V budove Moskovského vojenského súdu je sála, do ktorej lavíc pre verejnosť sa pomestí asi tak šestnásť ľudí. Práve tam sa koná najsledovanejší ruský proces – prvý, ktorý má po dvoch rokoch vniesť jasno do okolností vraždy najznámejšej ruskej reportérky Anny Politkovskej.
Veľkosť sály nie je uspôsobená na verejný proces, ale to nie je problém tejto budovy či tohto vojenského súdu. Je to problém ruského súdnictva.
.kto klame a kto odstupuje
Proces sa začal 18. novembra. Predseda súdu Jevgenij Zubov vyhlásil: „Ukončíme ho do štyridsiatich piatich dní. Malo to byť za poldruha mesiaca, teda prv, ako sa začnú dlhé ruské prázdniny: Nový rok a po ňom pravoslávne Vianoce a pravoslávny Nový rok – do práce nastupovalo Rusko 12. januára. Samozrejme, že proces sa neskončil. A ani sa nekončí, najnovšie má zasadanie súdu pokračovať 19. januára. Prieťahov je nepreberné množstvo.
Pohľad na lavicu obžalovaných hovorí jasne, že je to proces s dvoma šoférmi a dvoma sprostredkovateľmi. Ani vrah, ani objednávateľ vraždy v kovovej klietke, kam obvinených privádzajú v kovových putách, nesedia. V klietke sedia traja mladí muži, ktorí sa síce narodili v Čečensku, ale už dávno sú utečencami. A jeden Rus, bývalý dôstojník Federálnej bezpečnostnej služby FSB, ktorá nahradila sovietsku KGB.
Ale nie je to len proces, v ktorom sa hľadá vrah Anny Politkovskej. Verejnosť ho vníma významnejšie: ako proces, v ktorom sa hľadá spravodlivosť v Rusku. Ťarcha toho všetkého pôvodne spočívala na šiestich mužoch a šiestich ženách – na dvanástich porotcoch. Tí sa postarali o dramatický začiatok procesu. Najprv ho predsedajúci sudca vyhlásil za verejný, prístupný aj pre médiá. O deň neskôr začal tvrdiť, že porotcovia majú strach, a preto proces bude prebiehať s vylúčením verejnosti. Jeden z porotcov to však pre rozhlasovú stanicu Echo Moskvy poprel. Sudca usvedčený porotcom zo lži na druhý deň zasa zmenil svoje rozhodnutie a znovu vyhlásil proces za verejný. Prokurátorky vzápätí žiadali odstúpenie sudcu pre zaujatosť. Sudca to najprv prijal, ale napokon neodstúpil. Zato Jevgenij Kolesov, ktorý v Rádiu Echo lož odhalil, už nie je porotcom. Verejnosť ho však ocenila: stal sa osobnosťou roka v ankete mienkotvorných novín Vedomosti.
Súdny proces sa tak prvýkrát v takomto sledovanom prípade začal jasným občianskym postojom. Tak to hodnotí aj redakcia Novoj Gazety, v ktorej Politkovská pracovala – a nebola, žiaľ, prvou, lež poslednou redakčnou obeťou násilnej či nevyjasnenej náhlej smrti.
.pracuje tento súd?
Pre dlhoročného zahraničného pozorovateľa je to zmena. Pred poldruha desaťročím, keď na jeseň roku 1994 zavraždili hviezdu hlavnej TV stanice, miláčika miliónov ruských divákov Vlada Listieva, sa vyšetrovanie preťahovalo do stratena. Nijaký podozrivý sa dodnes nenašiel. Nehovoriac o šéfredaktoroch novín v automobilovom Togliatti – zabíjali ich jedného po druhom. Zoznam násilných úmrtí novinárov je dlhý a najmä každý vie, že nie je uzavretý.
Preto fakt, že teraz sa do sály zmestí tucet novinárov a tucet porotcov a že súd pracuje, nie je taký obyčajný, ako by sa mohlo zdať.
Inak, byť porotcom v procese s tromi Čečencami nie je v Moskve nič závideniahodné. Porotcovia majú od 35 do 60 rokov. Novinári sú zväčša z novín a agentúr, sú to skúsení, súdnymi spormi ošľahaní ľudia, zväčša členovia Združenia súdnych reportérov, ktorí vedia, aké sú rozdiely v práci súdov a výbere porotcov v Moskve a v ostatnom Rusku a aké sú rozdiely v procesoch, keď sa dosahujú veľké víťazstvá malých ľudí, ako je to medzi novinármi a mocou a čo sa deje pri procesoch, kde ide o politiku či veľké peniaze.
Prieťahov je nekonečné a aj nevyspytateľné množstvo. Podľa Anny Stavickej, právničky rodiny Politkovskej, bol až 3. december prvým dňom, keď „súd skutočne pracoval, keď sa v súdnej sieni odohrávalo, čo súdu náleží, teda predkladali sa dôkazy“, predviedlo sa päť svedkov a obžaloba predložila niekoľko znaleckých posudkov.
Hlavným dôkazom, predloženým po dvoch rokoch vyšetrovania, bol záznam rozhovorov z mobilov a zábery kamery pri pobočke zahraničnej banky – tie dokazujú, že bratia Džabrail a Ibrahim Machmutovci boli na mieste činu. Jeden navigoval druhého, ako sa autom na miesto dostať. Chýba tretí brat – Rustam, Ten je, podľa obžaloby, vykonávateľom vraždy, je však v zahraničí hoci od roku 1998 je naňho ako únoscu vystavený zatykač. Rustam bol ochotný svedčiť pre potreby vyšetrovania vraždy Anny Politkovskej, ak ho nebudú stíhať za „staré“ previnenie. Podľa polície a súdov to však podľa platných zákonov údajne nie je možné.
Samozrejme, obhajca Musajev spochybňuje technickú kvalitu rozhovorov z mobilu – identifikácia miesta, odkiaľ volaný hovorí a miesta, kde je príjemca, je nepresná a môže mať rozpätie až vyše jedného kilometra. Takisto zábery kamier sú spochybňované.
.masy stále čakajú
Tento malý prehľad bol len predohrou toho, čo všetko sa na súde môže diať. Tým viac, že ide len o dvoch vodičov a dvoch, ktorí to mali sprostredkovať u „významnej politickej osoby v zahraničí“. Nič nie je v Moskve a v Rusku živšie a presvedčivejšie než rôzne povesti a dohady. Prejavilo sa to napokon aj na krátkom zasadaní 11. januára – zrazu sa ukázalo, že záznamy rozhovorov mobilov v deň vraždy sú zachované len do 14.00 Tak Anna Savická, ako aj ďalšia advokátka Karina Moskalenko vyslovili pochybnosti – ako je odrazu možné rozšifrovanie záznamu, v ktorom chýba rozhodujúci časový úsek? Advokát obhajoby tiež prispel svojou troškou do mlyna – Murat Musajev zasa nemôže pochopiť, ako sa vyšetrovateľom odvlani nedarí nájsť svedka, istého Platonova. Ten predtým trikrát pri predbežnom vyšetrovaní potvrdil, že v obchode videl obšmietať sa okolo Politkovskej človeka, ktorého podoba sa do značnej miery zhoduje s popisom osoby podozrivej z vraždy.
Tie ruské médiá, ktoré neprijímajú vládnu či štátnu propagandu, sú dôsledne, ba až úzkostlivo faktografické a zároveň podrobne zaznamenávajú celý vývoj. Nech už sa ďalej bude diať čokoľvek, dôjde nielen ku konečnému súdu, súdu verejnosti. Kto bol toho daždivého 10. októbra 2006 na moskovskom Trojekurovskom cintoríne, ten videl, že na neohlásenom pohrebe Anny Politkovskej, zavraždenej v sobotu 7. októbra v strede Moskvy na Lesnej ulici 7, sa zhromaždila mnohotisícová masa. Obrad trval od predpoludnia až do večera. Vedomie o tejto mase je teraz prítomné v súdnej sieni. Táto masa je tam práve tak, ako bola na neoznámenom pohrebe. Je tam s rovnakými otázkami ako v roku 2006. Ani jedna z tých otázok sa netýka vodičov či sprostredkovateľov vraždy. Táto masa sa nezmenila. Otázka je, ako sa zmenilo hľadanie spravodlivosti v Rusku.
Autorka je reportérka SRo
Veľkosť sály nie je uspôsobená na verejný proces, ale to nie je problém tejto budovy či tohto vojenského súdu. Je to problém ruského súdnictva.
.kto klame a kto odstupuje
Proces sa začal 18. novembra. Predseda súdu Jevgenij Zubov vyhlásil: „Ukončíme ho do štyridsiatich piatich dní. Malo to byť za poldruha mesiaca, teda prv, ako sa začnú dlhé ruské prázdniny: Nový rok a po ňom pravoslávne Vianoce a pravoslávny Nový rok – do práce nastupovalo Rusko 12. januára. Samozrejme, že proces sa neskončil. A ani sa nekončí, najnovšie má zasadanie súdu pokračovať 19. januára. Prieťahov je nepreberné množstvo.
Pohľad na lavicu obžalovaných hovorí jasne, že je to proces s dvoma šoférmi a dvoma sprostredkovateľmi. Ani vrah, ani objednávateľ vraždy v kovovej klietke, kam obvinených privádzajú v kovových putách, nesedia. V klietke sedia traja mladí muži, ktorí sa síce narodili v Čečensku, ale už dávno sú utečencami. A jeden Rus, bývalý dôstojník Federálnej bezpečnostnej služby FSB, ktorá nahradila sovietsku KGB.
Ale nie je to len proces, v ktorom sa hľadá vrah Anny Politkovskej. Verejnosť ho vníma významnejšie: ako proces, v ktorom sa hľadá spravodlivosť v Rusku. Ťarcha toho všetkého pôvodne spočívala na šiestich mužoch a šiestich ženách – na dvanástich porotcoch. Tí sa postarali o dramatický začiatok procesu. Najprv ho predsedajúci sudca vyhlásil za verejný, prístupný aj pre médiá. O deň neskôr začal tvrdiť, že porotcovia majú strach, a preto proces bude prebiehať s vylúčením verejnosti. Jeden z porotcov to však pre rozhlasovú stanicu Echo Moskvy poprel. Sudca usvedčený porotcom zo lži na druhý deň zasa zmenil svoje rozhodnutie a znovu vyhlásil proces za verejný. Prokurátorky vzápätí žiadali odstúpenie sudcu pre zaujatosť. Sudca to najprv prijal, ale napokon neodstúpil. Zato Jevgenij Kolesov, ktorý v Rádiu Echo lož odhalil, už nie je porotcom. Verejnosť ho však ocenila: stal sa osobnosťou roka v ankete mienkotvorných novín Vedomosti.
Súdny proces sa tak prvýkrát v takomto sledovanom prípade začal jasným občianskym postojom. Tak to hodnotí aj redakcia Novoj Gazety, v ktorej Politkovská pracovala – a nebola, žiaľ, prvou, lež poslednou redakčnou obeťou násilnej či nevyjasnenej náhlej smrti.
.pracuje tento súd?
Pre dlhoročného zahraničného pozorovateľa je to zmena. Pred poldruha desaťročím, keď na jeseň roku 1994 zavraždili hviezdu hlavnej TV stanice, miláčika miliónov ruských divákov Vlada Listieva, sa vyšetrovanie preťahovalo do stratena. Nijaký podozrivý sa dodnes nenašiel. Nehovoriac o šéfredaktoroch novín v automobilovom Togliatti – zabíjali ich jedného po druhom. Zoznam násilných úmrtí novinárov je dlhý a najmä každý vie, že nie je uzavretý.
Preto fakt, že teraz sa do sály zmestí tucet novinárov a tucet porotcov a že súd pracuje, nie je taký obyčajný, ako by sa mohlo zdať.
Inak, byť porotcom v procese s tromi Čečencami nie je v Moskve nič závideniahodné. Porotcovia majú od 35 do 60 rokov. Novinári sú zväčša z novín a agentúr, sú to skúsení, súdnymi spormi ošľahaní ľudia, zväčša členovia Združenia súdnych reportérov, ktorí vedia, aké sú rozdiely v práci súdov a výbere porotcov v Moskve a v ostatnom Rusku a aké sú rozdiely v procesoch, keď sa dosahujú veľké víťazstvá malých ľudí, ako je to medzi novinármi a mocou a čo sa deje pri procesoch, kde ide o politiku či veľké peniaze.
Prieťahov je nekonečné a aj nevyspytateľné množstvo. Podľa Anny Stavickej, právničky rodiny Politkovskej, bol až 3. december prvým dňom, keď „súd skutočne pracoval, keď sa v súdnej sieni odohrávalo, čo súdu náleží, teda predkladali sa dôkazy“, predviedlo sa päť svedkov a obžaloba predložila niekoľko znaleckých posudkov.
Hlavným dôkazom, predloženým po dvoch rokoch vyšetrovania, bol záznam rozhovorov z mobilov a zábery kamery pri pobočke zahraničnej banky – tie dokazujú, že bratia Džabrail a Ibrahim Machmutovci boli na mieste činu. Jeden navigoval druhého, ako sa autom na miesto dostať. Chýba tretí brat – Rustam, Ten je, podľa obžaloby, vykonávateľom vraždy, je však v zahraničí hoci od roku 1998 je naňho ako únoscu vystavený zatykač. Rustam bol ochotný svedčiť pre potreby vyšetrovania vraždy Anny Politkovskej, ak ho nebudú stíhať za „staré“ previnenie. Podľa polície a súdov to však podľa platných zákonov údajne nie je možné.
Samozrejme, obhajca Musajev spochybňuje technickú kvalitu rozhovorov z mobilu – identifikácia miesta, odkiaľ volaný hovorí a miesta, kde je príjemca, je nepresná a môže mať rozpätie až vyše jedného kilometra. Takisto zábery kamier sú spochybňované.
.masy stále čakajú
Tento malý prehľad bol len predohrou toho, čo všetko sa na súde môže diať. Tým viac, že ide len o dvoch vodičov a dvoch, ktorí to mali sprostredkovať u „významnej politickej osoby v zahraničí“. Nič nie je v Moskve a v Rusku živšie a presvedčivejšie než rôzne povesti a dohady. Prejavilo sa to napokon aj na krátkom zasadaní 11. januára – zrazu sa ukázalo, že záznamy rozhovorov mobilov v deň vraždy sú zachované len do 14.00 Tak Anna Savická, ako aj ďalšia advokátka Karina Moskalenko vyslovili pochybnosti – ako je odrazu možné rozšifrovanie záznamu, v ktorom chýba rozhodujúci časový úsek? Advokát obhajoby tiež prispel svojou troškou do mlyna – Murat Musajev zasa nemôže pochopiť, ako sa vyšetrovateľom odvlani nedarí nájsť svedka, istého Platonova. Ten predtým trikrát pri predbežnom vyšetrovaní potvrdil, že v obchode videl obšmietať sa okolo Politkovskej človeka, ktorého podoba sa do značnej miery zhoduje s popisom osoby podozrivej z vraždy.
Tie ruské médiá, ktoré neprijímajú vládnu či štátnu propagandu, sú dôsledne, ba až úzkostlivo faktografické a zároveň podrobne zaznamenávajú celý vývoj. Nech už sa ďalej bude diať čokoľvek, dôjde nielen ku konečnému súdu, súdu verejnosti. Kto bol toho daždivého 10. októbra 2006 na moskovskom Trojekurovskom cintoríne, ten videl, že na neohlásenom pohrebe Anny Politkovskej, zavraždenej v sobotu 7. októbra v strede Moskvy na Lesnej ulici 7, sa zhromaždila mnohotisícová masa. Obrad trval od predpoludnia až do večera. Vedomie o tejto mase je teraz prítomné v súdnej sieni. Táto masa je tam práve tak, ako bola na neoznámenom pohrebe. Je tam s rovnakými otázkami ako v roku 2006. Ani jedna z tých otázok sa netýka vodičov či sprostredkovateľov vraždy. Táto masa sa nezmenila. Otázka je, ako sa zmenilo hľadanie spravodlivosti v Rusku.
Autorka je reportérka SRo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.