Byť ministrom by nemal byť kšeft, ale česť. A byť ministrom zahraničných vecí by nemal byť schodík kariéry, ale jej vrchol. U nás je to naopak – a potvrdil to nielen odchádzajúci Kubiš, ale aj nastupujúci Lajčák.
Kubiša strieda Lajčák, hlásili už v piatok palcové titulky, a mne napadlo, či tá krátka veta vôbec niečo znamená. Kto je Kubiš a kto Lajčák? Čomu veria, čo v živote presadzujú, prečo ten prvý od Fica odchádza a prečo k nemu ten druhý prichádza? A teda – čo sa v našej zahraničnej politike zmení?
Ján Kubiš je bývalý komunista, ktorý sa celý život venuje zahraničnej politike. Hovorí sa tomu kariérny diplomat, ale nehovorí sa presne. Takzvanú diplomaciu vyštudoval tento pán v roku 1976 v komunistickej Moskve. Bolo to v čase, keď elitnú školu, ktorú absolvoval, priamo riadila a dozorovala KGB. Diplomati ako Kubiš, vyškolení na obhajobu diktatúry, vtedy nahovárali svetu, že väzenie pre Havla a streľba do ľudí na našich hraniciach sú nevyhnutné opatrenia na vybudovanie lepšieho sveta. To nebola kariérna diplomacia, ale hnus.
Keď komunizmus prehral, Kubiš sa znovu prispôsobil. Už nebránil tyraniu, už bránil demokraciu a slobodu. Aby nestratil flek. A nestratil ho – zastupoval slobodné Československo v Moskve, Mečiara v Ženeve, Slovensko v OSN. Pôsobil väčšinou v smiešnych, zbytočných, ale dobre platených funkciách, dotiahol to až na generálneho tajomníka OBSE. Vtedy sa začalo nerozumne písať, aj v slušnejších novinách, akého skvelého diplomata máme.
Potom prišli voľby 2006, trojspolok Fico-Mečiar-Slota vrátil dušu Slovenska desať rokov dozadu, a to bolo treba pred svetom zakryť, rovnako ako neskôr útok na Hedvigu. Hľadal sa kariérny diplomat, čiže človek bez chrbtice – a našiel sa on, Ján Kubiš. Prijal to, lebo flek nikdy pre nič, a už vôbec nie pre morálne dôvody, neodmietol.
Viac ako dva roky tu teda veselo obhajoval neobhájiteľné. Doma pritakal hrubosti, vonku ju gumoval, doma hral hru na dobrých Slovákov a zlých Maďarov, ani Hedvigu neušetril, vonku sa tváril ako kozmopolita. Ešte aj Kingu mrazivo objal. Klamal veľkým telom, a smial sa smiechom malých cynikov. Občas dokonca protirečil Ficovi, lebo tak sa patrí v lepších eurosalónoch, ale len tak lacnučko, bez rizika a sily. Silno iba tancoval a smotánkoval a plesal pred kamerami. Fajný páv.
Teraz odchádza. Ako vždy, ide za lepším flekom. Ako celý život. Bude šéfovať Európskej hospodárskej komisii pri OSN. Čaká ho lepší plat a menej práce, lepšia spoločnosť a menšia zodpovednosť. Jeho najnovšie karieristické rozhodnutie je v skutočnosti urážkou postu ministra zahraničných vecí, ale koho to trápi? Koho tu ešte zaujíma dôstojnosť vlastnej vlády a krajiny?
Miroslav Lajčák je mladší. Ale začal tiež ešte pred rokom 1989. A tiež ako komunista. Nevynechal ani moskovský Inštitút medzinárodných vzťahov, ani československé veľvyslanectvo v Moskve. Potom, za Mečiara, v najhorších rokoch, keď takmer každého demokrata režim odstavil, Lajčák prežil. Ako veľvyslanec v Japonsku. Ale nebol to úplný režimista – keď po voľbách 1998 mečiarovskí poskokovia konečne prestali reprezentovať Slovensko, on sa stal šéfom Kukanovej kancelárie. Lajčák je, podobne ako Kubiš, dobrý pre každého – kariérny diplomat slovenského strihu.
Jeden veľký rozdiel ale existuje – zatiaľ čo Kubiš nikdy nič dôležité neriešil, Lajčák posledné roky naozaj efektívne konal – a pre Balkán sa stal dôležitým politikom. Najmä jeho misia v Bosne, kde bol kľúčovou politickou figúrou EÚ, bola významná, pretože tam nešlo o formalitu, ale o životy. Zvládol to, a zaslúži si za to rešpekt.
Lenže dnes prichádza Lajčák na post, z ktorého bude musieť pred svetom zľahčovať Slotu, poľudštiť Mečiara, kryť útočníkov na Hedvigu a zdôvodňovať Ficove kroky proti slobode. Vie to, ale volanie kariéry bolo silnejšie. Škoda.
Kubiša strieda Lajčák, karieristu jeho žiak.
Kubiša strieda Lajčák, hlásili už v piatok palcové titulky, a mne napadlo, či tá krátka veta vôbec niečo znamená. Kto je Kubiš a kto Lajčák? Čomu veria, čo v živote presadzujú, prečo ten prvý od Fica odchádza a prečo k nemu ten druhý prichádza? A teda – čo sa v našej zahraničnej politike zmení?
Ján Kubiš je bývalý komunista, ktorý sa celý život venuje zahraničnej politike. Hovorí sa tomu kariérny diplomat, ale nehovorí sa presne. Takzvanú diplomaciu vyštudoval tento pán v roku 1976 v komunistickej Moskve. Bolo to v čase, keď elitnú školu, ktorú absolvoval, priamo riadila a dozorovala KGB. Diplomati ako Kubiš, vyškolení na obhajobu diktatúry, vtedy nahovárali svetu, že väzenie pre Havla a streľba do ľudí na našich hraniciach sú nevyhnutné opatrenia na vybudovanie lepšieho sveta. To nebola kariérna diplomacia, ale hnus.
Keď komunizmus prehral, Kubiš sa znovu prispôsobil. Už nebránil tyraniu, už bránil demokraciu a slobodu. Aby nestratil flek. A nestratil ho – zastupoval slobodné Československo v Moskve, Mečiara v Ženeve, Slovensko v OSN. Pôsobil väčšinou v smiešnych, zbytočných, ale dobre platených funkciách, dotiahol to až na generálneho tajomníka OBSE. Vtedy sa začalo nerozumne písať, aj v slušnejších novinách, akého skvelého diplomata máme.
Potom prišli voľby 2006, trojspolok Fico-Mečiar-Slota vrátil dušu Slovenska desať rokov dozadu, a to bolo treba pred svetom zakryť, rovnako ako neskôr útok na Hedvigu. Hľadal sa kariérny diplomat, čiže človek bez chrbtice – a našiel sa on, Ján Kubiš. Prijal to, lebo flek nikdy pre nič, a už vôbec nie pre morálne dôvody, neodmietol.
Viac ako dva roky tu teda veselo obhajoval neobhájiteľné. Doma pritakal hrubosti, vonku ju gumoval, doma hral hru na dobrých Slovákov a zlých Maďarov, ani Hedvigu neušetril, vonku sa tváril ako kozmopolita. Ešte aj Kingu mrazivo objal. Klamal veľkým telom, a smial sa smiechom malých cynikov. Občas dokonca protirečil Ficovi, lebo tak sa patrí v lepších eurosalónoch, ale len tak lacnučko, bez rizika a sily. Silno iba tancoval a smotánkoval a plesal pred kamerami. Fajný páv.
Teraz odchádza. Ako vždy, ide za lepším flekom. Ako celý život. Bude šéfovať Európskej hospodárskej komisii pri OSN. Čaká ho lepší plat a menej práce, lepšia spoločnosť a menšia zodpovednosť. Jeho najnovšie karieristické rozhodnutie je v skutočnosti urážkou postu ministra zahraničných vecí, ale koho to trápi? Koho tu ešte zaujíma dôstojnosť vlastnej vlády a krajiny?
Miroslav Lajčák je mladší. Ale začal tiež ešte pred rokom 1989. A tiež ako komunista. Nevynechal ani moskovský Inštitút medzinárodných vzťahov, ani československé veľvyslanectvo v Moskve. Potom, za Mečiara, v najhorších rokoch, keď takmer každého demokrata režim odstavil, Lajčák prežil. Ako veľvyslanec v Japonsku. Ale nebol to úplný režimista – keď po voľbách 1998 mečiarovskí poskokovia konečne prestali reprezentovať Slovensko, on sa stal šéfom Kukanovej kancelárie. Lajčák je, podobne ako Kubiš, dobrý pre každého – kariérny diplomat slovenského strihu.
Jeden veľký rozdiel ale existuje – zatiaľ čo Kubiš nikdy nič dôležité neriešil, Lajčák posledné roky naozaj efektívne konal – a pre Balkán sa stal dôležitým politikom. Najmä jeho misia v Bosne, kde bol kľúčovou politickou figúrou EÚ, bola významná, pretože tam nešlo o formalitu, ale o životy. Zvládol to, a zaslúži si za to rešpekt.
Lenže dnes prichádza Lajčák na post, z ktorého bude musieť pred svetom zľahčovať Slotu, poľudštiť Mečiara, kryť útočníkov na Hedvigu a zdôvodňovať Ficove kroky proti slobode. Vie to, ale volanie kariéry bolo silnejšie. Škoda.
Kubiša strieda Lajčák, karieristu jeho žiak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.