Smutná budúcnosť európskeho rastu nie je zďaleka tou najväčšou hrozbou, čo pozerá z poslednej štatistiky Eurostatu. Ohrozenie omnoho väčšie, než mínus 1,7-percentný „rast“ celej únie či 25-percentný prepad zákaziek priemyslu, predstavuje politická zhoda, že s krízou sa má „bojovať“ a bez intervencií štátu sa nepohneme.
V situácii, keď na dno ešte nedovidí nikto, a najmä keď je evidentné, že motorom krízy sú nezdravé základy doterajšieho rastu a „anabolickej“ spotreby, je proti rozumu liečiť príznaky nástrojmi, ktoré ich vyvolali. Teda predovšetkým, „lacnými peniazmi“, ktorými sú úrokové miery atakujúce historické minimá, ale aj rôzne vládne „bailouty“, s ktorými sa roztrhli vrecia.
Panika nemá racionálne jadro, ale o to nebezpečnejšie ostrie. Hocičo sa deje, stále to nie je kríza rozmerov „veľkej depresie“, ale prirodzené spomalenie s „praskaním bublín“ – po internetovej a hypotekárnej už aj automobilovej. Áno, aj slovenské investičné stimuly pre Peugeot či KIA boli nafukovaním bubliny, teda predstavy, že ekonomika funguje tak skvele, že vymeniť voz raz za tri či päť rokov si priemerný Európan môže ľahko dovoliť. Ukazuje sa, že nie. Ak ale Európa desaťročia rástla jedno-, dvoj- či trojpercentným tempom, tak jeden, dva či tri roky recesie predsa nemôže neprežiť. Sociálne náklady sú značné, ale presne tu je rola štátu, aby sa angažoval. Namiesto toho sa politici, rukojemníci volebných cyklov, púšťajú do nalievania peňazí tam, kde práve táto kríza ukazuje, že boli vložené hlúpo.
Nejde „len“ o hrozbu inflačnej špirály. Pochybnosť, či viaceré krajiny dokážu napožičiavané miliardy aj vrátiť, stavia pod otáznik budúcnosť eura, a teda aj slovenského pristúpenia „v najlepšom možnom čase“. Toto už nie sú akademické debaty – riziko rozpadu eurozóny už investori kalkulujú (napríklad podľa Reuters) do ceny peňazí. Hrozí, že krajiny s vysokým štátnym dlhom (Taliansko, Belgicko, Grécko, Francúzsko, Portugalsko, Írsko), si „bailoutami“ koledujú o takú enormnú „rizikovú prirážku“, že sa nedostanú k peniazom na platenie prevádzkových výdavkov. To je iné meno bankrotu! Nie každý je Nemecko, ktoré sa stále dostane k lacným peniazom. Pritom Angela Merkel (a ešte Česi) je posledný európsky politik, ktorý varuje pred následkami.
Pakt stability, ktorý bol vymyslený, aby chránil euro pred vplyvmi zničujúcich rozpočtových politík, je pritom už rozbombardovaný. Priemerný schodok eurozóny na rok 2009 vychádza už dnes, ešte pred „korekciou“ zrejme všetkých rozpočtov únie, na 4 percentá HDP! Zrejmé teda je, že základné pravidlá pre euro sa zrútili a vzkriesenie je v nedohľadne.
Napätie medzi Parížom a Berlínom zároveň ukazuje, že povzbudzovanie ekonomík je explozívna nálož pod medzištátnymi vzťahmi, keďže ide o protekcionizmus, keď každá krajina robí a podporuje to, čo si zmyslí. Test krízou je pritom len na začiatku – najväčšmi by Eurostat prekvapil, keby sa najbližšie prognózy nezrútili ešte do hlbších mínusov. Skutočnosť, že ústami vlády i opozície sa Slovensko radostne hlási k „stimulácii ekonomiky prostredníctvom štátnych výdavkov“ (Fico), respektíve k „silným impulzom“ (SDKÚ), stimuluje predovšetkým predtuchu, že na ceste zmaru budeme Európe verným druhom.
V situácii, keď na dno ešte nedovidí nikto, a najmä keď je evidentné, že motorom krízy sú nezdravé základy doterajšieho rastu a „anabolickej“ spotreby, je proti rozumu liečiť príznaky nástrojmi, ktoré ich vyvolali. Teda predovšetkým, „lacnými peniazmi“, ktorými sú úrokové miery atakujúce historické minimá, ale aj rôzne vládne „bailouty“, s ktorými sa roztrhli vrecia.
Panika nemá racionálne jadro, ale o to nebezpečnejšie ostrie. Hocičo sa deje, stále to nie je kríza rozmerov „veľkej depresie“, ale prirodzené spomalenie s „praskaním bublín“ – po internetovej a hypotekárnej už aj automobilovej. Áno, aj slovenské investičné stimuly pre Peugeot či KIA boli nafukovaním bubliny, teda predstavy, že ekonomika funguje tak skvele, že vymeniť voz raz za tri či päť rokov si priemerný Európan môže ľahko dovoliť. Ukazuje sa, že nie. Ak ale Európa desaťročia rástla jedno-, dvoj- či trojpercentným tempom, tak jeden, dva či tri roky recesie predsa nemôže neprežiť. Sociálne náklady sú značné, ale presne tu je rola štátu, aby sa angažoval. Namiesto toho sa politici, rukojemníci volebných cyklov, púšťajú do nalievania peňazí tam, kde práve táto kríza ukazuje, že boli vložené hlúpo.
Nejde „len“ o hrozbu inflačnej špirály. Pochybnosť, či viaceré krajiny dokážu napožičiavané miliardy aj vrátiť, stavia pod otáznik budúcnosť eura, a teda aj slovenského pristúpenia „v najlepšom možnom čase“. Toto už nie sú akademické debaty – riziko rozpadu eurozóny už investori kalkulujú (napríklad podľa Reuters) do ceny peňazí. Hrozí, že krajiny s vysokým štátnym dlhom (Taliansko, Belgicko, Grécko, Francúzsko, Portugalsko, Írsko), si „bailoutami“ koledujú o takú enormnú „rizikovú prirážku“, že sa nedostanú k peniazom na platenie prevádzkových výdavkov. To je iné meno bankrotu! Nie každý je Nemecko, ktoré sa stále dostane k lacným peniazom. Pritom Angela Merkel (a ešte Česi) je posledný európsky politik, ktorý varuje pred následkami.
Pakt stability, ktorý bol vymyslený, aby chránil euro pred vplyvmi zničujúcich rozpočtových politík, je pritom už rozbombardovaný. Priemerný schodok eurozóny na rok 2009 vychádza už dnes, ešte pred „korekciou“ zrejme všetkých rozpočtov únie, na 4 percentá HDP! Zrejmé teda je, že základné pravidlá pre euro sa zrútili a vzkriesenie je v nedohľadne.
Napätie medzi Parížom a Berlínom zároveň ukazuje, že povzbudzovanie ekonomík je explozívna nálož pod medzištátnymi vzťahmi, keďže ide o protekcionizmus, keď každá krajina robí a podporuje to, čo si zmyslí. Test krízou je pritom len na začiatku – najväčšmi by Eurostat prekvapil, keby sa najbližšie prognózy nezrútili ešte do hlbších mínusov. Skutočnosť, že ústami vlády i opozície sa Slovensko radostne hlási k „stimulácii ekonomiky prostredníctvom štátnych výdavkov“ (Fico), respektíve k „silným impulzom“ (SDKÚ), stimuluje predovšetkým predtuchu, že na ceste zmaru budeme Európe verným druhom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.