajinu, ktorej vedenie kriminalizuje, chce zase potrestať. Rétorické cvičenia našich politikov sú pritom v podstate čarom nechceného. Rečiam podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, že Gazprom je spoľahlivým partnerom, už neverí ani jeho šéf a Ľubomír Jahnátek by si mal radšej v lietadle prečítať knihu Valerija Paňuškina a Michaila Zygara Gazprom – ruská zbraň (Kalligram 2008).
Aj táto plynová vojna sa, ako všetky predchádzajúce, pominie. Dočasne. Tak ako už toľkýkrát nastane sladké zabudnutie, aj keď minimálne na jedno by štát zabudnúť nemal – že má mať pre prípad krízy dostatok disponibilných zdrojov plynu. Zabudne sa aj na dlhodobé riešenia, lebo trvajú dlho a musia byť takým prioritným záujmom štátu, aby prežili všetky politické garnitúry, ktoré sú práve pri moci. Obsahuje ich miera nezávislosti od jedného zdroja a čarovné slovíčko diverzifikácia. Diverzifikácia energií (okrem tých dnešných geotermálna a veterná), zdrojov (o tom je operné turkmenské slovíčko Nabucco), trás (zatiaľ sme pri Gazprome prepásli možnosť napojiť sa na rúry Jamalu mimo územia Ukrajiny). Toto je otázka základnej energetickej stratégie, a nie budovanie širokorozchodnej, ktorým si z nás Ficov štát strieľa.
Dňa 5. januára médiá zaregistrovali, že aj na Slovensko prišlo z Ukrajiny menej plynu. Odvtedy sme svedkami kaskád mediálnej vojny o plyn. Stal sa z nej plynový šok uprostred mrazu, dodávky plynu sa ocitli na nule, priblížil sa kolaps ekonomiky, cez víkend k nám plyn neprišiel, nastala vysoká hra o ruský plyn, Topolánkovi sľúbili, že plyn bude, potom to vyzeralo tak, že Ukrajina vykrváca. Dnes, 14. januára, Bulhari tvrdia, že Rusi ich zradili a Robert Fico sa poberá do Moskvy za Putinom, Jahnátek chce od SPP plán B a bývalý šéf SPP Arpád Demko vyhlásil, že toto je zlyhanie štátu. Čo bude v deň vyjdenia .týždňa nevedno, ale mám pocit déj? vu z čias, keď sa svietilo petrolejkami, hrozili nám zátopy a pre sneh bývali uhoľné prázdniny.
Toľko médiá a politici, ktorí vytvárajú z technického, ekonomického a politického problému dojem prírodnej katastrofy, hoci v dodávkach plynu ani elektriny nestojíme pred bezprostredným kolapsom ani osamotení. Ale v dobách prírodných katastrof niet času na racionálne úvahy. Politici si nasadzujú gumáky a sadajú do lietadiel. Napriek riziku si skúsme vecne povedať, čo sme sa okrem katastrofických titulkov dozvedeli:
Poťahovačky s Európskou úniou, čiže reštartovanie Bohuníc bez predchádzajúcej dohody, znamenajú v skutočnosti porušenie základnej štátnej zmluvy Slovenskej republiky s Európskou úniou a predpokladanú stratu okolo 600 miliónov EUR (18 milárd korún). To nám oznámil slovenský eurokomisár Ján Figeľ, čo oznámil predseda Európskej komisie Manuel Barroso Robertovi Ficovi nevedno, ale možno si to domyslieť.
Privatizácia SPP, ktorá je pre Fica s Jahnátkom červeným súknom, „vytvorila neporovnateľne lepšie predpoklady, ako predchádzať problémom, ktoré tu máme dnes [...] štát ho riadil oveľa horšie, lebo nevynášal svojim majiteľom ako teraz“. Štát stelesnený dvojicou Fico/Jahnátek namiesto toho, aby sa staral o zariadenia a logistiku, zasahoval do cenovej politiky SPP, pričom „štát sa musí sám postarať o energetickú bezpečnosť alebo to direktívne nariadiť plynárom“ (Arpád Demko).
V neprehľadných vzťahoch nie je celkom zrejmé, aký podiel má na dnešnej kríze Ukrajina, ale dlhodobým zdrojom napätia je spojenie Gazpromu s ruským štátom, ktorého účelom je používanie plynu ako formy politického nátlaku. Je to Putinova stratégia ešte z čias, keď bol šéfom ruskej tajnej služby. Dnes chce Bulharsku a Slovensku pomôcť, najprv zatiahne kohútik, a potom ho zrejme milostivo pustí. Ukrajinu, ktorej vedenie kriminalizuje, chce zase potrestať. Rétorické cvičenia našich politikov sú pritom v podstate čarom nechceného. Rečiam podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, že Gazprom je spoľahlivým partnerom, už neverí ani jeho šéf a Ľubomír Jahnátek by si mal radšej v lietadle prečítať knihu Valerija Paňuškina a Michaila Zygara Gazprom – ruská zbraň (Kalligram 2008).
Aj táto plynová vojna sa, ako všetky predchádzajúce, pominie. Dočasne. Tak ako už toľkýkrát nastane sladké zabudnutie, aj keď minimálne na jedno by štát zabudnúť nemal – že má mať pre prípad krízy dostatok disponibilných zdrojov plynu. Zabudne sa aj na dlhodobé riešenia, lebo trvajú dlho a musia byť takým prioritným záujmom štátu, aby prežili všetky politické garnitúry, ktoré sú práve pri moci. Obsahuje ich miera nezávislosti od jedného zdroja a čarovné slovíčko diverzifikácia. Diverzifikácia energií (okrem tých dnešných geotermálna a veterná), zdrojov (o tom je operné turkmenské slovíčko Nabucco), trás (zatiaľ sme pri Gazprome prepásli možnosť napojiť sa na rúry Jamalu mimo územia Ukrajiny). Toto je otázka základnej energetickej stratégie, a nie budovanie širokorozchodnej, ktorým si z nás Ficov štát strieľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.