Vojna na spadnutie – to je spojenie, na ktoré si svet v prípade Indie a Pakistanu už zvykol. Vojnová rétorika indických politikov a štrnganie zbraňami však tentoraz naznačujú, že najľudnatejšej demokracii skutočne dochádza trpezlivosť.
V posvätnom meste Sikhov Amritsare, ktoré leží necelých dvadsať kilometrov od horúcej pakistanskej hranice, tomu však na prvý pohľad nič nenasvedčuje. Hoci indické velenie sťahuje do prihraničných regiónov nové vojenské jednotky a na hraniciach sporadicky dochádza k lokálnym prestrelkám, mesto akoby z rozjímavej atmosféry nedokázalo nič vyrušiť. Do legendárneho Zlatého chrámu prúdia zástupy pútnikov a z neho sa dvadsaťštyri hodín do okolia rozlieha monotónne odriekanie svätých textov. Na uliciach sa pokojne premieľajú tisícky ľudí a ak by niekto chcel nájsť vojaka či policajta, musel by vynaložiť poriadnu námahu. Skrátka, normálny život.
„Nechcete sa odviesť na hranicu?“ láka nás sikhský šofér na jednu z najväčších miestnych atrakcií – ceremoniál spustenia a opätovného vztýčenia zástav oboch štátov, ktorý sa deje na hraničnej čiare. Keď sa aj pod dojmom televíznych správ o pohraničných prestrelkách opýtam, či je tam situácia bezpečná, najprv sa usmeje a potom s vážnou tvárou odpovedá. „Žiadny problém. Vojaci sú na pozíciách, žiadna vojna zatiaľ nehrozí.“ Možno práve to slovíčko zatiaľ, alebo možno dlhoročná skúsenosť ľudí z konfliktnej zóny sú tými dôvodmi, pre ktoré atmosféra v Amritsare pôsobí oveľa menej dramaticky ako diskusia v indických médiách.
.mumbaj 26/11, Dilí 13/9...
Hoci o islamskom fundamentalizme v Indii sa u nás začalo viac hovoriť až po šesťdesiathodinovom horore v Mumbaji, táto krajina ním v minulom roku bola postihnutá najviac na svete. Počas deviatich veľkých teroristických útokov prišlo o život 434 indických občanov. K atentátom prišlo prakticky takmer vo všetkých najväčších indických mestách (pozri tabuľku) A to nehovoríme o viac ako tisícke tohtoročných obetí indicko-pakistanského sporu o Kašmír, vlečúceho sa desaťročia. Nečudo, že kategóriu Newsmaker roku 2008 podľa prestížneho časopisu India Today suverénne vyhral anonymný mladík v džínsoch s kalašnikovom, satelitným telefónom a batohom výbušnín, znázorňujúci teroristu.
„Musím povedať, že voľba teroristu ako Newsmakera roku 2008 v nás zanecháva zmiešané pocity. Je to však, žiaľ, reflexia doby, v ktorej žijeme. Nikto z nás nechce, aby terorizmus zaujal v myšlienkach našich ľudí príliš významné miesto, presne to sa však v Indii tento rok stalo,“ napísal vo svojom novoročnom úvodníku šéfredaktor časopisu Aroon Purie.
.indický pohľad
O tom, kto je za teroristické útoky zodpovedný, sa v Indii nediskutuje. Všetci majú jasno v tom, že za nimi stojí Pakistan, presnejšie jeho armáda a tajná služba ISI. Dokonca podľa prieskumu, ktorý zverejnilo mumbajské Centrum pre výskum a analýzy je o vine týchto pakistanských inštitúcií presvedčených až 94 percent v Indii žijúcich moslimov.
Prečo by to pakistanská tajná služba a armáda robili? Na túto otázku existuje z indického pohľadu jednoznačná odpoveď. Tieto dve inštitúcie používajú terorizmus ako nástroj na dosahovanie strategických záujmov. Veľká časť Pakistancov sa na boj svojej armády po boku amerických jednotiek proti Talibanu pozerá ako na spoluúčasť na americkej vojne proti moslimským bratom. Podobný pocit majú aj mnohí pakistanskí vojaci. Jednotky sú demoralizované a čoraz častejšie sa vyskytujú dezercie, jav doteraz v pakistanskej armáde nevídaný.
Z tohto pohľadu je pre armádu a tajnú službu výhodné vytvoriť nový konflikt s odvekým nepriateľom Indiou, presunúť čo najviac vojakov na indickú hranicu a americké jednotky ponechať ich osudu. Indická tajná služba dokonca vraj disponuje aj informáciami o tajných rokovaniach medzi ISI a Talibanom s cieľom prenechať pod zámienkou hroziacej vojny s Indiou niektoré časti kmeňových území celkom pod kontrolou tohto hnutia – a Talibanci by zabezpečili, aby do Pakistanu z Afganistanu neprenikali najradikálnejšie elementy.
Indické média vyčítajú Američanom aj to, že v záujme boja proti terorizmu a spojenectva s Pakistanom mnohé bezpečnostné riziká pre Indiu roky ignorovali. Myslia si, že George Bush sa dal svojím „spojencom“ v boji proti terorizmu, generálom Mušarráfom, vodiť za nos. Aj keď generál v roku 2001 mnohé teroristické skupiny pôsobiace na území Pakistanu zakázal, šlo len o formálny krok. Organizácie sa preskupili, premenovali (ako napríklad Laškare Tajiba, zodpovedná za útok v Mumbaji, na Džamátud Dáva) a v pokoji pod dozorom ISI fungovali ďalej. Američania o tom vedeli a nič nepodnikli.
O vine Pakistanu nakoniec nepochybujú ani kriticky rozmýšľajúci pakistanskí novinári. „Tieto veci sa varia v Pakistane. Je tu veľké množstvo výcvikových táborov a aj ja sama som pred časom hovorila s mladíkom, ktorý sa zúčastnil týchto, ako to oni nazývajú „ akcií za slobodu“. Detaily, ktoré mi povedal, boli šokujúce. Bol vycvičený presne v tej istej oblasti Mansehra ako terorista zatknutý indickou políciou po útokoch v Mumbaji. Sú to ľudia, ktorí majú úplne vymyté mozgy. Pakistan je dnes skutočne veľmi problémovou krajinou,“ povedala pre .týždeň novinárka z Islamabádu, ktorá chcela zostať v anonymite.
. len dve možnosti
India sa brutálnym terorom cíti ponížená a zaskočená. Značná časť verejnosti žiada tvrdú odvetu, čo v kombinácií s blížiacimi sa celoštátnymi parlamentnými voľbami vedie k siláckej rétorike politikov. Minister obrany v televízii hovorí o vojenskom zásahu proti výcvikovým táborom na Pakistanskom území a hojne operuje príkladom izraelskej operácie v Gaze. Bývalý minister zahraničných vecí Rasgotra zase v novinách na priamu otázku, čo robiť, odpovedá, že krajina musí dať medzinárodnému spoločenstvu jasne najavo, že ak ono „nezdisciplinuje“ Pakistan, India to urobí. Problém je v tom, že Pakistan rovnako ako India vlastní jadrové zbrane. A podľa viacerých vojenských analýz by ich neváhal okamžite použiť, keďže v klasickom konvenčnom konflikte by ho India prevalcovala. Kritici vojenského zásahu okrem hrozby jadrového konfliktu argumentujú najmä tým, že výcvikové tábory sú mobilné a nebudú čakať, kým k nim dorazia indickí vojaci. Bývalý šéf rozviedky Raman preto radí uprednostniť diverzné operácie, ktoré by Pakistan prinútili „krvácať“ a uvedomiť si, že jeho politika terorizmu ako strategickej zbrane nikam nevedie. Všetci do jedného si však uvedomujú, že prísľub civilnej pakistanskej vlády zakročiť proti teroristom na svojom území nikam nepovedie. Táto vláda totiž nemá silu presadiť nič, s čím by ISI a armáda nesúhlasila.
Dnešnú indickú dilemu asi najvýstižnejšie zhrnul týždenník India Today: „Po útokoch v Mumbaji má India nezávideniahodnú pozíciu. Existujú len dve možnosti: limitovaná vojna, ktorá môže prerásť do jadrového konfliktu a spôsobiť medzinárodnú intervenciu, alebo sa frustrovane pozerať na to, ako Pakistan proti terorizmu nerobí nič.“
. india čaká
Keď sa v Dillí na možnosť vojny pýtame taxikára, bez váhania odpovedá, že vojna určite bude. „Neviem síce kedy, ale ak Pakistan nesplní naše podmienky, tak bude. My sme mierumilovní a trpezliví, ale nemôžeme stále ustupovať.“
Tak trochu o trpezlivosti je aj hlavný redakčný komentár novín The Indian Express, ktoré v tej chvíli držím v ruke. Ústrednou myšlienkou je odkaz novej americkej administratíve, ktorá má podľa autorov dostatočné páky, aby prinútila Pakistan efektívne zakročiť proti teroristom. Napríklad by tým mala podmieniť pôžičky, ktoré krajina, postihnutá finančnou krízou, nutne potrebuje. „India čaká,“ znie posledná veta komentára. Medzi riadkami však cítiť, že nebude čakať donekonečna.
V posvätnom meste Sikhov Amritsare, ktoré leží necelých dvadsať kilometrov od horúcej pakistanskej hranice, tomu však na prvý pohľad nič nenasvedčuje. Hoci indické velenie sťahuje do prihraničných regiónov nové vojenské jednotky a na hraniciach sporadicky dochádza k lokálnym prestrelkám, mesto akoby z rozjímavej atmosféry nedokázalo nič vyrušiť. Do legendárneho Zlatého chrámu prúdia zástupy pútnikov a z neho sa dvadsaťštyri hodín do okolia rozlieha monotónne odriekanie svätých textov. Na uliciach sa pokojne premieľajú tisícky ľudí a ak by niekto chcel nájsť vojaka či policajta, musel by vynaložiť poriadnu námahu. Skrátka, normálny život.
„Nechcete sa odviesť na hranicu?“ láka nás sikhský šofér na jednu z najväčších miestnych atrakcií – ceremoniál spustenia a opätovného vztýčenia zástav oboch štátov, ktorý sa deje na hraničnej čiare. Keď sa aj pod dojmom televíznych správ o pohraničných prestrelkách opýtam, či je tam situácia bezpečná, najprv sa usmeje a potom s vážnou tvárou odpovedá. „Žiadny problém. Vojaci sú na pozíciách, žiadna vojna zatiaľ nehrozí.“ Možno práve to slovíčko zatiaľ, alebo možno dlhoročná skúsenosť ľudí z konfliktnej zóny sú tými dôvodmi, pre ktoré atmosféra v Amritsare pôsobí oveľa menej dramaticky ako diskusia v indických médiách.
.mumbaj 26/11, Dilí 13/9...
Hoci o islamskom fundamentalizme v Indii sa u nás začalo viac hovoriť až po šesťdesiathodinovom horore v Mumbaji, táto krajina ním v minulom roku bola postihnutá najviac na svete. Počas deviatich veľkých teroristických útokov prišlo o život 434 indických občanov. K atentátom prišlo prakticky takmer vo všetkých najväčších indických mestách (pozri tabuľku) A to nehovoríme o viac ako tisícke tohtoročných obetí indicko-pakistanského sporu o Kašmír, vlečúceho sa desaťročia. Nečudo, že kategóriu Newsmaker roku 2008 podľa prestížneho časopisu India Today suverénne vyhral anonymný mladík v džínsoch s kalašnikovom, satelitným telefónom a batohom výbušnín, znázorňujúci teroristu.
„Musím povedať, že voľba teroristu ako Newsmakera roku 2008 v nás zanecháva zmiešané pocity. Je to však, žiaľ, reflexia doby, v ktorej žijeme. Nikto z nás nechce, aby terorizmus zaujal v myšlienkach našich ľudí príliš významné miesto, presne to sa však v Indii tento rok stalo,“ napísal vo svojom novoročnom úvodníku šéfredaktor časopisu Aroon Purie.
.indický pohľad
O tom, kto je za teroristické útoky zodpovedný, sa v Indii nediskutuje. Všetci majú jasno v tom, že za nimi stojí Pakistan, presnejšie jeho armáda a tajná služba ISI. Dokonca podľa prieskumu, ktorý zverejnilo mumbajské Centrum pre výskum a analýzy je o vine týchto pakistanských inštitúcií presvedčených až 94 percent v Indii žijúcich moslimov.
Prečo by to pakistanská tajná služba a armáda robili? Na túto otázku existuje z indického pohľadu jednoznačná odpoveď. Tieto dve inštitúcie používajú terorizmus ako nástroj na dosahovanie strategických záujmov. Veľká časť Pakistancov sa na boj svojej armády po boku amerických jednotiek proti Talibanu pozerá ako na spoluúčasť na americkej vojne proti moslimským bratom. Podobný pocit majú aj mnohí pakistanskí vojaci. Jednotky sú demoralizované a čoraz častejšie sa vyskytujú dezercie, jav doteraz v pakistanskej armáde nevídaný.
Z tohto pohľadu je pre armádu a tajnú službu výhodné vytvoriť nový konflikt s odvekým nepriateľom Indiou, presunúť čo najviac vojakov na indickú hranicu a americké jednotky ponechať ich osudu. Indická tajná služba dokonca vraj disponuje aj informáciami o tajných rokovaniach medzi ISI a Talibanom s cieľom prenechať pod zámienkou hroziacej vojny s Indiou niektoré časti kmeňových území celkom pod kontrolou tohto hnutia – a Talibanci by zabezpečili, aby do Pakistanu z Afganistanu neprenikali najradikálnejšie elementy.
Indické média vyčítajú Američanom aj to, že v záujme boja proti terorizmu a spojenectva s Pakistanom mnohé bezpečnostné riziká pre Indiu roky ignorovali. Myslia si, že George Bush sa dal svojím „spojencom“ v boji proti terorizmu, generálom Mušarráfom, vodiť za nos. Aj keď generál v roku 2001 mnohé teroristické skupiny pôsobiace na území Pakistanu zakázal, šlo len o formálny krok. Organizácie sa preskupili, premenovali (ako napríklad Laškare Tajiba, zodpovedná za útok v Mumbaji, na Džamátud Dáva) a v pokoji pod dozorom ISI fungovali ďalej. Američania o tom vedeli a nič nepodnikli.
O vine Pakistanu nakoniec nepochybujú ani kriticky rozmýšľajúci pakistanskí novinári. „Tieto veci sa varia v Pakistane. Je tu veľké množstvo výcvikových táborov a aj ja sama som pred časom hovorila s mladíkom, ktorý sa zúčastnil týchto, ako to oni nazývajú „ akcií za slobodu“. Detaily, ktoré mi povedal, boli šokujúce. Bol vycvičený presne v tej istej oblasti Mansehra ako terorista zatknutý indickou políciou po útokoch v Mumbaji. Sú to ľudia, ktorí majú úplne vymyté mozgy. Pakistan je dnes skutočne veľmi problémovou krajinou,“ povedala pre .týždeň novinárka z Islamabádu, ktorá chcela zostať v anonymite.
. len dve možnosti
India sa brutálnym terorom cíti ponížená a zaskočená. Značná časť verejnosti žiada tvrdú odvetu, čo v kombinácií s blížiacimi sa celoštátnymi parlamentnými voľbami vedie k siláckej rétorike politikov. Minister obrany v televízii hovorí o vojenskom zásahu proti výcvikovým táborom na Pakistanskom území a hojne operuje príkladom izraelskej operácie v Gaze. Bývalý minister zahraničných vecí Rasgotra zase v novinách na priamu otázku, čo robiť, odpovedá, že krajina musí dať medzinárodnému spoločenstvu jasne najavo, že ak ono „nezdisciplinuje“ Pakistan, India to urobí. Problém je v tom, že Pakistan rovnako ako India vlastní jadrové zbrane. A podľa viacerých vojenských analýz by ich neváhal okamžite použiť, keďže v klasickom konvenčnom konflikte by ho India prevalcovala. Kritici vojenského zásahu okrem hrozby jadrového konfliktu argumentujú najmä tým, že výcvikové tábory sú mobilné a nebudú čakať, kým k nim dorazia indickí vojaci. Bývalý šéf rozviedky Raman preto radí uprednostniť diverzné operácie, ktoré by Pakistan prinútili „krvácať“ a uvedomiť si, že jeho politika terorizmu ako strategickej zbrane nikam nevedie. Všetci do jedného si však uvedomujú, že prísľub civilnej pakistanskej vlády zakročiť proti teroristom na svojom území nikam nepovedie. Táto vláda totiž nemá silu presadiť nič, s čím by ISI a armáda nesúhlasila.
Dnešnú indickú dilemu asi najvýstižnejšie zhrnul týždenník India Today: „Po útokoch v Mumbaji má India nezávideniahodnú pozíciu. Existujú len dve možnosti: limitovaná vojna, ktorá môže prerásť do jadrového konfliktu a spôsobiť medzinárodnú intervenciu, alebo sa frustrovane pozerať na to, ako Pakistan proti terorizmu nerobí nič.“
. india čaká
Keď sa v Dillí na možnosť vojny pýtame taxikára, bez váhania odpovedá, že vojna určite bude. „Neviem síce kedy, ale ak Pakistan nesplní naše podmienky, tak bude. My sme mierumilovní a trpezliví, ale nemôžeme stále ustupovať.“
Tak trochu o trpezlivosti je aj hlavný redakčný komentár novín The Indian Express, ktoré v tej chvíli držím v ruke. Ústrednou myšlienkou je odkaz novej americkej administratíve, ktorá má podľa autorov dostatočné páky, aby prinútila Pakistan efektívne zakročiť proti teroristom. Napríklad by tým mala podmieniť pôžičky, ktoré krajina, postihnutá finančnou krízou, nutne potrebuje. „India čaká,“ znie posledná veta komentára. Medzi riadkami však cítiť, že nebude čakať donekonečna.
| Teroristické útoky v roku 2008
|
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.