Inaugurácia je ako svadobná cesta, povedala mi moja dvakrát rozvedená americká domáca v predvečer Obamovho uvedenia do úradu. Akokoľvek si užívaš, vždy ťa dobehne otázka, či s týmto človekom chceš naozaj prežiť zvyšok života, v tomto prípade minimálne nasledujúce štyri roky.
Čakali sme vtedy na priateľov z neďalekej Virginie, ktorí k nám prišli, aby sa vyhli rannému cestovaniu. Nakoniec celú noc nespali – od nadšenia! – a nadránom sa vytratili s cieľom dostať sa čo najbližšie ku Kapitolu. Mali šťastie, aj keď bez oficiálneho lístka, dostali sa medzi zhruba štvrť milióna tých, ktorí vstupenky do priestoru pred Kapitolom získali od svojich senátorov a kongresmanov, a stáli tak len niekoľko metrov od centra diania.
Keď som sa ja o niekoľko hodín nato s priateľmi a ďalšími tisícami neznámych ľudí predierala ku Kapitolu, cesta, ktorá normálne trvá dvadsať minút, zabrala zhruba o hodinu viac. Napadali nám pritom rôzne veci, napríklad, či niekto na začiatku tejto masy vlastne vie, kam ideme. Cestou sme ho (Obamu) videli v rôznych podobách: na tričkách, na čiapkach a šáloch, na kľúčenkách a odznakoch, či dokonca vo forme stoličky, na ktorú sa môžete posadiť a za dolár sa vyfotiť tak, že to vyzerá, že sedíte na jeho kolenách. No neviem, dolár mi pripadal veľa.
Valiaca sa masa nás nakoniec vypustila až niekde v strede Národnej triedy, viac ako dva kilometre od Kapitolu. Bolo nám jasné, že prezidenta, toho budúceho ani žiadneho z bývalých, neuvidíme ani náhodou a budeme radi, ak uvidíme aspoň na jednu z pripravených veľkoplošných obrazoviek. Príchod bývalých prezidentov Cartera a Clintona, ako aj bývalého ministra zahraničných vecí Powella vyvolal potlesk. Pri Bushovom príchode bolo ticho, niektorí pískali a chvíľami sa ozývalo: Na na na na, na na na na, yeah, yeah, yeah, goodbye. Len čo sa však na obrazovkách objavil Obama alebo jeho najbližšia rodina, celé priestranstvo sa rýchlo zaplnilo vlajkami. Počas slávnostných prísah a prvého oficiálneho prejavu nového prezidenta sa zdalo, že ľudia nevedeli, či skôr fotografovať, alebo mávať vlajkami. Po Obamovom záverečnom And God bless the United States of America však vlajky jednoznačne zvíťazili.
Ale teraz vážne. V prevažne afroamerickom Washingtone, kde Kapitol i Biely dom pomáhali stavať černošskí otroci, nie je ťažké v Obamovi vidieť to, o čom Martin Luther King Jr. len sníval. Bohužiaľ pre nás Európanov mal Obama pravdu, keď pred piatimi rokmi povedal, že v žiadnej inej krajine okrem Spojených štátov by jeho príbeh nebol možný. Alebo Yes, we can?
Čakali sme vtedy na priateľov z neďalekej Virginie, ktorí k nám prišli, aby sa vyhli rannému cestovaniu. Nakoniec celú noc nespali – od nadšenia! – a nadránom sa vytratili s cieľom dostať sa čo najbližšie ku Kapitolu. Mali šťastie, aj keď bez oficiálneho lístka, dostali sa medzi zhruba štvrť milióna tých, ktorí vstupenky do priestoru pred Kapitolom získali od svojich senátorov a kongresmanov, a stáli tak len niekoľko metrov od centra diania.
Keď som sa ja o niekoľko hodín nato s priateľmi a ďalšími tisícami neznámych ľudí predierala ku Kapitolu, cesta, ktorá normálne trvá dvadsať minút, zabrala zhruba o hodinu viac. Napadali nám pritom rôzne veci, napríklad, či niekto na začiatku tejto masy vlastne vie, kam ideme. Cestou sme ho (Obamu) videli v rôznych podobách: na tričkách, na čiapkach a šáloch, na kľúčenkách a odznakoch, či dokonca vo forme stoličky, na ktorú sa môžete posadiť a za dolár sa vyfotiť tak, že to vyzerá, že sedíte na jeho kolenách. No neviem, dolár mi pripadal veľa.
Valiaca sa masa nás nakoniec vypustila až niekde v strede Národnej triedy, viac ako dva kilometre od Kapitolu. Bolo nám jasné, že prezidenta, toho budúceho ani žiadneho z bývalých, neuvidíme ani náhodou a budeme radi, ak uvidíme aspoň na jednu z pripravených veľkoplošných obrazoviek. Príchod bývalých prezidentov Cartera a Clintona, ako aj bývalého ministra zahraničných vecí Powella vyvolal potlesk. Pri Bushovom príchode bolo ticho, niektorí pískali a chvíľami sa ozývalo: Na na na na, na na na na, yeah, yeah, yeah, goodbye. Len čo sa však na obrazovkách objavil Obama alebo jeho najbližšia rodina, celé priestranstvo sa rýchlo zaplnilo vlajkami. Počas slávnostných prísah a prvého oficiálneho prejavu nového prezidenta sa zdalo, že ľudia nevedeli, či skôr fotografovať, alebo mávať vlajkami. Po Obamovom záverečnom And God bless the United States of America však vlajky jednoznačne zvíťazili.
Ale teraz vážne. V prevažne afroamerickom Washingtone, kde Kapitol i Biely dom pomáhali stavať černošskí otroci, nie je ťažké v Obamovi vidieť to, o čom Martin Luther King Jr. len sníval. Bohužiaľ pre nás Európanov mal Obama pravdu, keď pred piatimi rokmi povedal, že v žiadnej inej krajine okrem Spojených štátov by jeho príbeh nebol možný. Alebo Yes, we can?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.