Internet je fajn, ale niektoré veci by mali zostať aj na papieri. Napríklad tri verzie článku Prečo určite nie Mikloško uverejnené minulý týždeň na stránke mojaprezidentka.sk.
V prvej verzii článku stálo, že Mikloško je dobrý človek a jeho zásluhy sú nespochybniteľné. Pod vplyvom „neokonzervatívneho fanatika“ Vladimíra Palka sa však zradikalizoval. Je „extrémne konzervatívny“, takže ho nevolí ani Peter Zajac, ani Ondrej Dostál, je „fanatickým vyznávačom Vatikánskej zmluvy“, spolu s Palkom bol okrem iného „aj proti vstupu Slovenska do Európskej únie“. Mikoško je aj „odporcom homosexuality“, „spiatočníkom“ (tu zaujal najmä argument, že „Mikloško si nikdy nezaložil rodinu a oženil sa až v šesťdesiatke“ a napriek tomu „sa neustále snaží“ ženám radiť), „podporovateľom Andreja Hlinku“ a „sympatizantom Husáka, Mečiara aj Busha.“
Mikloško síce prežil pozoruhodný život, ale, ako sa píše v závere, jeho postoje nezodpovedajú modernému svetu...
Položil som v diskusii pod článkom otázku, či bolo treba do Mikloška takto kopnúť. Odpovedal mi spoluzakladateľ kampane „moja prezidentka“ Michal Hvorecký. Nerozumel mi a napísal, že text bol veľmi dôležitý, pretože „ľudia nepoznajú mnohé jeho (Mikloškove) názory...“
Po hodine svietil na obrazovke prepracovaný text. Z „neokonzervatívneho fanatika“ Palka zostal „neokonzervatívec“, Mikloško bol degradovaný z „extrémne“ na „veľmi“ konzervatívneho. Medzititulok „sympatizant Husáka...“ bol zmenený na „postoje k Husákovi...“, z tvrdenia, že bol Mikloško „nadšeným podporovateľom Georgea W. Busha a vojny v Iraku“ vypadlo slovo „nadšeným“ a pribudla pripomienka, že hlasoval proti vyslaniu slovenských jednotiek. A čo bolo na tejto verzii najlepšie, ukázalo sa, že článok má autora: „iniciátorov kampane moja prezidentka.“
V diskusii som sa neskôr dozvedel, že sa Mikloško dostal do kategórie nekritizovateľných a údaje v článku sú skopírované z jeho životopisu. Na moju poznámku, že je nehorázne, ako sa článok zmenil, pán Hvorecký nereagoval.
Na druhý deň som to pochopil: zrejme pracoval (aj s ďalšími?) na tretej verzii. Mikloško už nebol pre Zajaca s Dostálom „neprijateľný“, už nebol „proti vstupu“ do EÚ, už dokonca nebol ani „spiatočníkom“ a už bol spolu s Palkom „pán“. Vypadlo niekoľko výkričníkov i Irak. Autori (autor?) síce vo finálnej verzii v mnohom s Mikloškom nesúhlasia, ale už si ho „veľmi vážia“ a „rešpektujú každého, kto ho bude voliť“.
Priznám sa, upokojilo ma to. Rešpektujem Mikloška i Radičovú, ktorú chcem, napriek jej kampani či fanúšikom, ešte stále voliť. Ale „vážiť si“ a veriť „iniciátorom“ (Hvoreckému?), ktorí vytvorili skutočne historické víťazstvo v šírení neprávd a zmene názorov, nemôžem. Rešpektuje ich Radičová?
V prvej verzii článku stálo, že Mikloško je dobrý človek a jeho zásluhy sú nespochybniteľné. Pod vplyvom „neokonzervatívneho fanatika“ Vladimíra Palka sa však zradikalizoval. Je „extrémne konzervatívny“, takže ho nevolí ani Peter Zajac, ani Ondrej Dostál, je „fanatickým vyznávačom Vatikánskej zmluvy“, spolu s Palkom bol okrem iného „aj proti vstupu Slovenska do Európskej únie“. Mikoško je aj „odporcom homosexuality“, „spiatočníkom“ (tu zaujal najmä argument, že „Mikloško si nikdy nezaložil rodinu a oženil sa až v šesťdesiatke“ a napriek tomu „sa neustále snaží“ ženám radiť), „podporovateľom Andreja Hlinku“ a „sympatizantom Husáka, Mečiara aj Busha.“
Mikloško síce prežil pozoruhodný život, ale, ako sa píše v závere, jeho postoje nezodpovedajú modernému svetu...
Položil som v diskusii pod článkom otázku, či bolo treba do Mikloška takto kopnúť. Odpovedal mi spoluzakladateľ kampane „moja prezidentka“ Michal Hvorecký. Nerozumel mi a napísal, že text bol veľmi dôležitý, pretože „ľudia nepoznajú mnohé jeho (Mikloškove) názory...“
Po hodine svietil na obrazovke prepracovaný text. Z „neokonzervatívneho fanatika“ Palka zostal „neokonzervatívec“, Mikloško bol degradovaný z „extrémne“ na „veľmi“ konzervatívneho. Medzititulok „sympatizant Husáka...“ bol zmenený na „postoje k Husákovi...“, z tvrdenia, že bol Mikloško „nadšeným podporovateľom Georgea W. Busha a vojny v Iraku“ vypadlo slovo „nadšeným“ a pribudla pripomienka, že hlasoval proti vyslaniu slovenských jednotiek. A čo bolo na tejto verzii najlepšie, ukázalo sa, že článok má autora: „iniciátorov kampane moja prezidentka.“
V diskusii som sa neskôr dozvedel, že sa Mikloško dostal do kategórie nekritizovateľných a údaje v článku sú skopírované z jeho životopisu. Na moju poznámku, že je nehorázne, ako sa článok zmenil, pán Hvorecký nereagoval.
Na druhý deň som to pochopil: zrejme pracoval (aj s ďalšími?) na tretej verzii. Mikloško už nebol pre Zajaca s Dostálom „neprijateľný“, už nebol „proti vstupu“ do EÚ, už dokonca nebol ani „spiatočníkom“ a už bol spolu s Palkom „pán“. Vypadlo niekoľko výkričníkov i Irak. Autori (autor?) síce vo finálnej verzii v mnohom s Mikloškom nesúhlasia, ale už si ho „veľmi vážia“ a „rešpektujú každého, kto ho bude voliť“.
Priznám sa, upokojilo ma to. Rešpektujem Mikloška i Radičovú, ktorú chcem, napriek jej kampani či fanúšikom, ešte stále voliť. Ale „vážiť si“ a veriť „iniciátorom“ (Hvoreckému?), ktorí vytvorili skutočne historické víťazstvo v šírení neprávd a zmene názorov, nemôžem. Rešpektuje ich Radičová?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.