V minulom .týždni sme uverejnili rozhovor s Petrom Kerekesom o jeho dokumente Ako sa varia dejiny. V tomto a v najbližších .týždňoch prinášame niekoľko receptov vojenských kuchárov a ich, často kruto bizarných príbehov. O vojne povedia viac než učebnice dejepisu a správy v novinách.
Začíname rozprávaním Vasilija Nikolajeviča...
Keď som mal osemnásť rokov, nastúpil som na vojnu. Bol som vyučený automechanik, tak ma pridelili do kuchyne. Mal som z toho radosť, pretože na vojne platí – čím si bližšie k žrádlu – tým lepšie. Prvý rok som prežil zašitý v kuchyni, naučili ma strieľať a variť kašu. Nikto z nás sa nepretrhol od roboty, motivácia nebola žiadna.
Potom vypukla vojna v Čečensku a nás čakali skúšky.
Veliteľ nám povedal: Kto urobí skúšky na jednotku, strávi ďalší rok v kuchárskej škole a bude variť pre dôstojníkov tu v Moskve, kto ich spraví na dvojku, bude variť pre dôstojníkov mimo Moskvy. Trojkári pôjdu miešať kašu na posádky, štvorkári škrabať zemiaky a najhorší pôjdu s gulášovým delom na frontu.
Ja som spravil skúšky za tri, ale všetci moji kamaráti sa dobrovoľne prihlásili do Čečenska, tak som sa k nim pridal. Nechcel som trhať partiu, nechcel som, aby si o mne mysleli, že som zbabelec.
V Moskve sme nastúpili na vlak, ja som dohliadal na nakladanie proviantu. Z jednej strany sa zásoby nakladali do vagóna a z druhej vykladali. Dôstojníci všetko rozkradli a predali. Ja som musel byť ticho, ak som nechcel nešťastne vypadnúť počas jazdy z vlaku.
Tak som sa viezol vo vlaku spolu so 600 vojakmi.
Namiesto proviantu sme mali iba čínsku instantnú kašu, cukor a masť.
Kašou sa zapchá žalúdok, vojak si myslí, že niečo jedol, masť ho zasýti a cukor mu dodá potrebnú energiu. Chutí to hnusne, ale čo narobíš.
Prišli sme na čečenské hranice, rozložili tábor.
Kuchyňa musela byť vzdialená od tábora, ak by nepriatelia zbadali dym a bombardovali by kuchyňu, nepostihlo by to zvyšok jednotky.
Tak sme spali v kuchyni, v ruke granáty, keby prišli „bojeviki“, čečenskí partizáni, varili sme s kalašnikovom na chrbte. Namiesto Čečencov nás prepadli naši, mazáci. Vzali nám cukor a masť a vymenili ju na čiernom trhu za vodku. Instantnú čínsku kašu nám nechali, tú nechcel nikto, ani čečenskí priekupníci.
Zalieval som ten prášok vodou, to bola celá moja práca, vojaci mi nadávali, ale ja som nemohol nič urobiť, z hovna koláč nenapečieš.
Vojaci boli hladní a jedného dňa zastrelili na poli kravu. Dotiahli ju ku mne do kuchyne, spolu sme ju stiahli a naporciovali. Mazáci doniesli vodku, zeleninu, víno, urobili sme šašlik. V najlepšom prišiel deduško, starý Čečen, majiteľ zastrelenej kravičky. Smutne sa pozeral na jej hlavu, kopytá a kosti vyhodené za našou kuchyňou. Nadával a preklínal nás, žiadal náhradu za svoju kravu, chcel sa sťažovať nášmu veliteľovi. Veliteľ ho, samozrejme, z tábora vyhnal.
Komu sa mal nešťastný deduško sťažovať? Kde ho vypočujú? Išiel do lesa, tam sedeli bojeviky, tam sa im vyžaloval. Partizáni sa rozhodli pomstiť čečenskú kravu a začali ostreľovať náš tábor. V Moskve načaľstvo rozhodlo, že nepriateľský odpor silnie a posilnilo ruské jednotky v Čečensku.
V Moskve vypravili ďalší vlak s vojakmi a s proviantom. Konzervy a všetko predajné rozkradli dôstojníci ešte v Moskve. Ostala im iba čínska instantná kaša, cukor a masť. Cukor a masť vzali mazáci v Čečensku a vymenili za vodku.
Vojaci boli hladní, tak zastrelili kravu.
A tak to ide stále dookola.
Začíname rozprávaním Vasilija Nikolajeviča...
Keď som mal osemnásť rokov, nastúpil som na vojnu. Bol som vyučený automechanik, tak ma pridelili do kuchyne. Mal som z toho radosť, pretože na vojne platí – čím si bližšie k žrádlu – tým lepšie. Prvý rok som prežil zašitý v kuchyni, naučili ma strieľať a variť kašu. Nikto z nás sa nepretrhol od roboty, motivácia nebola žiadna.
Potom vypukla vojna v Čečensku a nás čakali skúšky.
Veliteľ nám povedal: Kto urobí skúšky na jednotku, strávi ďalší rok v kuchárskej škole a bude variť pre dôstojníkov tu v Moskve, kto ich spraví na dvojku, bude variť pre dôstojníkov mimo Moskvy. Trojkári pôjdu miešať kašu na posádky, štvorkári škrabať zemiaky a najhorší pôjdu s gulášovým delom na frontu.
Ja som spravil skúšky za tri, ale všetci moji kamaráti sa dobrovoľne prihlásili do Čečenska, tak som sa k nim pridal. Nechcel som trhať partiu, nechcel som, aby si o mne mysleli, že som zbabelec.
V Moskve sme nastúpili na vlak, ja som dohliadal na nakladanie proviantu. Z jednej strany sa zásoby nakladali do vagóna a z druhej vykladali. Dôstojníci všetko rozkradli a predali. Ja som musel byť ticho, ak som nechcel nešťastne vypadnúť počas jazdy z vlaku.
Tak som sa viezol vo vlaku spolu so 600 vojakmi.
Namiesto proviantu sme mali iba čínsku instantnú kašu, cukor a masť.
Kašou sa zapchá žalúdok, vojak si myslí, že niečo jedol, masť ho zasýti a cukor mu dodá potrebnú energiu. Chutí to hnusne, ale čo narobíš.
Prišli sme na čečenské hranice, rozložili tábor.
Kuchyňa musela byť vzdialená od tábora, ak by nepriatelia zbadali dym a bombardovali by kuchyňu, nepostihlo by to zvyšok jednotky.
Tak sme spali v kuchyni, v ruke granáty, keby prišli „bojeviki“, čečenskí partizáni, varili sme s kalašnikovom na chrbte. Namiesto Čečencov nás prepadli naši, mazáci. Vzali nám cukor a masť a vymenili ju na čiernom trhu za vodku. Instantnú čínsku kašu nám nechali, tú nechcel nikto, ani čečenskí priekupníci.
| ŠAŠLIK (Pre rotu ruských vojakov) Jedna menšia krava 10 litrov červeného vína 10 litrov hroznovej šťavy 12 kg. paradajok 0,7 kg červenej papriky štipka soli Recept Vasilija Nikolajeviča, ruského kuchára v Čečensku |
Zalieval som ten prášok vodou, to bola celá moja práca, vojaci mi nadávali, ale ja som nemohol nič urobiť, z hovna koláč nenapečieš.
Vojaci boli hladní a jedného dňa zastrelili na poli kravu. Dotiahli ju ku mne do kuchyne, spolu sme ju stiahli a naporciovali. Mazáci doniesli vodku, zeleninu, víno, urobili sme šašlik. V najlepšom prišiel deduško, starý Čečen, majiteľ zastrelenej kravičky. Smutne sa pozeral na jej hlavu, kopytá a kosti vyhodené za našou kuchyňou. Nadával a preklínal nás, žiadal náhradu za svoju kravu, chcel sa sťažovať nášmu veliteľovi. Veliteľ ho, samozrejme, z tábora vyhnal.
Komu sa mal nešťastný deduško sťažovať? Kde ho vypočujú? Išiel do lesa, tam sedeli bojeviky, tam sa im vyžaloval. Partizáni sa rozhodli pomstiť čečenskú kravu a začali ostreľovať náš tábor. V Moskve načaľstvo rozhodlo, že nepriateľský odpor silnie a posilnilo ruské jednotky v Čečensku.
V Moskve vypravili ďalší vlak s vojakmi a s proviantom. Konzervy a všetko predajné rozkradli dôstojníci ešte v Moskve. Ostala im iba čínska instantná kaša, cukor a masť. Cukor a masť vzali mazáci v Čečensku a vymenili za vodku.
Vojaci boli hladní, tak zastrelili kravu.
A tak to ide stále dookola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.