Pred rokom nám povedal, že jeho základným pocitom je smútok. Odvtedy mal niekoľko koncertov, podieľal sa na veľmi dobrom CD a viditeľne sa posunul. Ale základný pocit ostal rovnaký.
Richard Müller.
Presne pred rokom sme robili spolu rozhovor, mal si ťažké obdobie. Čo sa zmenilo?
V zásade nič, v tomto veku sa už veci podstatne nemenia.
Ale vyzeráš – aj na koncertoch – lepšie. Niečo sa teda zmenilo.
To musia posúdiť tí, čo sa na mňa pozerajú, alebo tí, čo so mnou komunikujú. Ja osobne necítim žiadnu zmenu.
Pred rokom, keď sme spolu hovorili, si inak, pomalšie rozprával. Ty to subjektívne necítiš ako zmenu k lepšiemu?
Nie. Naopak, ten stav spomalenia musí byť oveľa príjemnejší ako reálny.
Fakt?
No ja myslím, že hej. Hoci zasa ja som sa vždy tešil, keď som mal veľa energie, bolo to akoby som ju mohol rozdávať, mohol som byť autorsky nesmierne činný.
Nie je už krízy trošku menej?
Neviem to posúdiť. Musím sa vrátiť k prvej otázke a odpovedi – ja necítim žiadny rozdiel.
Aký máš pocit z platne Lasica spieva Müllera, Müller spieva Lasicu...?
Veľmi dobrý. Len keď mi vyjde album, tak potom sa k nemu dlhší čas vôbec nevraciam. Počúvam ho intenzívne v čase predtým, asi to robí aj Oskar Rósza. Ten sa ako producent rozhodol dokonca prísť s ďalším variantom zvukovej podoby. Takže máme na trhu dva albumy, vlastne jeden album v dvoch šatách.
Bavilo ťa to?
Áno, samozrejme, veľmi, s Oskarom veľmi.
Bolo to tvorivé?
Samozrejme. Najprv som trošku korepetítoroval s priateľom Henrichom Leškom a potom sme pomaly začali nahrávať, nechal som sa plne viesť Oskarom a ten výsledok je adekvátny. Ale to mám fakt iba pocit, lebo som to odvtedy nepočul.
Hovoríš, že nemáš energiu. Keď si robil tento album, trošku ťa to nakoplo?
Nemyslím. Bolo to krátke obdobie, sme profesionáli a keď treba, podáme profesionálny výkon. A bola to otázka pre mňa aj dosť citlivá. Jaro je veľká téma. Som prekvapený, ako mladí ľudia tie veci poznajú. To je na tom veľké, že človek dokáže urobiť niečo nadčasové.
Dokončil si album a potom prišiel po dlhom čase koncert na Pohode. Ako si ho vnímal?
Pre mňa to nebol, z pohľadu môjho výkonu, veľmi presvedčivý koncert. To ostatné mi nenáleží komentovať. Tam bol opäť kapelmajster Oskar, ktorý postavil kapelu, ktorá bola skvelá.
Ty si sa necítil dobre?
Ja som sa veľmi necítil, nebol som vôbec sústredený. Bolo tam pritom naozaj milé publikum. Tí ľudia sa preklenuli cez všetky neistoty, vrávorania a textové „nedopalky“ , a vytvorili úžasnú atmosféru. Keď sa k tomu ešte priráta účasť Hirama Bullocka, ktorý si tam zahraL, pričom už šesť dní na to bol mŕtvy, tak je to nezabudnuteľný zážitok. No a stretol som tam po čase pána prezidenta Havla, a to bolo tiež veľmi milé.
Na ten koncert prišlo strašne veľa ľudí. Vnímal si to?
No ježišmária! Obrovská energia a láska, ktorú cítim ku svojim fanúšikom vždy, keď sa dá a snažím sa ju aj prejaviť. Už pri reakcii na druhú pesničku tuším, ako sa koncert bude vyvíjať. V momente ako zacítim odozvu, energiu, som ochotný nechať na pódiu dušu.
Ľudia boli voči tebe prajní, prišli na svojho Riša, nepokazení tým, čo sa o tebe popísalo. Pomáha ti taká vec?
Určite, ale niekedy tá pomoc trvá len desať minút. Niekedy z toho žijem týždeň.
A v tomto prípade?
Bol som rád, že sa to zrealizovalo, a bol som šťastný, že tam bolo také publikum.
Vydržalo ti to dlhšie?
Hm.
Bol to len okamih?
V prípade takého veľkého koncertu to nemôže byť iba okamih. Kým si to uložíš v sebe, prejde nejaký čas, chvíľu z toho potom žiješ, nejaký čas to analyzuješ a rozmýšľaš. Taká normálna reakcia.
Nemôže to byť nový začiatok?
Ja to tak necítim. Ja som zhodou okolností dva týždne nato hral na inom festivale s novou kapelou a bol to ten istý fantastický pocit. Môžem si len odfajknúť ďalšiu povinnú jazdu vo svojom živote.
Nemáš chuť niečo zložiť?
Zatiaľ som sa k tomu nedopracoval.
Nemáš chuť?
Nemám chuť, inšpiráciu ani energiu.
Ty si vedel, že Hiram Bullock je na tom zle?
Hneď, ako sa objavil a objal ma, povedal, že má rakovinu, ale že on nad ňou zvíťazí, že môžem byť pokojný. Ale nejako virtuózne nehral, tak som si myslel, že to bude nebezpečné, ale nepredpokladal som, že záver príde tak skoro. Priznám sa, že mi zvieralo srdce, lebo ja som k nemu mal naozaj zvláštny vzťah. Bol to úžasný chlap, absolútne famózny gitarista a muzikant a veľmi pozorný človek. Od začiatku som mal pocit, že sa k sebe nejakým spôsobom blížime. Jeho hranie bolo pre mňa také fascinujúce, ako na začiatku hranie Andreja Šebana na mojich doskách.
Boli ste priateľmi?
Neviem, ako rýchlo a akým spôsobom sa Američania stávajú priateľmi medzi sebou, nieto ešte s človekom, ktorý vie desať či dvanásť slov.
Prišiel na tvoj koncert do Trenčína.
Áno, ale musíme zobrať do úvahy aj finančnú otázku. Hral za štandardný honorár, prišiel aj zarobiť.
Okrem Pohody si hral v lete na nejakých menších festivaloch a potom na jeseň v bratislavskom PKO. To bolo uvoľnené a dobré vystúpenie. Cítil si to aj ty tak?
Bola to znovu dávka veľkej energie.
Už si sa nemýlil.
Ale áno.
Ja som to nepostrehol. To je čím dané, že na Pohode si sa mýlil a v PKO takmer vôbec?
Je to vec sústredenia. Musím si uvedomiť, že ide o koncert, že nemám chuť prezentovať sa ináč ako prirodzene, vtedy sa mozaika poskladá do výsledku.
Ale aj na Pohode si vedel, o aký koncert ide, ale tam to bolo iné.
Bolo tam iné napätie aj zodpovednosť. Prvý koncert s úplne novou zostavou, pred takým množstvom ľudí...
... ty máš ešte trému pred koncertom, na ktorom je veľa ľudí?
Ja mám trému, aj keď je na koncerte málo ľudí. Určitý pocit napätia mám s malými výnimkami vždy. Ono to potom trošku opadne, ale istá úroveň napätia sa udrží celé vystúpenie.
To sa vôbec nemení?
To zas nie, boli obdobia, keď som bol príliš veselý na to, aby som pociťoval nejaké napätie.
Bol rok 2008 lepší ako ten predtým?
Bol to lepší rok, ale... (Dlhé ticho.) Bol to lepší rok.
Čím?
Koncertmi, možno tým, že sa zdravotný stav trošku upokojil. A objavili sa ľudia, ktorí ma svojím spôsobom inšpirujú. Začal som spolupracovať s Denisou Bogdalíkovou na svojej knihe fotografií, ktorá by mohla uzrieť svetlo sveta tento rok. Nejako sa to pomaličky začalo hýbať.
Máš už väčšiu chuť do života?
Žiť sa musí. Najmä keď máš deti a si za niekoho zodpovedný. Veľká možnosť výberu nie je.
Stále máš pocit vyhorenosti?
Stále.
Stále rovnaký?
(Ticho.) Ja som človek, ktorý nehýri optimizmom. To už mám za sebou. Ale to, čo som povedal v .týždni pred rokom, stále platí. Preto som ťa upozorňoval, že nemám čo povedať.
Už si dosť povedal. Na tvojom vianočnom CD je aj politická pesnička. Ešte sleduješ, čo sa v politike deje?
Nesledujem.
Ani trošku?
Nemám, čo by som o tom dokázal rozprávať.
Ale text tej pesničky si napísal ty?
Ja.
A čo ťa inšpirovalo?
Neviem, nikdy som sa politikou v pesničkách nezaoberal, ale tu mi to zrazu tak prišlo – vzniklo to ako všetky texty na jeden záťah, melódia takisto. Pre mňa to bola vtedy taká potreba, taký pretlak z toho, že som videl výsledky volieb a získal som pocit, že by som sa k tomu mohol vyjadriť.
A odvtedy?
Nesledujem to.
Volíš?
Naposledy som nebol. Ja nerozumiem, prečo mám ísť voliť niekoho, keď som si ho nevybral.
Aké emócie teraz prežívaš?
Zložitá otázka. Ako každý citlivý človek. Som schopný byť dojatý pri filme, pri veľkej športovej udalosti, pri divadle, pri koncerte, pri muzike. Z malých detí, z krásna, z prírody. Nemyslím, že by som sa v niečom odkláňal od priemeru.
Vlani sme náš spoločný rozhovor nazvali Som smutný. Je to stále tvoja prevažujúca emócia?
Áno, určite. U mňa je to trvalý stav, len keď to už ide príliš do bolesti, tak si uvedomím, že vlastne môžem byť rád, že robím, čo robím, že ma ľudia chcú, že mám dve nádherné deti.
Ten smútok ako trvalý stav – to máš odmalička?
To asi nie.
Až v dospelosti?
Áno.
Tušíš z čoho?
Neviem. Od určitého času som smutný. Odkedy som svojím vlastným pričinením prišiel o svoju rodinu, som smutný. Od momentu, keď mi zomrelo pár priateľov, som smutný. Strašne obdivujem ľudí, ich energiu a schopnosť existovať v ťažkých podmienkach. Sledujem to občas v televízii, keď si uvedomujem, ako ľudia žijú a čo ich stretne a vtedy si kladiem otázku, odkiaľ pramení ten môj smútok. Ale neviem.
Čo by si chcel tento rok urobiť?
Veľmi by som chcel urobiť fotografickú knihu. Síce pred jedenástimi rokmi bola nejaká malá knižka o Amerike, ale tu je to o niečom inom. Predsa len som nafotil stovky, tisícky záberov. A potom by som ešte veľmi rád objavil niekoho, s kým by som opäť pocítil tú chuť naštartovať sa a makať na ďalšej muzike.
S Oskarom Rószom sa to už skončilo?
Urobili sme spolu túto záležitosť, teraz potrebujeme oddych. No ale kým sa nenájde materiál, kým sa nestretne hudba a text, tak sa dá ťažko s niečím vyrukovať.
Čiže niečo by si zo seba vydoloval, keby sa našiel vhodný spolupracovník?
Teraz by som strašne chcel tú knihu. Hudbu sa nesnažím žiadnym spôsobom podceňovať, ale z nejakých príčin som sa pred dvoma-troma rokmi už rozlúčil. Urobil som odvtedy nejaké tri koncerty, z toho dva boli „zazmluvované“ dávno predtým, ako som sa rozlúčil. Teraz to vyzerá tak, že sa vraciam, to je na tom najhlúpejšie. Keď som sa dozvedel o niekom, kto končí, a potom zase začal, bolo mi to smiešne. Teraz akoby som to isté spravil ja.
Cítiš to ako návrat?
V momente, keď som vstúpil na pódium, sa to už inak cítiť nedalo.
Čiže dá sa predpokladať, že budeš aj tento rok koncertovať?
Koncerty sa vyskytnú, ale budem veľmi zvažovať.
Nejaký koncert by ťa aj potešil?
Áno, iste.
No tak je to predsa len iné ako pred rokom.
Noví ľudia priniesli novú energiu. Pribudol Henry Tóth, Boboš Procházka, ktorý je famózny harmonikár a skvelý človek. Prišiel som na pódium na skúšku a zrazu som cítil, že ide taká zmysluplná energia.
V kríze človek spozná seba aj ľudí okolo seba. Povedalo ti to všetko niečo o tebe?
Pravdepodobne nejaká informácia prišla, ale keďže ja som typ človeka, ktorý sa nemá veľmi rád, skôr som na seba nachádzal negatíva.
Veľmi sa nemáš rád?
Výrazne. Ja sa nemôžem pozerať ani na svoje fotky, ani na svoje klipy. Nové DVD som videl až mesiac po tom, ako vyšlo. A pritom ľudia si o mne myslia, že sám seba milujem. Ja keby som nemusel, tak nie som.
Až také zlé?
No, málokedy viem priznať sám sebe niečo pozitívne. To nie je žiadna tragédia. Má určitý význam, že vidíš kritickejšie aj veci, ktoré si iní vidieť nežiadajú. To ťa posunie ďalej. Keby som taký nebol, dnes by som nemal 17 CD, či koľko, lebo keby som mal pocit, že som po Elvisovi druhý najväčší, tak by som sa pravdepodobne nepohol nikam.
Kto ti zostal z ľudí?
Dvaja či traja. To stačí, aby ich bolo dosť. Ale sú kamaráti, ktorí ostali kamaráti. Ani by som to neposúval do polohy, že niektorí odpadli. Niekto sa prejavil tak, niekto inak.
Nemáš sa rád, si smutný. Čo je tvoja základná motivácia?
Deti. To sú tí dvaja ľudia, ktorých naozaj milujem. Tak sa asi definuje veľká láska, odopieranie si, obetovanie sa pre milovaného. To som asi v tom naozajstnom zmysle slova zažil až pri svojich deťoch.
Stretávate sa?
Samozrejme. Lebo spoluautori oboch detí si to vedeli dobre naplánovať. Medzi nami nikdy nevznikol výrazný konflikt, ktorý by moja bývalá žena riešila reguláciou môjho stretávania s deťmi.
Darí sa im?
Áno, obaja študujú na gymnáziu, dcéra je aj modelka, ale oni nechcú, aby som o nich hovoril. Sú to ľudia, ktorí sa nikde nechvália tým, že ja som ich otec. Sú už veľkí, vlastne dospelí ľudia. Celé ich detstvo, ktoré prežiješ, keď funguješ vo fungujúcej rodine, sa mne svojím spôsobom stratilo. Takže dnes už komunikujem s dospelými ľuďmi a som šťastný, keď ma občas obdaria svojou dôverou a keď pre nich má zmysel, aby som im niečo povedal.
Kde ťa najbližšie ľudia môžu vidieť?
Zatiaľ neviem.
Richard Müller.
Presne pred rokom sme robili spolu rozhovor, mal si ťažké obdobie. Čo sa zmenilo?
V zásade nič, v tomto veku sa už veci podstatne nemenia.
Ale vyzeráš – aj na koncertoch – lepšie. Niečo sa teda zmenilo.
To musia posúdiť tí, čo sa na mňa pozerajú, alebo tí, čo so mnou komunikujú. Ja osobne necítim žiadnu zmenu.
Pred rokom, keď sme spolu hovorili, si inak, pomalšie rozprával. Ty to subjektívne necítiš ako zmenu k lepšiemu?
Nie. Naopak, ten stav spomalenia musí byť oveľa príjemnejší ako reálny.
Fakt?
No ja myslím, že hej. Hoci zasa ja som sa vždy tešil, keď som mal veľa energie, bolo to akoby som ju mohol rozdávať, mohol som byť autorsky nesmierne činný.
Nie je už krízy trošku menej?
Neviem to posúdiť. Musím sa vrátiť k prvej otázke a odpovedi – ja necítim žiadny rozdiel.
Aký máš pocit z platne Lasica spieva Müllera, Müller spieva Lasicu...?
Veľmi dobrý. Len keď mi vyjde album, tak potom sa k nemu dlhší čas vôbec nevraciam. Počúvam ho intenzívne v čase predtým, asi to robí aj Oskar Rósza. Ten sa ako producent rozhodol dokonca prísť s ďalším variantom zvukovej podoby. Takže máme na trhu dva albumy, vlastne jeden album v dvoch šatách.
Bavilo ťa to?
Áno, samozrejme, veľmi, s Oskarom veľmi.
Bolo to tvorivé?
Samozrejme. Najprv som trošku korepetítoroval s priateľom Henrichom Leškom a potom sme pomaly začali nahrávať, nechal som sa plne viesť Oskarom a ten výsledok je adekvátny. Ale to mám fakt iba pocit, lebo som to odvtedy nepočul.
Hovoríš, že nemáš energiu. Keď si robil tento album, trošku ťa to nakoplo?
Nemyslím. Bolo to krátke obdobie, sme profesionáli a keď treba, podáme profesionálny výkon. A bola to otázka pre mňa aj dosť citlivá. Jaro je veľká téma. Som prekvapený, ako mladí ľudia tie veci poznajú. To je na tom veľké, že človek dokáže urobiť niečo nadčasové.
Dokončil si album a potom prišiel po dlhom čase koncert na Pohode. Ako si ho vnímal?
Pre mňa to nebol, z pohľadu môjho výkonu, veľmi presvedčivý koncert. To ostatné mi nenáleží komentovať. Tam bol opäť kapelmajster Oskar, ktorý postavil kapelu, ktorá bola skvelá.
Ty si sa necítil dobre?
Ja som sa veľmi necítil, nebol som vôbec sústredený. Bolo tam pritom naozaj milé publikum. Tí ľudia sa preklenuli cez všetky neistoty, vrávorania a textové „nedopalky“ , a vytvorili úžasnú atmosféru. Keď sa k tomu ešte priráta účasť Hirama Bullocka, ktorý si tam zahraL, pričom už šesť dní na to bol mŕtvy, tak je to nezabudnuteľný zážitok. No a stretol som tam po čase pána prezidenta Havla, a to bolo tiež veľmi milé.
Na ten koncert prišlo strašne veľa ľudí. Vnímal si to?
No ježišmária! Obrovská energia a láska, ktorú cítim ku svojim fanúšikom vždy, keď sa dá a snažím sa ju aj prejaviť. Už pri reakcii na druhú pesničku tuším, ako sa koncert bude vyvíjať. V momente ako zacítim odozvu, energiu, som ochotný nechať na pódiu dušu.
Ľudia boli voči tebe prajní, prišli na svojho Riša, nepokazení tým, čo sa o tebe popísalo. Pomáha ti taká vec?
Určite, ale niekedy tá pomoc trvá len desať minút. Niekedy z toho žijem týždeň.
A v tomto prípade?
Bol som rád, že sa to zrealizovalo, a bol som šťastný, že tam bolo také publikum.
Vydržalo ti to dlhšie?
Hm.
Bol to len okamih?
V prípade takého veľkého koncertu to nemôže byť iba okamih. Kým si to uložíš v sebe, prejde nejaký čas, chvíľu z toho potom žiješ, nejaký čas to analyzuješ a rozmýšľaš. Taká normálna reakcia.
Nemôže to byť nový začiatok?
Ja to tak necítim. Ja som zhodou okolností dva týždne nato hral na inom festivale s novou kapelou a bol to ten istý fantastický pocit. Môžem si len odfajknúť ďalšiu povinnú jazdu vo svojom živote.
Nemáš chuť niečo zložiť?
Zatiaľ som sa k tomu nedopracoval.
Nemáš chuť?
Nemám chuť, inšpiráciu ani energiu.
Ty si vedel, že Hiram Bullock je na tom zle?
Hneď, ako sa objavil a objal ma, povedal, že má rakovinu, ale že on nad ňou zvíťazí, že môžem byť pokojný. Ale nejako virtuózne nehral, tak som si myslel, že to bude nebezpečné, ale nepredpokladal som, že záver príde tak skoro. Priznám sa, že mi zvieralo srdce, lebo ja som k nemu mal naozaj zvláštny vzťah. Bol to úžasný chlap, absolútne famózny gitarista a muzikant a veľmi pozorný človek. Od začiatku som mal pocit, že sa k sebe nejakým spôsobom blížime. Jeho hranie bolo pre mňa také fascinujúce, ako na začiatku hranie Andreja Šebana na mojich doskách.
| Richard Müller / v januári 2008 povedal pre .týždeň, že je smutný, ale že sa teší na album piesní Jara Filipa, ktorý nahral spolu s Milanom Lasicom v produkcii Oskara Rózsu. Album bol výborný. Richard následne odohral veľký koncert na Pohode a niekoľko menších na ďalších festivaloch. Toho roku by chcel vydať knihu fotografií. |
Boli ste priateľmi?
Neviem, ako rýchlo a akým spôsobom sa Američania stávajú priateľmi medzi sebou, nieto ešte s človekom, ktorý vie desať či dvanásť slov.
Prišiel na tvoj koncert do Trenčína.
Áno, ale musíme zobrať do úvahy aj finančnú otázku. Hral za štandardný honorár, prišiel aj zarobiť.
Okrem Pohody si hral v lete na nejakých menších festivaloch a potom na jeseň v bratislavskom PKO. To bolo uvoľnené a dobré vystúpenie. Cítil si to aj ty tak?
Bola to znovu dávka veľkej energie.
Už si sa nemýlil.
Ale áno.
Ja som to nepostrehol. To je čím dané, že na Pohode si sa mýlil a v PKO takmer vôbec?
Je to vec sústredenia. Musím si uvedomiť, že ide o koncert, že nemám chuť prezentovať sa ináč ako prirodzene, vtedy sa mozaika poskladá do výsledku.
Ale aj na Pohode si vedel, o aký koncert ide, ale tam to bolo iné.
Bolo tam iné napätie aj zodpovednosť. Prvý koncert s úplne novou zostavou, pred takým množstvom ľudí...
... ty máš ešte trému pred koncertom, na ktorom je veľa ľudí?
Ja mám trému, aj keď je na koncerte málo ľudí. Určitý pocit napätia mám s malými výnimkami vždy. Ono to potom trošku opadne, ale istá úroveň napätia sa udrží celé vystúpenie.
To sa vôbec nemení?
To zas nie, boli obdobia, keď som bol príliš veselý na to, aby som pociťoval nejaké napätie.
Bol rok 2008 lepší ako ten predtým?
Bol to lepší rok, ale... (Dlhé ticho.) Bol to lepší rok.
Čím?
Koncertmi, možno tým, že sa zdravotný stav trošku upokojil. A objavili sa ľudia, ktorí ma svojím spôsobom inšpirujú. Začal som spolupracovať s Denisou Bogdalíkovou na svojej knihe fotografií, ktorá by mohla uzrieť svetlo sveta tento rok. Nejako sa to pomaličky začalo hýbať.
Máš už väčšiu chuť do života?
Žiť sa musí. Najmä keď máš deti a si za niekoho zodpovedný. Veľká možnosť výberu nie je.
Stále máš pocit vyhorenosti?
Stále.
Stále rovnaký?
(Ticho.) Ja som človek, ktorý nehýri optimizmom. To už mám za sebou. Ale to, čo som povedal v .týždni pred rokom, stále platí. Preto som ťa upozorňoval, že nemám čo povedať.
Už si dosť povedal. Na tvojom vianočnom CD je aj politická pesnička. Ešte sleduješ, čo sa v politike deje?
Nesledujem.
Ani trošku?
Nemám, čo by som o tom dokázal rozprávať.
Ale text tej pesničky si napísal ty?
Ja.
A čo ťa inšpirovalo?
Neviem, nikdy som sa politikou v pesničkách nezaoberal, ale tu mi to zrazu tak prišlo – vzniklo to ako všetky texty na jeden záťah, melódia takisto. Pre mňa to bola vtedy taká potreba, taký pretlak z toho, že som videl výsledky volieb a získal som pocit, že by som sa k tomu mohol vyjadriť.
A odvtedy?
Nesledujem to.
Volíš?
Naposledy som nebol. Ja nerozumiem, prečo mám ísť voliť niekoho, keď som si ho nevybral.
Aké emócie teraz prežívaš?
Zložitá otázka. Ako každý citlivý človek. Som schopný byť dojatý pri filme, pri veľkej športovej udalosti, pri divadle, pri koncerte, pri muzike. Z malých detí, z krásna, z prírody. Nemyslím, že by som sa v niečom odkláňal od priemeru.
Vlani sme náš spoločný rozhovor nazvali Som smutný. Je to stále tvoja prevažujúca emócia?
Áno, určite. U mňa je to trvalý stav, len keď to už ide príliš do bolesti, tak si uvedomím, že vlastne môžem byť rád, že robím, čo robím, že ma ľudia chcú, že mám dve nádherné deti.
Ten smútok ako trvalý stav – to máš odmalička?
To asi nie.
Až v dospelosti?
Áno.
Tušíš z čoho?
Neviem. Od určitého času som smutný. Odkedy som svojím vlastným pričinením prišiel o svoju rodinu, som smutný. Od momentu, keď mi zomrelo pár priateľov, som smutný. Strašne obdivujem ľudí, ich energiu a schopnosť existovať v ťažkých podmienkach. Sledujem to občas v televízii, keď si uvedomujem, ako ľudia žijú a čo ich stretne a vtedy si kladiem otázku, odkiaľ pramení ten môj smútok. Ale neviem.
Čo by si chcel tento rok urobiť?
Veľmi by som chcel urobiť fotografickú knihu. Síce pred jedenástimi rokmi bola nejaká malá knižka o Amerike, ale tu je to o niečom inom. Predsa len som nafotil stovky, tisícky záberov. A potom by som ešte veľmi rád objavil niekoho, s kým by som opäť pocítil tú chuť naštartovať sa a makať na ďalšej muzike.
S Oskarom Rószom sa to už skončilo?
Urobili sme spolu túto záležitosť, teraz potrebujeme oddych. No ale kým sa nenájde materiál, kým sa nestretne hudba a text, tak sa dá ťažko s niečím vyrukovať.
Čiže niečo by si zo seba vydoloval, keby sa našiel vhodný spolupracovník?
Teraz by som strašne chcel tú knihu. Hudbu sa nesnažím žiadnym spôsobom podceňovať, ale z nejakých príčin som sa pred dvoma-troma rokmi už rozlúčil. Urobil som odvtedy nejaké tri koncerty, z toho dva boli „zazmluvované“ dávno predtým, ako som sa rozlúčil. Teraz to vyzerá tak, že sa vraciam, to je na tom najhlúpejšie. Keď som sa dozvedel o niekom, kto končí, a potom zase začal, bolo mi to smiešne. Teraz akoby som to isté spravil ja.
Cítiš to ako návrat?
V momente, keď som vstúpil na pódium, sa to už inak cítiť nedalo.
Čiže dá sa predpokladať, že budeš aj tento rok koncertovať?
Koncerty sa vyskytnú, ale budem veľmi zvažovať.
Nejaký koncert by ťa aj potešil?
Áno, iste.
No tak je to predsa len iné ako pred rokom.
Noví ľudia priniesli novú energiu. Pribudol Henry Tóth, Boboš Procházka, ktorý je famózny harmonikár a skvelý človek. Prišiel som na pódium na skúšku a zrazu som cítil, že ide taká zmysluplná energia.
V kríze človek spozná seba aj ľudí okolo seba. Povedalo ti to všetko niečo o tebe?
Pravdepodobne nejaká informácia prišla, ale keďže ja som typ človeka, ktorý sa nemá veľmi rád, skôr som na seba nachádzal negatíva.
Veľmi sa nemáš rád?
Výrazne. Ja sa nemôžem pozerať ani na svoje fotky, ani na svoje klipy. Nové DVD som videl až mesiac po tom, ako vyšlo. A pritom ľudia si o mne myslia, že sám seba milujem. Ja keby som nemusel, tak nie som.
Až také zlé?
No, málokedy viem priznať sám sebe niečo pozitívne. To nie je žiadna tragédia. Má určitý význam, že vidíš kritickejšie aj veci, ktoré si iní vidieť nežiadajú. To ťa posunie ďalej. Keby som taký nebol, dnes by som nemal 17 CD, či koľko, lebo keby som mal pocit, že som po Elvisovi druhý najväčší, tak by som sa pravdepodobne nepohol nikam.
Kto ti zostal z ľudí?
Dvaja či traja. To stačí, aby ich bolo dosť. Ale sú kamaráti, ktorí ostali kamaráti. Ani by som to neposúval do polohy, že niektorí odpadli. Niekto sa prejavil tak, niekto inak.
Nemáš sa rád, si smutný. Čo je tvoja základná motivácia?
Deti. To sú tí dvaja ľudia, ktorých naozaj milujem. Tak sa asi definuje veľká láska, odopieranie si, obetovanie sa pre milovaného. To som asi v tom naozajstnom zmysle slova zažil až pri svojich deťoch.
Stretávate sa?
Samozrejme. Lebo spoluautori oboch detí si to vedeli dobre naplánovať. Medzi nami nikdy nevznikol výrazný konflikt, ktorý by moja bývalá žena riešila reguláciou môjho stretávania s deťmi.
Darí sa im?
Áno, obaja študujú na gymnáziu, dcéra je aj modelka, ale oni nechcú, aby som o nich hovoril. Sú to ľudia, ktorí sa nikde nechvália tým, že ja som ich otec. Sú už veľkí, vlastne dospelí ľudia. Celé ich detstvo, ktoré prežiješ, keď funguješ vo fungujúcej rodine, sa mne svojím spôsobom stratilo. Takže dnes už komunikujem s dospelými ľuďmi a som šťastný, keď ma občas obdaria svojou dôverou a keď pre nich má zmysel, aby som im niečo povedal.
Kde ťa najbližšie ľudia môžu vidieť?
Zatiaľ neviem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.