Deväťdesiate roky, hudobná Británia. Práve vtedy a práve tam sa zrodil žáner, ktorý dodnes udiera na pravú strunu miliónom hudobných fanúšikov. Britský pop. Britpop.
Britskú gitarovú muziku v prvej polovici deväťdesiatych rokov zatieňovala výrazná americká grungeová scéna, reprezentovaná silnými koňmi, akými boli kapely Nirvana či Pearl Jam. V hudobných kronikách preto ako základ britpopového obdobia nachádzame kľúčovú snahu anglických kapiel – oživiť domácu scénu a nadviazať na historické míľniky siahajúce k obdobiu britskej invázie šesťdesiatych rokov a rock’n’rollové legendy ako The Beatles, Rolling Stones, The Kinks či mod v podaní The Who a The Small Faces. Britpop však do seba včlenil aj britskú hudbu ďalších dekád: roky sedemdesiate v znamení Davida Bowieho alebo T. Rex, následnú punkovú a postpunkovú scénu, z ktorej vzišli napríklad Buzzcocks či The Jam, druhú vlnu britskej invázie, reprezentovanú kapelami The Clash a Sex Pistols, až po osemdesiate roky v znamení britského barda Morrisseyho a jeho famóznej kapely The Smiths. Ani to nie je koniec bohatých inšpiračných zdrojov. Záver osemdesiatych rokov priniesol zasnívanú shoegazovú scénu (Ride, Slowdive) a kapely známe z klubu Hacienda, označované ako manchesterská scéna. Tá svetu dala mená ako The Stone Roses, Happy Mondays, 808 State či Inspiral Carpets, taktiež výrazné britpopové inšpirácie.
.začiatky
Okrem chuti obnoviť silu britskej hudobnej scény bola v centre záujmu novovznikajúceho hudobného žánru snaha sústrediť sa výhradne na problémy mladých Britov. V britpopovej muzike preto nachádzame v úlohe lídrov kapiel pesničkárov, ktorí sa síce mohli pokojne inšpirovať Kurtom Cobainom, no svoje texty zacielili na britské reálie. V súvislosti s britpopom sa znovu začalo používať slovné spojenie „swingujúci Londýn“. A bol to moderný mestský Londýn, konkrétne Camden Town, kde sa britpop zrodil. Prvých britpopových albumov je hneď niekoľko, podľa lídra jednej z esenciálnych kapiel tohto žánru – Noela Gallaghera z Oasis – to bol debutový a zároveň jediný album liverpoolskej zostavy The La’s, ktorá dnes už zapadla prachom, no nebyť jej, nevznikla by notoricky známa hitovka There She Goes, ktorú pozná hádam každý poslucháč gitarovej, pesničkárskej muziky. Rozbehnutiu britpopovej scény významnou mierou pomohol aj Paul Weller, bývalý frontman kapely The Jam, ktorý sa začiatkom deväťdesiatych rokov vydal na sólovú dráhu. Vo výpočte zakladateľov by bolo hriechom nevšimnúť si dve platne roku 1993: druhý radový album kapely Blur s názvom Modern Life Is Rubbish, považovaný za prelomový z hľadiska formovania žánru, a tiež eponymnú debutovú nahrávku kapely Suede, mimochodom, vtedy najrýchlejšie predávajúci debut v histórii britskej hudby. Blur z Londýna a Oasis z Manchestra – to sú dvaja ťažiskoví predstavitelia britskej hudby deväťdesiatych rokov. A tiež dve znepriatelené skupiny, ktoré majú na konte hitovky, symbolizujúce gitarový zvuk minulej dekády.
.londýnčania Blur
Dôležitými postavami kapely Blur boli kamaráti z detstva, líder Damon Albarn a gitarista Graham Coxon. Obaja sú dodnes hudobne činní a venujú sa vlastným projektom. Debutová platňa Leisure (1991) ťažila ešte z predchádzajúceho shoegazingového obdobia (napríklad singel There’s No Other Way). Blur na podporu platne vycestovali aj do Spojených štátov, no ich koncerty sa nestretli s úspechom, čo vyústilo do zmeny štýlu – frontman Damon Albarn a jeho verní si zobrali za vzor britský gitarový pop zo šesťdesiatych rokov a nahrali prelomový album Modern Life Is Rubbish (1993). Kým album vydali, museli čeliť reštrikciám britského i amerického labelu. Manažérom vydavateľstiev na platni chýbali hity. Blur to však nezlomilo a album dokončili, nechýbalo veľa a boli by ho pomenovali England vs. America, taká veľká bola vtedy hudobná priepasť medzi oboma krajinami. O rok neskôr Blur nahrávajú platňu Parklife, z ktorej okrem titulného singla ostala v povedomí publika aj ďalšia, synthpopom inšpirovaná singlovka Girls and Boys. Ďalší rok bol pre Blur v znamení konceptuálnej platne The Great Escape. Singel Country House sa dostal na prvé miesto britského rebríčka a predbehol tak kapelu Oasis. Album The Great Escape je považovaný za jeden z hlavných britpopových albumov, podľa hudobnej encyklopédie Allmusic.com je melancholickejší ako jeho predchodca, pričom trúchlivosť je schovaná za chytľavé melódie a dobrú produkciu. Prelom v hudobnom smerovaní kapely Blur nastal v roku 1997, keď prišla s piatym, eponymným albumom. Okrem Albarna si tu už zaspieval aj gitarista Coxon, ktorý sa o príklon k americkej scéne v britskej kapele zasadzoval už skôr. Na platni zasvietili singlové hity Beetlebum a Song 2, ten druhý je vari rovnakým symbolom deväťdesiatych rokov ako Smells Like Teen Spirit od Nirvany. I ďalšia platňa 13 (1999) sa páčila Európe i USA, nezabudnuteľný videoklip k skladbe Coffee & TV s dvoma zaľúbenými mliečnymi škatuľkami rotoval stanicami hrajúcimi nezávislú gitarovú hudbu.
.hrdí páni z Manchestra
Kapelu pod menom The Rain založili ešte v roku 1991, prvý album s názvom Definitely Maybe vydali až o tri roky neskôr, samozrejme, už ako Oasis. Znelo to ako vzkriesenie The Beatles, ktoré mal na svedomí najmä Noel Gallagher, do kapely prizvaný až neskôr s podmienkou, že bude mať neotrasiteľnú pozíciu lídra – songwritera. Platňa vyletela na rozdiel od rozpačito prijatej prvotiny Blur hneď na vrchol britského rebríčka. Líder Noel Gallagher dnes sám seba považuje za reinkarrnáciu Johna Lennona, hrať na gitare sa naučil ako trinásťročný pri počúvaní legendárnych The Smiths. Jeho hudobný vkus výrazne formovalo koncertné cestovanie s kapelou Inspiral Carpets, ktorej robil technika.
V roku 1994 sa na svetlo sveta dostal prvý singel Supersonic predznamenávajúci debutovú platňu Definitely Maybe. Nasledoval album What’s The Story Morning Glory (1995) s dôležitými hymnami Wonderwall, o ktorej dnes Gallagher tvrdí, že je o imaginárnom priateľovi, ktorý príde, aby vás zachránil, a Don’t Look Back In Anger, ktorému v roku 2006 magazín Q prisúdil dvadsiatu priečku v rebríčku najlepších piesní všetkých čias. So slávou prišli aj problémy, Liam Gallagher bral kokaín, bratia sa stále viac hádali, no silu tejto superskupiny to nijako výrazne nepodlomilo. Oasis pokračovali v britpopovom štýle ďalšou úspešnou platňou Be Here Now, ktorá vznikla aj napriek vzrastajúcemu počtu zvád medzi dvoma bratmi.
.tí druhí
Kapela Suede z Londýna je výrazným menom britpopového obdobia, jednou z jeho zakladajúcich súčastí. Líder Brett Anderson písal skladby spolu s gitaristom Bernardom Butlerom, ktorý do kapely prišiel na inzerát uverejnený v časopise NME. Aj bubeníka si Suede našli na inzerát, bol ním Mike Jones z The Smiths. Existenciu kapely, či skôr posun k výrazným britpopovým pesničkám, ovplyvnila Justine Frischmannová, Andersonova priateľka, ktorá spolu s ním kapelu založila, no neskôr sa zaľúbila do Damona Albarna z konkurenčných Blur. Anderson ju z kapely vyhodil a Frischmannová si založila vlastnú skupinu Elastica. Svoj prvý album vydali Suede v roku 1993, Elastica v roku 1995.
Na britpopovej vlne v tom čase surfovala už hromada nových kapiel, z ktorých sa oplatí vyzdvihnúť aspoň niekoľko mien. Boli to Mansun, Echobelly, Sleeper, Supergrass, Primal Scream, Boo Radleys, Pulp, The Divine Comedy, Cast, Menswear alebo Manic Street Preachers.
.odkaz
Britpopové časy sa chýlili ku koncu s koncom deviatej dekády, no vtedy už mali svoje odkrútené. Vznikol tak odkaz, na ktorý nadviazalo vrchovaté množstvo dnešných anglických skupín. Inšpiráciu kapelou Oasis neskrývajú populárni Arctic Monkeys ani Kasabian či The Killers. Môžeme s pokojným svedomím povedať, že súčasná anglická gitarová scéna, nemenej pestrá ako pred desiatimi rokmi, je akousi novou formou britpopu, respektíve jej priamym nasledovníkom. Napriek tomu, že britských kapiel je veľké množstvo a mnohé sú epigónmi, nájde sa medzi nimi dostatok takých, o ktorých budeme môcť písať aj o desať rokov bez ohľadu na to, či pretrvajú, alebo zaniknú tak ako ich britpopoví predchodcovia. Bez britpopu by neexistovali dnešné popové ani nezávislé kapely a my by sme nemali možnosť neskonale milovať hymny deviatej dekády. Bolo to, skrátka, veľmi pekné a plodné hudobné obdobie.
BRITPOP Suede, Blur, Oasis alebo film Trainspotting – ktorý z týchto symbolov 90. rokov sa vám vybaví ako prvý? Označenie „britpop“ začali v deväťdesiatych rokoch používať renomované hudobné magazíny ako NME, Q, Melody Maker či Select. V roku 1997 sa dostalo do anglického oxfordského slovníka. Štyri roky predtým sa vymenili viacerí dídžeji rádia BBC, mladá krv tam nahradila dlhoročných redaktorov, ktorí stratili kontakt s modernou hudbou. Britpop je jedným z viacerých príkladov, ako nezávislá hudba ovplyvnila pop a z indie rebríčkov sa dostala až k štadiónovým koncertom. Znepriatelené britpopové kapely Blur a Oasis sa líšili inšpiračnými zdrojmi, prví sa odvolávali na mod Small Faces a The Kinks, kým druhých ovplyvnili The Beatles a Rolling Stones. Skupiny Pulp s frontmanom Jarvisom Cockerom a Suede sa zasa odpichli od tradície Davida Bowieho. Koncom minulého desaťročia, keď bol britpop na ústupe, sa do povedomia tlačili prvé albumy Radiohead a The Verve, ktoré vývoj britskej nezávislej hudby posunuli opäť o kus ďalej.
Autor je hudobný publicista
Britskú gitarovú muziku v prvej polovici deväťdesiatych rokov zatieňovala výrazná americká grungeová scéna, reprezentovaná silnými koňmi, akými boli kapely Nirvana či Pearl Jam. V hudobných kronikách preto ako základ britpopového obdobia nachádzame kľúčovú snahu anglických kapiel – oživiť domácu scénu a nadviazať na historické míľniky siahajúce k obdobiu britskej invázie šesťdesiatych rokov a rock’n’rollové legendy ako The Beatles, Rolling Stones, The Kinks či mod v podaní The Who a The Small Faces. Britpop však do seba včlenil aj britskú hudbu ďalších dekád: roky sedemdesiate v znamení Davida Bowieho alebo T. Rex, následnú punkovú a postpunkovú scénu, z ktorej vzišli napríklad Buzzcocks či The Jam, druhú vlnu britskej invázie, reprezentovanú kapelami The Clash a Sex Pistols, až po osemdesiate roky v znamení britského barda Morrisseyho a jeho famóznej kapely The Smiths. Ani to nie je koniec bohatých inšpiračných zdrojov. Záver osemdesiatych rokov priniesol zasnívanú shoegazovú scénu (Ride, Slowdive) a kapely známe z klubu Hacienda, označované ako manchesterská scéna. Tá svetu dala mená ako The Stone Roses, Happy Mondays, 808 State či Inspiral Carpets, taktiež výrazné britpopové inšpirácie.
.začiatky
Okrem chuti obnoviť silu britskej hudobnej scény bola v centre záujmu novovznikajúceho hudobného žánru snaha sústrediť sa výhradne na problémy mladých Britov. V britpopovej muzike preto nachádzame v úlohe lídrov kapiel pesničkárov, ktorí sa síce mohli pokojne inšpirovať Kurtom Cobainom, no svoje texty zacielili na britské reálie. V súvislosti s britpopom sa znovu začalo používať slovné spojenie „swingujúci Londýn“. A bol to moderný mestský Londýn, konkrétne Camden Town, kde sa britpop zrodil. Prvých britpopových albumov je hneď niekoľko, podľa lídra jednej z esenciálnych kapiel tohto žánru – Noela Gallaghera z Oasis – to bol debutový a zároveň jediný album liverpoolskej zostavy The La’s, ktorá dnes už zapadla prachom, no nebyť jej, nevznikla by notoricky známa hitovka There She Goes, ktorú pozná hádam každý poslucháč gitarovej, pesničkárskej muziky. Rozbehnutiu britpopovej scény významnou mierou pomohol aj Paul Weller, bývalý frontman kapely The Jam, ktorý sa začiatkom deväťdesiatych rokov vydal na sólovú dráhu. Vo výpočte zakladateľov by bolo hriechom nevšimnúť si dve platne roku 1993: druhý radový album kapely Blur s názvom Modern Life Is Rubbish, považovaný za prelomový z hľadiska formovania žánru, a tiež eponymnú debutovú nahrávku kapely Suede, mimochodom, vtedy najrýchlejšie predávajúci debut v histórii britskej hudby. Blur z Londýna a Oasis z Manchestra – to sú dvaja ťažiskoví predstavitelia britskej hudby deväťdesiatych rokov. A tiež dve znepriatelené skupiny, ktoré majú na konte hitovky, symbolizujúce gitarový zvuk minulej dekády.
.londýnčania Blur
Dôležitými postavami kapely Blur boli kamaráti z detstva, líder Damon Albarn a gitarista Graham Coxon. Obaja sú dodnes hudobne činní a venujú sa vlastným projektom. Debutová platňa Leisure (1991) ťažila ešte z predchádzajúceho shoegazingového obdobia (napríklad singel There’s No Other Way). Blur na podporu platne vycestovali aj do Spojených štátov, no ich koncerty sa nestretli s úspechom, čo vyústilo do zmeny štýlu – frontman Damon Albarn a jeho verní si zobrali za vzor britský gitarový pop zo šesťdesiatych rokov a nahrali prelomový album Modern Life Is Rubbish (1993). Kým album vydali, museli čeliť reštrikciám britského i amerického labelu. Manažérom vydavateľstiev na platni chýbali hity. Blur to však nezlomilo a album dokončili, nechýbalo veľa a boli by ho pomenovali England vs. America, taká veľká bola vtedy hudobná priepasť medzi oboma krajinami. O rok neskôr Blur nahrávajú platňu Parklife, z ktorej okrem titulného singla ostala v povedomí publika aj ďalšia, synthpopom inšpirovaná singlovka Girls and Boys. Ďalší rok bol pre Blur v znamení konceptuálnej platne The Great Escape. Singel Country House sa dostal na prvé miesto britského rebríčka a predbehol tak kapelu Oasis. Album The Great Escape je považovaný za jeden z hlavných britpopových albumov, podľa hudobnej encyklopédie Allmusic.com je melancholickejší ako jeho predchodca, pričom trúchlivosť je schovaná za chytľavé melódie a dobrú produkciu. Prelom v hudobnom smerovaní kapely Blur nastal v roku 1997, keď prišla s piatym, eponymným albumom. Okrem Albarna si tu už zaspieval aj gitarista Coxon, ktorý sa o príklon k americkej scéne v britskej kapele zasadzoval už skôr. Na platni zasvietili singlové hity Beetlebum a Song 2, ten druhý je vari rovnakým symbolom deväťdesiatych rokov ako Smells Like Teen Spirit od Nirvany. I ďalšia platňa 13 (1999) sa páčila Európe i USA, nezabudnuteľný videoklip k skladbe Coffee & TV s dvoma zaľúbenými mliečnymi škatuľkami rotoval stanicami hrajúcimi nezávislú gitarovú hudbu.
.hrdí páni z Manchestra
Kapelu pod menom The Rain založili ešte v roku 1991, prvý album s názvom Definitely Maybe vydali až o tri roky neskôr, samozrejme, už ako Oasis. Znelo to ako vzkriesenie The Beatles, ktoré mal na svedomí najmä Noel Gallagher, do kapely prizvaný až neskôr s podmienkou, že bude mať neotrasiteľnú pozíciu lídra – songwritera. Platňa vyletela na rozdiel od rozpačito prijatej prvotiny Blur hneď na vrchol britského rebríčka. Líder Noel Gallagher dnes sám seba považuje za reinkarrnáciu Johna Lennona, hrať na gitare sa naučil ako trinásťročný pri počúvaní legendárnych The Smiths. Jeho hudobný vkus výrazne formovalo koncertné cestovanie s kapelou Inspiral Carpets, ktorej robil technika.
V roku 1994 sa na svetlo sveta dostal prvý singel Supersonic predznamenávajúci debutovú platňu Definitely Maybe. Nasledoval album What’s The Story Morning Glory (1995) s dôležitými hymnami Wonderwall, o ktorej dnes Gallagher tvrdí, že je o imaginárnom priateľovi, ktorý príde, aby vás zachránil, a Don’t Look Back In Anger, ktorému v roku 2006 magazín Q prisúdil dvadsiatu priečku v rebríčku najlepších piesní všetkých čias. So slávou prišli aj problémy, Liam Gallagher bral kokaín, bratia sa stále viac hádali, no silu tejto superskupiny to nijako výrazne nepodlomilo. Oasis pokračovali v britpopovom štýle ďalšou úspešnou platňou Be Here Now, ktorá vznikla aj napriek vzrastajúcemu počtu zvád medzi dvoma bratmi.
.tí druhí
Kapela Suede z Londýna je výrazným menom britpopového obdobia, jednou z jeho zakladajúcich súčastí. Líder Brett Anderson písal skladby spolu s gitaristom Bernardom Butlerom, ktorý do kapely prišiel na inzerát uverejnený v časopise NME. Aj bubeníka si Suede našli na inzerát, bol ním Mike Jones z The Smiths. Existenciu kapely, či skôr posun k výrazným britpopovým pesničkám, ovplyvnila Justine Frischmannová, Andersonova priateľka, ktorá spolu s ním kapelu založila, no neskôr sa zaľúbila do Damona Albarna z konkurenčných Blur. Anderson ju z kapely vyhodil a Frischmannová si založila vlastnú skupinu Elastica. Svoj prvý album vydali Suede v roku 1993, Elastica v roku 1995.
Na britpopovej vlne v tom čase surfovala už hromada nových kapiel, z ktorých sa oplatí vyzdvihnúť aspoň niekoľko mien. Boli to Mansun, Echobelly, Sleeper, Supergrass, Primal Scream, Boo Radleys, Pulp, The Divine Comedy, Cast, Menswear alebo Manic Street Preachers.
.odkaz
Britpopové časy sa chýlili ku koncu s koncom deviatej dekády, no vtedy už mali svoje odkrútené. Vznikol tak odkaz, na ktorý nadviazalo vrchovaté množstvo dnešných anglických skupín. Inšpiráciu kapelou Oasis neskrývajú populárni Arctic Monkeys ani Kasabian či The Killers. Môžeme s pokojným svedomím povedať, že súčasná anglická gitarová scéna, nemenej pestrá ako pred desiatimi rokmi, je akousi novou formou britpopu, respektíve jej priamym nasledovníkom. Napriek tomu, že britských kapiel je veľké množstvo a mnohé sú epigónmi, nájde sa medzi nimi dostatok takých, o ktorých budeme môcť písať aj o desať rokov bez ohľadu na to, či pretrvajú, alebo zaniknú tak ako ich britpopoví predchodcovia. Bez britpopu by neexistovali dnešné popové ani nezávislé kapely a my by sme nemali možnosť neskonale milovať hymny deviatej dekády. Bolo to, skrátka, veľmi pekné a plodné hudobné obdobie.
BRITPOP Suede, Blur, Oasis alebo film Trainspotting – ktorý z týchto symbolov 90. rokov sa vám vybaví ako prvý? Označenie „britpop“ začali v deväťdesiatych rokoch používať renomované hudobné magazíny ako NME, Q, Melody Maker či Select. V roku 1997 sa dostalo do anglického oxfordského slovníka. Štyri roky predtým sa vymenili viacerí dídžeji rádia BBC, mladá krv tam nahradila dlhoročných redaktorov, ktorí stratili kontakt s modernou hudbou. Britpop je jedným z viacerých príkladov, ako nezávislá hudba ovplyvnila pop a z indie rebríčkov sa dostala až k štadiónovým koncertom. Znepriatelené britpopové kapely Blur a Oasis sa líšili inšpiračnými zdrojmi, prví sa odvolávali na mod Small Faces a The Kinks, kým druhých ovplyvnili The Beatles a Rolling Stones. Skupiny Pulp s frontmanom Jarvisom Cockerom a Suede sa zasa odpichli od tradície Davida Bowieho. Koncom minulého desaťročia, keď bol britpop na ústupe, sa do povedomia tlačili prvé albumy Radiohead a The Verve, ktoré vývoj britskej nezávislej hudby posunuli opäť o kus ďalej.
Autor je hudobný publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.