.podľa medializovaných informácií budete garantom novej piatackej učebnice. Komisia, ktorá váš projekt vybrala, však mala len jedného historika – aj to bol Peter Mulík z Matice slovenskej. Váš názor?
Komisia je záležitosť Štátneho pedagogického ústavu, ja som iba svoj materiál k tvorbe učebníc priniesol na podateľňu ŠPU. Zloženie komisie nebolo mojou vecou.
.vy ste šéfom predmetovej komisie pre dejepis. Nemali ste vďaka tejto funkcii možnosť ovplyvniť zloženie komisie?
Nie.
.s Petrom Mulíkom sa poznáte, obidvaja ste členmi výboru Historického odboru Matice slovenskej. Nebol by ten výber dôveryhodnejší, keby v komisii bol aj iný historik?
Opakujem, ja som to nemohol ovplyvniť, nemám ani prehľad o tom, koho do tej komisie menovali. Nemal by som nič proti tomu, keby tam bol aj iný historik. Ja doteraz ani oficiálne nepoznám výsledok tej súťaže.
.o čom bude piatacká učebnica dejepisu, ktorú by ste mali tvoriť?
To je len úvod do histórie, oboznamovanie sa so základnými vecami, orientácia v historickom čase a priestore. Ide v podstate o to, priblížiť žiakom hravou formou dejiny.
.takže otázka slovenského štátu a Jozefa Tisa sa v piatackej učebnici nebude riešiť?
Určite nie. A ja sám sa ani nebudem podieľať na písaní tejto učebnice.
.vaši oponenti vám vyčítajú najmä učebnicu Slovensko v 20. storočí, kde tvrdíte, že Jozef Tiso nevedel o tom, že deportovaní Židia zo Slovenska idú do koncentračných táborov.
Oni silou-mocou hľadajú argumenty, aby ma znemožnili. Nikdy som netvrdil, že Tiso nevedel o tom, že deportovaní Židia odchádzajú do koncentračných táborov. Potrebu deportácií Židov hlásali radikáli už od konca roka 1940. Ide o to, do akej miery bol Tiso informovaný a kedy sa dozvedel o uzavretí zákulisnej Tukovej dohody s Nemeckom o deportácii Židov. Podľa mňa to bolo prinajmenšom 3. marca 1942.
.vy patríte k historikom, ktorí sú k Jozefovi Tisovi menej kritickí...
S tým nesúhlasím. Myslím si, že mám kritický pohľad na Tisa aj na slovenský štát. Samozrejme, názory každého historika sa formujú v istom prostredí, rodinnom, sociálnom, kultúrnom atď., a niekedy musí potlačiť svoje subjektívne emotívne „ja“. Mne medzi našimi historikmi s rôznymi názormi chýba skutočný dialóg na odbornej i ľudskej úrovni. Ak sa má história rozvíjať ako veda, a nie ako ideológia, potrebuje dialóg – ale nemyslím len konfrontáciu cez médiá.
.prečo sa vyhýbate používaniu výrazu Slovenské národné povstanie?
Používam aj termín SNP, ale je pravda, že to robím s istou mierou. Podľa mňa je to veľmi nadnesený názov, preto používam radšej termín Povstanie. Význam tejto historickej udalosti je zrejmý, išlo o protinacistický odboj, o obranu územia Slovenska pred príchodom nemeckých vojsk na Slovensko.
.je tu istý konsenzus – že išlo o Slovenské národné povstanie.
Tento názov sa prijal ako oficiálny ešte za komunistického režimu v jeseni 1948. Tak sa to vžilo. Ak označujem tento termín za nadnesený, tak to neznamená, že sa staviam na stranu tých, čo bojovali proti Povstaniu. Uvažovanie o dejinách a o terminológii – myslím si – nie je hriechom, ale povinnosťou historika.
.ale v učebnici by mal byť použitý termín, na ktorom je široký konsenzus. A zaužíval sa názov SNP.
Ja s tým problém nemám a tento názov v učebniciach aj bude.
.hovoríte, že názory historika sa vyvíjajú. Platí to aj o vás a o vašom názore na slovenský štát a Jozefa Tisa?
Platí to pre každého historika. Nemám pocit, že by som nepripúšťal kritický moment aj voči slovenskému štátu. Ešte ako vysokoškolák som napísal do študentského časopisu článok Jozef Tiso – zodpovednosť a vina. Rozmýšľal som už vtedy o Tisovej zodpovednosti, prípadne vine za to, čo sa stalo. Nemám pocit, že by som odvtedy radikálne menil kabáty, ale samozrejme, že sa moje názory vyvíjajú. Aj historická veda sa vyvíja, aj každý človek dozrieva.
.takže aký je váš názor dnes?
Možno som voči istým veciam ešte viac kritický, ako som bol, a snažím sa o väčšiu objektívnosť, ako som mal. Tie kritické momenty mi logicky vyplývajú z toho, čo som naštudoval a k čomu som svojím výskumom dospel.
.ako dnes hodnotíte Jozefa Tisa?
Bol to politik pragmatik. A tým je povedané všetko. On sa nepripravoval na politickú kariéru, politiku bral len ako pridruženú prácu. Ako politik sa vyvinul vo veľmi ostrom politickom zápase. Bol to politik kompromisný a nemal až taký prehľad v zahraničnej politike. A to, že sa upäl najmä na slovenské, prípadne československé pomery, mu bránilo mať nadhľad nad vecou. Ak ho mám kritizovať, tak za jeho malú empatiu voči Židom v danom období. To môže vychádzať z jeho rodinného prostredia, z toho, ako sa formoval. A potom tu je aj určitá strnulosť vtedajšej katolíckej politiky, ktorá nedokázala pružnejšie reagovať a prekonať určité bariéry práve v čase, keď sa dramaticky zmenila situácia v Európe. A to bolo tragické nielen pre Tisa, ale pre celú garnitúru slovenských politikov.
.v učebnici Slovensko v 20. storočí ste tvrdili, že Tiso nevedel, kam idú transporty so Židmi, že to všetko pripravil Mach a Tuka. Napísali by ste to aj dnes?
Netvrdil som, že Tiso nevedel, kam tie transporty idú. To je vytrhnuté z kontextu. Ja píšem jasne o zodpovednosti Tisa aj o tom, že tie tábory, ako sa ukázalo, boli vyhladzovacie.
.ale predsa len z toho vyplýva, že zodpovednosť nesú najmä Mach a Tuka.
Zodpovednosť nesú všetci, Tiso, Tuka i Mach. Motorom radikálneho riešenia židovskej otázky však boli Tuka a Mach. Tisov problém je skôr v jeho pasivite.
.ale od Tisa sa žiadal silnejší morálny postoj. Bol to kňaz.
Tiso úzko zdôrazňoval zákonné riešenia. Mnohé otázky sa však riešili aj mimo zákonného rámca a navyše niektoré prijímané zákony a nariadenia boli v konflikte s morálkou. Bola vojna a pánom v strednej Európe bolo Nemecko. Tiso to bral pragmaticky ako fakt. Kňazstvo vplývalo na jeho politiku. Keď sa rozhodoval medzi dilemou ostať alebo odísť z funkcii, za morálnejšie považoval v danej situácii ostať. Možno by urobil lepšie, keby si vytvoril silnejšie politické zázemie voči radikálom a abdikoval.
.tiso bol prezident.
Ale otázka je, čo mohol zo svojej funkcie urobiť? Ako prezident nemal veľký dosah na výkonnú moc, ktorá vykonávala tieto veci. Podľa Ústavy SR prezident nemal veľké právomoci v oblasti výkonnej moci.
.mohol odvolať ministra.
Jedine to mohol urobiť. Niektorí ministri však boli dosadení po intervencii Nemecka. S tým nemohol pohnúť, lebo to bol nemecký diktát.
.vy ste aj členom Historického odboru Matice slovenskej. Je to pre vás zaujímavé pôsobiť v spolku?
Podľa mňa je odbor prínosný, sú v ňom rôzni historici, ktorí pochádzajú z celého Slovenska a robia rôzne zaujímavé konferencie. Som členom aj iných historických spolkov.
.prínosný je aj Historický ústav MS?
Tam nemám žiadnu funkciu, pracujú v ňom, myslím, dvaja ľudia – profesor Marsina a Ján Bobák. Nezúčastňujem sa na práci tohto ústavu.
.aký je váš názor na riaditeľa tohto ústavu Jána Bobáka?
Dr. Bobák sa ako historik venoval slovensko-maďarským vzťahom, reslovakizácii po roku 1946, a myslím si, že jeho monografia na túto tému je v mnohom podnetná. Sú tam aj vyhranenejšie názory...
.vy ste teraz preferovaný historik. Aj vy to tak cítite?
Necítim, že som preferovaný viac teraz ako predtým. Pracujem rovnako, predkladám rôzne projekty, píšem štúdie, zostavujem zborníky. Ja nikdy neskĺznem do roviny dvorného historika, ktorý by mal na objednávku plniť požiadavky akejkoľvek vlády alebo strany.
.alebo to povedzme inak: vaša skupina historikov má teraz väčšie možnosti.
Nepovažujem sa ani za člena skupiny, ktorá má viac možností. S ministrom Mikolajom som nikdy nemal nijaké kontakty, nikdy som sa s ním nestretol, ani nerozprával.
.nemáte ani žiadne kontakty s jeho stranou – SNS?
Nie. Poznám iba poslanca Rydla, stretli sme sa na nejakých konferenciách ešte skôr, ako sa stal poslancom. Na historických konferenciách som sa však stretol aj s politikmi z iných strán, napríklad s Františkom Mikloškom. Vďaka Národnej rade SR vyšlo od roku 1990 viacero historických publikácií.
.ste voličom tejto vlády?
Nebudem odpovedať. Doteraz som volil podľa svojho svedomia a morálnych zásad.
.vy ste sa stali profesorom veľmi mladý.
Mal som 38 rokov a nebol som sám.
.ako sa to stalo?
Bol som do toho tlačený, lebo garant našej katedry sa blížil k veku 65 rokov a ak som chcel zachovať odbor, tak som si podal žiadosť a vyšlo to.
.vy dosť publikujete, prečo ste sa dali aj na písanie učebníc?
Som vedúcim katedry histórie na pedagogickej fakulte, takže je to aj otázka prestíže, kto bude písať učebnice. A máme tu veľmi dobrý tím didaktikov dejepisu, sami sme usporiadali tri medzinárodné konferencie pre didaktikov a historikov. Rozvíjame dialóg medzi didaktikmi a historikmi, čo je veľmi dôležité.
.má dejepis vychovávať k vlastenectvu?
Záleží na tom, čo myslíme pod vlastenectvom. Ja ho chápem ako konštruktívny vzťah k svojej vlasti, k ľuďom, ktorí tu žijú, ku kultúre a hodnotám, ktoré vytvorili a tvoria. Je to vzťah k širšiemu domovu.
.akú úlohu má zohrať dejepis?
Má mať motivačnú úlohu, aby deti získali kladný vzťah k obci, regiónu, Slovensku, Európe, aby prostredníctvom histórie pochopili aj súčasnosť, aby nezabúdali na to, že dejiny sú základným zdrojom ich kultúry a bytia.
.o vlastenectve veľa hovorí aj Ficova vláda. Robí to šťastne?
V mnohých veciach nie.
.vy ste sa podpísali pod manifest historikov, ktorí sa zastali Roberta Fica, keď použil výraz „starí Slováci“. Tento pojem je v poriadku?
Nevnímal som to ako podporu Fica. Je škoda, že diskusia o tomto pojme na Slovensku neprebehla. O tom je aj tá petícia. Diskusia sa začala až po prejave premiéra, a nie veľmi šťastnej reakcii Dušana Kováča.
.je dobré, keď odbornú historickú debatu otvára premiér?
To je veľmi nešťastný spôsob. Neviem, či premiér sám písal ten prejav. Ale túto terminologickú vec mali dávno otvoriť historici. Keď to otvoria politici, je to už zarúbaná cesta, čo ma ako historika veľmi mrzí.
.ktorých historikov si vážite?
Z našich historikov si vážim profesorov Marsinu, Šimončiča, Bartla, Holeca, Petrufa, Hrabovcovú. Sú tu významné práce Ivana Kamenca a Eduarda Nižňanského, Petra Švorca, Ivana Petranského, Valeriána Bystrického. Musím spomenúť aj Jána Lukačku, Jozefa Baďuríka, Viliama Čičaja, Martina Homzu a Jána Steinhubela. Stačí?
.váš názor na Ľubomíra Liptáka?
Študoval síce v päťdesiatych rokoch na vysokej škole politickej, ale tiež sa vyvíjal a dospel k celkom zaujímavým názorom. S mnohými súhlasím. Jeho dielo považujem za veľký posun v rozmýšľaní o slovenských dejinách v 20. storočí. Liptáka som osobne poznal. Veľa sme diskutovali. Vždy bol otvorený, bol to jeden z mála mužov dialógu bez postranných úmyslov.
Komisia je záležitosť Štátneho pedagogického ústavu, ja som iba svoj materiál k tvorbe učebníc priniesol na podateľňu ŠPU. Zloženie komisie nebolo mojou vecou.
.vy ste šéfom predmetovej komisie pre dejepis. Nemali ste vďaka tejto funkcii možnosť ovplyvniť zloženie komisie?
Nie.
.s Petrom Mulíkom sa poznáte, obidvaja ste členmi výboru Historického odboru Matice slovenskej. Nebol by ten výber dôveryhodnejší, keby v komisii bol aj iný historik?
Opakujem, ja som to nemohol ovplyvniť, nemám ani prehľad o tom, koho do tej komisie menovali. Nemal by som nič proti tomu, keby tam bol aj iný historik. Ja doteraz ani oficiálne nepoznám výsledok tej súťaže.
.o čom bude piatacká učebnica dejepisu, ktorú by ste mali tvoriť?
To je len úvod do histórie, oboznamovanie sa so základnými vecami, orientácia v historickom čase a priestore. Ide v podstate o to, priblížiť žiakom hravou formou dejiny.
.takže otázka slovenského štátu a Jozefa Tisa sa v piatackej učebnici nebude riešiť?
Určite nie. A ja sám sa ani nebudem podieľať na písaní tejto učebnice.
.vaši oponenti vám vyčítajú najmä učebnicu Slovensko v 20. storočí, kde tvrdíte, že Jozef Tiso nevedel o tom, že deportovaní Židia zo Slovenska idú do koncentračných táborov.
Oni silou-mocou hľadajú argumenty, aby ma znemožnili. Nikdy som netvrdil, že Tiso nevedel o tom, že deportovaní Židia odchádzajú do koncentračných táborov. Potrebu deportácií Židov hlásali radikáli už od konca roka 1940. Ide o to, do akej miery bol Tiso informovaný a kedy sa dozvedel o uzavretí zákulisnej Tukovej dohody s Nemeckom o deportácii Židov. Podľa mňa to bolo prinajmenšom 3. marca 1942.
.vy patríte k historikom, ktorí sú k Jozefovi Tisovi menej kritickí...
S tým nesúhlasím. Myslím si, že mám kritický pohľad na Tisa aj na slovenský štát. Samozrejme, názory každého historika sa formujú v istom prostredí, rodinnom, sociálnom, kultúrnom atď., a niekedy musí potlačiť svoje subjektívne emotívne „ja“. Mne medzi našimi historikmi s rôznymi názormi chýba skutočný dialóg na odbornej i ľudskej úrovni. Ak sa má história rozvíjať ako veda, a nie ako ideológia, potrebuje dialóg – ale nemyslím len konfrontáciu cez médiá.
.prečo sa vyhýbate používaniu výrazu Slovenské národné povstanie?
Používam aj termín SNP, ale je pravda, že to robím s istou mierou. Podľa mňa je to veľmi nadnesený názov, preto používam radšej termín Povstanie. Význam tejto historickej udalosti je zrejmý, išlo o protinacistický odboj, o obranu územia Slovenska pred príchodom nemeckých vojsk na Slovensko.
.je tu istý konsenzus – že išlo o Slovenské národné povstanie.
Tento názov sa prijal ako oficiálny ešte za komunistického režimu v jeseni 1948. Tak sa to vžilo. Ak označujem tento termín za nadnesený, tak to neznamená, že sa staviam na stranu tých, čo bojovali proti Povstaniu. Uvažovanie o dejinách a o terminológii – myslím si – nie je hriechom, ale povinnosťou historika.
.ale v učebnici by mal byť použitý termín, na ktorom je široký konsenzus. A zaužíval sa názov SNP.
Ja s tým problém nemám a tento názov v učebniciach aj bude.
.hovoríte, že názory historika sa vyvíjajú. Platí to aj o vás a o vašom názore na slovenský štát a Jozefa Tisa?
Platí to pre každého historika. Nemám pocit, že by som nepripúšťal kritický moment aj voči slovenskému štátu. Ešte ako vysokoškolák som napísal do študentského časopisu článok Jozef Tiso – zodpovednosť a vina. Rozmýšľal som už vtedy o Tisovej zodpovednosti, prípadne vine za to, čo sa stalo. Nemám pocit, že by som odvtedy radikálne menil kabáty, ale samozrejme, že sa moje názory vyvíjajú. Aj historická veda sa vyvíja, aj každý človek dozrieva.
.takže aký je váš názor dnes?
Možno som voči istým veciam ešte viac kritický, ako som bol, a snažím sa o väčšiu objektívnosť, ako som mal. Tie kritické momenty mi logicky vyplývajú z toho, čo som naštudoval a k čomu som svojím výskumom dospel.
.ako dnes hodnotíte Jozefa Tisa?
Bol to politik pragmatik. A tým je povedané všetko. On sa nepripravoval na politickú kariéru, politiku bral len ako pridruženú prácu. Ako politik sa vyvinul vo veľmi ostrom politickom zápase. Bol to politik kompromisný a nemal až taký prehľad v zahraničnej politike. A to, že sa upäl najmä na slovenské, prípadne československé pomery, mu bránilo mať nadhľad nad vecou. Ak ho mám kritizovať, tak za jeho malú empatiu voči Židom v danom období. To môže vychádzať z jeho rodinného prostredia, z toho, ako sa formoval. A potom tu je aj určitá strnulosť vtedajšej katolíckej politiky, ktorá nedokázala pružnejšie reagovať a prekonať určité bariéry práve v čase, keď sa dramaticky zmenila situácia v Európe. A to bolo tragické nielen pre Tisa, ale pre celú garnitúru slovenských politikov.
.v učebnici Slovensko v 20. storočí ste tvrdili, že Tiso nevedel, kam idú transporty so Židmi, že to všetko pripravil Mach a Tuka. Napísali by ste to aj dnes?
Netvrdil som, že Tiso nevedel, kam tie transporty idú. To je vytrhnuté z kontextu. Ja píšem jasne o zodpovednosti Tisa aj o tom, že tie tábory, ako sa ukázalo, boli vyhladzovacie.
.ale predsa len z toho vyplýva, že zodpovednosť nesú najmä Mach a Tuka.
Zodpovednosť nesú všetci, Tiso, Tuka i Mach. Motorom radikálneho riešenia židovskej otázky však boli Tuka a Mach. Tisov problém je skôr v jeho pasivite.
.ale od Tisa sa žiadal silnejší morálny postoj. Bol to kňaz.
Tiso úzko zdôrazňoval zákonné riešenia. Mnohé otázky sa však riešili aj mimo zákonného rámca a navyše niektoré prijímané zákony a nariadenia boli v konflikte s morálkou. Bola vojna a pánom v strednej Európe bolo Nemecko. Tiso to bral pragmaticky ako fakt. Kňazstvo vplývalo na jeho politiku. Keď sa rozhodoval medzi dilemou ostať alebo odísť z funkcii, za morálnejšie považoval v danej situácii ostať. Možno by urobil lepšie, keby si vytvoril silnejšie politické zázemie voči radikálom a abdikoval.
.tiso bol prezident.
Ale otázka je, čo mohol zo svojej funkcie urobiť? Ako prezident nemal veľký dosah na výkonnú moc, ktorá vykonávala tieto veci. Podľa Ústavy SR prezident nemal veľké právomoci v oblasti výkonnej moci.
.mohol odvolať ministra.
Jedine to mohol urobiť. Niektorí ministri však boli dosadení po intervencii Nemecka. S tým nemohol pohnúť, lebo to bol nemecký diktát.
.vy ste aj členom Historického odboru Matice slovenskej. Je to pre vás zaujímavé pôsobiť v spolku?
Podľa mňa je odbor prínosný, sú v ňom rôzni historici, ktorí pochádzajú z celého Slovenska a robia rôzne zaujímavé konferencie. Som členom aj iných historických spolkov.
.prínosný je aj Historický ústav MS?
Tam nemám žiadnu funkciu, pracujú v ňom, myslím, dvaja ľudia – profesor Marsina a Ján Bobák. Nezúčastňujem sa na práci tohto ústavu.
.aký je váš názor na riaditeľa tohto ústavu Jána Bobáka?
Dr. Bobák sa ako historik venoval slovensko-maďarským vzťahom, reslovakizácii po roku 1946, a myslím si, že jeho monografia na túto tému je v mnohom podnetná. Sú tam aj vyhranenejšie názory...
.vy ste teraz preferovaný historik. Aj vy to tak cítite?
Necítim, že som preferovaný viac teraz ako predtým. Pracujem rovnako, predkladám rôzne projekty, píšem štúdie, zostavujem zborníky. Ja nikdy neskĺznem do roviny dvorného historika, ktorý by mal na objednávku plniť požiadavky akejkoľvek vlády alebo strany.
.alebo to povedzme inak: vaša skupina historikov má teraz väčšie možnosti.
Nepovažujem sa ani za člena skupiny, ktorá má viac možností. S ministrom Mikolajom som nikdy nemal nijaké kontakty, nikdy som sa s ním nestretol, ani nerozprával.
.nemáte ani žiadne kontakty s jeho stranou – SNS?
Nie. Poznám iba poslanca Rydla, stretli sme sa na nejakých konferenciách ešte skôr, ako sa stal poslancom. Na historických konferenciách som sa však stretol aj s politikmi z iných strán, napríklad s Františkom Mikloškom. Vďaka Národnej rade SR vyšlo od roku 1990 viacero historických publikácií.
.ste voličom tejto vlády?
Nebudem odpovedať. Doteraz som volil podľa svojho svedomia a morálnych zásad.
.vy ste sa stali profesorom veľmi mladý.
Mal som 38 rokov a nebol som sám.
.ako sa to stalo?
Bol som do toho tlačený, lebo garant našej katedry sa blížil k veku 65 rokov a ak som chcel zachovať odbor, tak som si podal žiadosť a vyšlo to.
.vy dosť publikujete, prečo ste sa dali aj na písanie učebníc?
Som vedúcim katedry histórie na pedagogickej fakulte, takže je to aj otázka prestíže, kto bude písať učebnice. A máme tu veľmi dobrý tím didaktikov dejepisu, sami sme usporiadali tri medzinárodné konferencie pre didaktikov a historikov. Rozvíjame dialóg medzi didaktikmi a historikmi, čo je veľmi dôležité.
.má dejepis vychovávať k vlastenectvu?
Záleží na tom, čo myslíme pod vlastenectvom. Ja ho chápem ako konštruktívny vzťah k svojej vlasti, k ľuďom, ktorí tu žijú, ku kultúre a hodnotám, ktoré vytvorili a tvoria. Je to vzťah k širšiemu domovu.
.akú úlohu má zohrať dejepis?
Má mať motivačnú úlohu, aby deti získali kladný vzťah k obci, regiónu, Slovensku, Európe, aby prostredníctvom histórie pochopili aj súčasnosť, aby nezabúdali na to, že dejiny sú základným zdrojom ich kultúry a bytia.
.o vlastenectve veľa hovorí aj Ficova vláda. Robí to šťastne?
V mnohých veciach nie.
.vy ste sa podpísali pod manifest historikov, ktorí sa zastali Roberta Fica, keď použil výraz „starí Slováci“. Tento pojem je v poriadku?
Nevnímal som to ako podporu Fica. Je škoda, že diskusia o tomto pojme na Slovensku neprebehla. O tom je aj tá petícia. Diskusia sa začala až po prejave premiéra, a nie veľmi šťastnej reakcii Dušana Kováča.
.je dobré, keď odbornú historickú debatu otvára premiér?
To je veľmi nešťastný spôsob. Neviem, či premiér sám písal ten prejav. Ale túto terminologickú vec mali dávno otvoriť historici. Keď to otvoria politici, je to už zarúbaná cesta, čo ma ako historika veľmi mrzí.
.ktorých historikov si vážite?
Z našich historikov si vážim profesorov Marsinu, Šimončiča, Bartla, Holeca, Petrufa, Hrabovcovú. Sú tu významné práce Ivana Kamenca a Eduarda Nižňanského, Petra Švorca, Ivana Petranského, Valeriána Bystrického. Musím spomenúť aj Jána Lukačku, Jozefa Baďuríka, Viliama Čičaja, Martina Homzu a Jána Steinhubela. Stačí?
.váš názor na Ľubomíra Liptáka?
Študoval síce v päťdesiatych rokoch na vysokej škole politickej, ale tiež sa vyvíjal a dospel k celkom zaujímavým názorom. S mnohými súhlasím. Jeho dielo považujem za veľký posun v rozmýšľaní o slovenských dejinách v 20. storočí. Liptáka som osobne poznal. Veľa sme diskutovali. Vždy bol otvorený, bol to jeden z mála mužov dialógu bez postranných úmyslov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.