Plynová kríza, ktorá trvala dva týždne, ukázala jedno: hoci politici tušili, že zdroje či aspoň dopravné trasy plynu treba diverzifikovať, tento problém dlhodobo obchádzali. Až hroziaca katastrofa a vyľakaná verejnosť ich teraz zrejme presvedčia, aby konečne hľadali riešenia.
Lenže Slovensko má pred sebou aj ďalšie dlhodobo neriešené problémy, ktorým sa politici vyhýbajú okrem iného aj preto, že sú často pod rozlišovacou schopnosťou voličov – donedávna bola napokon problémom tohto typu aj diverzifikácia plynu. Pritom práve od riešenia týchto problémov závisí, či budeme úspešnou krajinou, v ktorej sa dá dobre žiť. Podľa .týždňa sú najvážnejšie, dlhodobo neriešené problémy nasledovné:
.problém č. 1: demografia
Azda najväčším dlhodobým rizikom je vymieranie Slovenska. Vymieranie sa začalo – paradoxne – v poslednom roku komunizmu, v roku 1989. Práve vtedy sa pôrodnosť na Slovensku prvýkrát dostala pod úroveň 2,1 dieťaťa na ženu, čo predstavuje čistú reprodukciu. O päť rokov mal tento meraný index odnotu 1,33. V roku 2007 sme dosiahli historické dno 1,25 dieťaťa na jednu ženu. O vymieraní sa najskôr nehovorilo, zdôrazňovalo sa predlžovanie veku života, vďaka čomu nedochádzalo k úbytku obyvateľstva. Neskôr, keď prišli do rodičovského veku takzvané Husákove deti, teda deti rodičov narodených po druhej svetovej vojne, sa o probléme s demografiou hovorilo už otvorenejšie a dnes to už znie ako klišé. Realita je však taká, že spolu s Poliakmi vymierame v Európe najrýchlejším tempom. V posledných 15 rokoch sa počet detí znížil o šokujúcich 300-tisíc. Ak by sme sa podobne nízkou mierou rodili aj naďalej, každú generáciu nahradí polovica z tej predošlej. Ako nás upozornila Európska komisia, pre naše hospodárstvo a systémy sociálneho zabezpečenia to znamená, že sa staneme najväčšmi prestarnutým národom na kontinente. V roku 2025 bude pätina a v roku 2050 až tretina populácie staršia ako 65 rokov. Čo to bude znamenať pre ekonomiku? Aký vysoký bude musieť byť vek odchodu do dôchodku? Aké vysoké budú musieť byť dane, respektíve odvody, aby sa z nich pokryli náklady zdravotný a dôchodkový systém? A akú politickú stranu bude voliť jeden a pol milióna dôchodcov? Ako bude vyzerať spoločnosť bez detí, súrodencov, bratancov a sesterníc? To sú otázky, ktoré unikajú pozornosti väčšiny politikov. Pritom je zrejmé, že imigrácia ani reforma dôchodkového systému, teda dva faktory, ktoré čiastočne ovplyvnia celkový obraz budúcnosti Slovenska, tým jediným čarovným prútikom nie sú. Druhá Dzurindova vláda zmenila a systémovo zlepšila systém rodinných dávok. Ficov kabinet síce zvýšil jednorazové dávky pri narodení dieťaťa, no ani to žiadnu zmenu pôrodnosti doteraz neprinieslo a pravdepodobne ani neprinesie. Rodinnú politiku jednej aj druhej vlády teda možno označiť za neúspešnú, ani jedna vláda nedokázala nájsť taký motivačný nástroj, ktorý by mladé rodiny motivoval na druhé a tretie dieťa. A to napriek tvrdeniu väčšiny žien, že si to želá. Samozrejme, politika v tom nie je všemohúca, politici by však mohli oveľa výraznejšou mierou prispieť k tomu, aby tieto negatívne trendy spoločnosť vnímala ako vážny problém.
.problém č. 2: odvody
Hoci Dzurindova druhá vláda urobila daňový systém lepším a spravodlivejším, vysokých slovenských odvodov sa takmer nijako nedotkla. A keďže súčasné ministerstvo práce ich pod vedením Viery Tomanovej nechcelo znižovať ani začiatkom minulého roka, keď sme si užívali časy rekrodných rastov HDP a nič sme netušili o dosahoch finančnej krízy, odvody ostanú aj v blízkom čase neriešeným problémom. Pritom podľa Svetovej banky a jej minuloročnej štúdie patrí Slovensko do prvej desiatky štátov sveta, kde platia zamestnávatelia zo superhrubej mzdy svojich zamestnancov najvyššie odvody (približne 35 percent). Z analýz OECD aj Inštitútu pre finančnú politiku (IFP) nášho ministerstva financií, že hlavnými porazenými odvodového systému, ktorý vznikol za Bismarckových čias, sú nízkopríjmové skupiny. Jeden z našich najväčších znalcov odvodov, Richard Sulík, vo svojich textoch zdôrazňuje, že hoci na papieri máme jedno z najvyšších odvodových zaťažení z krajín OECD, v miere reálne zaplatených odvodov sme niekde v strede rebríčka. Podľa Sulíka je to dané tým, že kým „šikovní daňovníci“ vedia svoje odvody zredukovať, iné skupiny obyvateľstva, najmä podpriemerne zarábajúci zamestnanci, na to ani nemajú možnosť, a tak platia odvody zo svojich nízkych platov v plnej výške.
Ministerstvo financií chce túto veľkú sociálnu nespravodlivosť riešiť zavedením takzvaných zamestnaneckých bonusov. Tie sú postavené na princípoch negatívnej dane: nízkopríjmové skupiny nielenže nezaplatia nijakú daň, ale dostanú príspevok od štátu. To však rieši problém iba čiastočne. Zásadné zníženie či dokonca zrušenie odvodov (a ich zjednotenie s daňami), ktoré je najväčšou a najťažšou ekonomickou výzvou, by pomohlo masám zamestnancov aj podnikateľom, zlikvidovalo by priestor pre účtovné triky a podvody a Slovensko by sa v rebríčku Svetovej banky otočilo z hlavy na nohy.
.problém č. 3: súdy a prokuratúra
Koľko ľudí ešte verí, že sa v tejto krajine dá domôcť spravodlivosti? V našom týždenníku, ktorý si zobral za svoje pozorne sledovať kauzy Cervanovej a Hedvigy Malinovej, sme sa už dávnejšie zbavili akýchkoľvek ilúzií. Nad čudnými rozhodnutiami súdov a prokurátorov sa novinári už dlho ani nepozastavujú, ale automaticky za nimi (a niekedy určite aj nespravodlivo) hľadajú zištné motívy. Ešte nedávno prevládalo presvedčenie, že problémy v oboch oblastiach vyrieši jednak generačná výmena, ale najmä zásadné reformy v postavení súdnych a prokurátorských orgánov: tak ako sa mali zmeniť súdy po posilnení sudcovskej samosprávy, tak sa má zreformovať prokuratúra odstránením monokratického systému riadenia a začlenením pod rezort justície. Ale ako vyzerá formálne nezávislá Súdna rada, ktorú si z veľkej časti volia samotní sudcovia? Tak, že číta z pier suverénne najhoršieho ministra spravodlivosti, aký sa na tomto poste zjavil po 17. novembri, každé jeho želanie. Alebo tak, že disciplinárne trestá najlepších sudcov. Kým odvody sa dajú radikálne zreformovať zmenou niekoľkých zákonov, sudcovský a prokurátorský stav potrebuje niečo oveľa vážnejšie a oveľa ťažšie dosiahnuteľné: morálnu revolúciu.
Problém č. 4: školy
Povedať o slovenskom školstve, že predstavuje vážny a dlhodobo neriešený problém, by nebolo celkom presné. Ono totiž predstavuje dva také problémy – jednak základné a stredné školstvo a jednak vysoké školstvo. A neplatí ani to, že by sa tieto problémy neriešili. Veď predsa nejedna slovenská vláda pripravila také či onaké školské zákony či aspoň novely. Problém nespočíva v absencii, ale v kvalite riešení.
Hlavným problémom základného a stredného školstva je jeho skostnatenosť. Školy sú zošnurované príliš podrobnými osnovami, ktoré obsahujú veľa zbytočností. Učiteľov, ktorí sú napriek alarmujúco nízkym platom ochotní a schopní učiť inak a lepšie, je síce pomerne veľa, systém im však nijako nepomáha, skôr naopak. A to isté platí pre viac či menej pravidelne sa opakujúce zmeny systému, od ktorých už učitelia neočakávajú nič pozitívne. Vrcholom je v tomto smere posledná školská reforma, v ktorej dosiahol rozdiel medzi deklaráciami a skutočnosťou skutočne orwellovské rozmery.
Hlavným problémom slovenských vysokých škôl je ich množstvo a nízka úroveň. V počte univerzít na počet obyvateľov patríme k svetovej špičke, ale čo sa kvality týka, sme skôr na chvoste. Nijaká naša vysoká škola sa neumiestňuje na hodnotených miestach rôznych svetových rebríčkov. To znamená, že na svete sú stovky lepších univerzít, než je naša najlepšia vysoká škola.
Mnohé z týchto lepších škôl (najmä tie európske, ale aj americké) sú pre našich študentov čoraz dostupnejšie a čoraz viac Slovákov preto využíva možnosť štúdia v zahraničí. Zďaleka nie všetci sa však po ukončení štúdia vracajú domov, čo znamená, že takzvaný únik mozgov nie je hrozbou, ale realitou dnešného Slovenska.
Špecifickým problémom tejto krajiny je v podstate rovnostárske financovanie kvalitatívne veľmi rôznorodých vysokých škôl. Všetky pokusy o prednostné financovanie lepších vysokých škôl narážajú na ťažko prekonateľné problémy. Administratívne opatrenia v podobe akreditácií sa míňajú účinkom, keď už pre nič iné, tak len preto, že nie je v reálnych silách akreditačnej komisie prečítať a vyhodnotiť stovky až tisíce kilogramov popísaného papiera.
Ak sa nepodarí zredukovať počet slovenských vysokých škôl na rozumnú úroveň, a potom úzkostlivo udržiavať ich úroveň (a podľa možností ju aj trochu zvyšovať – aj keď tu netreba mať veľké oči), potom sa od nášho vysokého školstva nijaké výraznejšie zmeny k lepšiemu očakávať nedajú. A keď sa človek trochu zamyslí nad poslednou vetou, asi mu začne byť jasné, že sa dá podstatne skrátiť. Jej stručnejšia verzia znie: od nášho vysokého školstva sa nijaké výraznejšie zmeny k lepšiemu očakávať nedajú.
Problém č. 5: armáda
Keby sme vychádzali iba z prieskumov verejnej mienky, nebol by dôvod o armáde stratiť slovo. Dôverujú jej totiž stabilne dve tretiny až štyri pätiny verejnosti. Žiadna iná inštitúcia nemá takú vysokú dôveryhodnosť. Napriek tomu je však toto číslo obrom na hlinených nohách. Z armády, ktorá tvorila západnú hranicu Varšavskej zmluvy a bola cvičená na vojnu so slobodnými štátmi zo Západu, sa v priebehu 20 rokov mala stať profesionálna armáda, ktorá je platným členom v Severoatlantickej aliancii a namiesto vojny proti susedným štátom sa má orientovať na expedičné misie v rôznych kútoch sveta. Realita je dnes taká, že o slovenskej armáde sa hovorí krajšie, než vykazuje realita. Podobne ako ďalšie európske krajiny nedodržiavame záväzky voči NATO a namiesto 2 percent HDP dávame na obranu 1,4 percenta. Nie sme schopní vyslať 40 percent pozemných síl do cudziny, aj keď sme sa na to spojencom zaviazali. Napriek rôznym projektom od spoločného neba (spoločná obrana vzdušného priestoru s Českou republikou) cez úvahy o špecializácii na vrtuľníky či na nadzvukové alebo podzvukové lietadlá, letecká technika je zastaraná. Tender na nákup dvoch dopravných lietadiel to nemôže zakryť. Podobne dosluhuje pozemná technika a podľa vojenských expertov nás čaká kritický rok 2010, keď sa končí životnosť tak nákladným a bojovým vozidlám, ako aj vzdušnej technike. Máme síce elitné jednotky, ženistov, ktorí si získali uznanie a rešpekt a dobrovoľníkov v misiách OSN, ale tým sa to končí. Najväčšiu hrdosť na armádu doteraz vyvolala obeť 42 vojakov na začiatku roka 2006, ktorí sa v starom lietadle vracali domov z mierovej misie. Zdá sa, že v tejto republike sa síce armáda teší dôvere verejnosti, ale mene už dôvere politických elít. Ak sa niekde počas nadchádzajúceho roka bude šetriť, bude to práve armáda. Slabý a nekoncepčný minister obrany si o to sám žiada. Aké to však bude mať dlhodobé následky? Ťažko povedať. Ale dejiny nás učia, že mestá bez hradieb alebo štáty bez armád museli mať alebo silných spojencov alebo veľké šťastie. Tí, ktorí sa však spoliehali iba na to, nedopadli vždy dobre.
.problém č. 6: zdravotníctvo
Diabetes, hypertenzia, ischemická choroba srdca, astma či depresie – liečenie všetkých týchto aj ďalších chorôb by sa mohlo zásadne zlepšiť, keby sa aj na Slovensku lekári museli riadiť na základe predpísaných štandardov. Tím odborníkov z bratislavskej Farmaceutickej fakulty UK a prešovskej polikliniky A.J.Reimana v štúdii z roku 2004 totiž preukázal, že veľká časť lekárov v Bratislave a Prešove lieči neracionálne. Na základe analýzy takmer 60 tisíc lekárskych predpisov výskumníci zistili, že v Bratislave sa liečilo na akútnu tonzilitídu len 63 percent pacientov (v Prešove 59,5 percent) racionálne. Zvyšok lekárov liečil uvedenú chorobu spôsobom, ktorý sa dá podľa autorov štúdie hodnotiť „z hľadiska poznatkov dnešnej vedy“ ako neracionálny a odporujúci zásadám o správnej terapii. Nelichotivá bilancia je o tým závažnejšia, že uvedená choroba predstavuje podľa autorov „pre lekárov v ambulantnej praxi relatívne jednoduché ochorenie“. Ako by dopadol podobný výskum v prípade zložitejších chorôb? Peter Pažitný z Health Policy Institute si myslí, že tento výskum poukázal na veľký problém slovenského zdravotníctva, ktorý sa stále podceňuje: „Na Slovensku pretrváva vysoká variabilita liečby na rovnaký typ ochorenia“. Podľa HPI by dopadlo zle najmä porovnanie v spôsobe liečby medzi mestami a vidiekom. Riešenie? HPI navrhuje zavedenie štandardov, ktoré by predpisovali liečbu rôznych ochorení na základe aktuálnych poznatkov vedy. V odbornej terminológii sa tieto štandardy označujú ako protokoly o prevencii, diagnostike a liečbe vybraných ochorení. Keby lekári liečili na základe týchto protokolov, podporilo by to podľa Pažitného „nákladovo-efektívnu liečbu a redukovalo neúčinnú liečbu. Každý pacient by mal rovnakú šancu získať efektívnu liečbu bez zbytočného cestovania“. Pažitný tvrdí, že najväčšou prekážkou zavedenia sú samotní lekári. „Stratili by tým určitú mieru autonómie v rozhodovaní, keďže by sa museli držať protokolu. Boli by tiež ľahšie kontrolovateľní a ľahšie by sa zisťovali tendencie k indukovanému dopytu, či rozdiely v klinických výsledkoch liečenia pacientov.“ Na zavedenie protokolov musí prísť impulz zhora – minister zdravotníctva vlády Roberta Fica, ktorá podľa vlastných deklarácií rada bojuje za práva znevýhodnených, by s tým nemal mať problém. Alebo sa mýlime?
.problém č. 7: Rómovia
Výpočet tém, ktoré potrebujú riešenia, ale namiesto toho sú odložené ad acta, nemôže byť kompletný bez Rómov. O výbuchu rómskeho problému sa hovorí už celé roky. No ak to trochu zjednodušíme, každá vláda sa doteraz obmedzila len na vymenovanie jedného splnomocnenca a pár propagačných akcií. Pritom Rómovia bežne trpia v masovom meradle liečiteľnými chorobami, problémom sú osady, vysoká kriminalita, nízka vzdelanosť či vysoká nezamestnanosť, najrôznejšie závislosti a s tým spojené sociálne problémy. Rómovia majú v porovnaní so zvyškom populácie na našom území úplne odlišné vzorce reprodukcie. Podľa niektorých výskumov je takmer polovica Rómov mladšia ako 20 rokov. Prirodzene, takáto izolovaná a dezintegrovaná komunita sa nevyhla rôznym pokusom sociálnych inžinierov. Azda najhoršie boli na tom Rómovia počas komunizmu, keď im režim predpísal spôsob života. Doteraz najväčším problémom boli zrejme udalosti z februára 2004, keď zradikalizovaní Rómovia v Michalovciach, Trebišove a Levoči v reakcii na krátenie sociálnych dávok začali rabovať obchody, ba dokonca hovoriť o vojne. Rómovia žijúci v osadách predstavujú pre civilizovanú krajinu problém. A ten nedokáže vyriešiť centrálna dotácia ani závislosť od sociálnych dávok. Hoci viaceré cirkevné či občianske projekty ukázali cestu, ako možno Rómom pomôcť, stále sa čaká nielen na prvého rómskeho politika či herca, ale najmä na masívnejšiu podporu decentralizovaných organizácii. Kým sa tak nestane a bez ohľadu na to, či dôjde k nejakým rozsiahlym nepokojom, alebo nie, rómsky problém bude synonymom odkladaného a neriešeného problému, či už ho príslušný podpredseda vlády nazýva prioritou sedem dní v týždni...
Lenže Slovensko má pred sebou aj ďalšie dlhodobo neriešené problémy, ktorým sa politici vyhýbajú okrem iného aj preto, že sú často pod rozlišovacou schopnosťou voličov – donedávna bola napokon problémom tohto typu aj diverzifikácia plynu. Pritom práve od riešenia týchto problémov závisí, či budeme úspešnou krajinou, v ktorej sa dá dobre žiť. Podľa .týždňa sú najvážnejšie, dlhodobo neriešené problémy nasledovné:
.problém č. 1: demografia
Azda najväčším dlhodobým rizikom je vymieranie Slovenska. Vymieranie sa začalo – paradoxne – v poslednom roku komunizmu, v roku 1989. Práve vtedy sa pôrodnosť na Slovensku prvýkrát dostala pod úroveň 2,1 dieťaťa na ženu, čo predstavuje čistú reprodukciu. O päť rokov mal tento meraný index odnotu 1,33. V roku 2007 sme dosiahli historické dno 1,25 dieťaťa na jednu ženu. O vymieraní sa najskôr nehovorilo, zdôrazňovalo sa predlžovanie veku života, vďaka čomu nedochádzalo k úbytku obyvateľstva. Neskôr, keď prišli do rodičovského veku takzvané Husákove deti, teda deti rodičov narodených po druhej svetovej vojne, sa o probléme s demografiou hovorilo už otvorenejšie a dnes to už znie ako klišé. Realita je však taká, že spolu s Poliakmi vymierame v Európe najrýchlejším tempom. V posledných 15 rokoch sa počet detí znížil o šokujúcich 300-tisíc. Ak by sme sa podobne nízkou mierou rodili aj naďalej, každú generáciu nahradí polovica z tej predošlej. Ako nás upozornila Európska komisia, pre naše hospodárstvo a systémy sociálneho zabezpečenia to znamená, že sa staneme najväčšmi prestarnutým národom na kontinente. V roku 2025 bude pätina a v roku 2050 až tretina populácie staršia ako 65 rokov. Čo to bude znamenať pre ekonomiku? Aký vysoký bude musieť byť vek odchodu do dôchodku? Aké vysoké budú musieť byť dane, respektíve odvody, aby sa z nich pokryli náklady zdravotný a dôchodkový systém? A akú politickú stranu bude voliť jeden a pol milióna dôchodcov? Ako bude vyzerať spoločnosť bez detí, súrodencov, bratancov a sesterníc? To sú otázky, ktoré unikajú pozornosti väčšiny politikov. Pritom je zrejmé, že imigrácia ani reforma dôchodkového systému, teda dva faktory, ktoré čiastočne ovplyvnia celkový obraz budúcnosti Slovenska, tým jediným čarovným prútikom nie sú. Druhá Dzurindova vláda zmenila a systémovo zlepšila systém rodinných dávok. Ficov kabinet síce zvýšil jednorazové dávky pri narodení dieťaťa, no ani to žiadnu zmenu pôrodnosti doteraz neprinieslo a pravdepodobne ani neprinesie. Rodinnú politiku jednej aj druhej vlády teda možno označiť za neúspešnú, ani jedna vláda nedokázala nájsť taký motivačný nástroj, ktorý by mladé rodiny motivoval na druhé a tretie dieťa. A to napriek tvrdeniu väčšiny žien, že si to želá. Samozrejme, politika v tom nie je všemohúca, politici by však mohli oveľa výraznejšou mierou prispieť k tomu, aby tieto negatívne trendy spoločnosť vnímala ako vážny problém.
.problém č. 2: odvody
Hoci Dzurindova druhá vláda urobila daňový systém lepším a spravodlivejším, vysokých slovenských odvodov sa takmer nijako nedotkla. A keďže súčasné ministerstvo práce ich pod vedením Viery Tomanovej nechcelo znižovať ani začiatkom minulého roka, keď sme si užívali časy rekrodných rastov HDP a nič sme netušili o dosahoch finančnej krízy, odvody ostanú aj v blízkom čase neriešeným problémom. Pritom podľa Svetovej banky a jej minuloročnej štúdie patrí Slovensko do prvej desiatky štátov sveta, kde platia zamestnávatelia zo superhrubej mzdy svojich zamestnancov najvyššie odvody (približne 35 percent). Z analýz OECD aj Inštitútu pre finančnú politiku (IFP) nášho ministerstva financií, že hlavnými porazenými odvodového systému, ktorý vznikol za Bismarckových čias, sú nízkopríjmové skupiny. Jeden z našich najväčších znalcov odvodov, Richard Sulík, vo svojich textoch zdôrazňuje, že hoci na papieri máme jedno z najvyšších odvodových zaťažení z krajín OECD, v miere reálne zaplatených odvodov sme niekde v strede rebríčka. Podľa Sulíka je to dané tým, že kým „šikovní daňovníci“ vedia svoje odvody zredukovať, iné skupiny obyvateľstva, najmä podpriemerne zarábajúci zamestnanci, na to ani nemajú možnosť, a tak platia odvody zo svojich nízkych platov v plnej výške.
Ministerstvo financií chce túto veľkú sociálnu nespravodlivosť riešiť zavedením takzvaných zamestnaneckých bonusov. Tie sú postavené na princípoch negatívnej dane: nízkopríjmové skupiny nielenže nezaplatia nijakú daň, ale dostanú príspevok od štátu. To však rieši problém iba čiastočne. Zásadné zníženie či dokonca zrušenie odvodov (a ich zjednotenie s daňami), ktoré je najväčšou a najťažšou ekonomickou výzvou, by pomohlo masám zamestnancov aj podnikateľom, zlikvidovalo by priestor pre účtovné triky a podvody a Slovensko by sa v rebríčku Svetovej banky otočilo z hlavy na nohy.
.problém č. 3: súdy a prokuratúra
Koľko ľudí ešte verí, že sa v tejto krajine dá domôcť spravodlivosti? V našom týždenníku, ktorý si zobral za svoje pozorne sledovať kauzy Cervanovej a Hedvigy Malinovej, sme sa už dávnejšie zbavili akýchkoľvek ilúzií. Nad čudnými rozhodnutiami súdov a prokurátorov sa novinári už dlho ani nepozastavujú, ale automaticky za nimi (a niekedy určite aj nespravodlivo) hľadajú zištné motívy. Ešte nedávno prevládalo presvedčenie, že problémy v oboch oblastiach vyrieši jednak generačná výmena, ale najmä zásadné reformy v postavení súdnych a prokurátorských orgánov: tak ako sa mali zmeniť súdy po posilnení sudcovskej samosprávy, tak sa má zreformovať prokuratúra odstránením monokratického systému riadenia a začlenením pod rezort justície. Ale ako vyzerá formálne nezávislá Súdna rada, ktorú si z veľkej časti volia samotní sudcovia? Tak, že číta z pier suverénne najhoršieho ministra spravodlivosti, aký sa na tomto poste zjavil po 17. novembri, každé jeho želanie. Alebo tak, že disciplinárne trestá najlepších sudcov. Kým odvody sa dajú radikálne zreformovať zmenou niekoľkých zákonov, sudcovský a prokurátorský stav potrebuje niečo oveľa vážnejšie a oveľa ťažšie dosiahnuteľné: morálnu revolúciu.
Problém č. 4: školy
Povedať o slovenskom školstve, že predstavuje vážny a dlhodobo neriešený problém, by nebolo celkom presné. Ono totiž predstavuje dva také problémy – jednak základné a stredné školstvo a jednak vysoké školstvo. A neplatí ani to, že by sa tieto problémy neriešili. Veď predsa nejedna slovenská vláda pripravila také či onaké školské zákony či aspoň novely. Problém nespočíva v absencii, ale v kvalite riešení.
Hlavným problémom základného a stredného školstva je jeho skostnatenosť. Školy sú zošnurované príliš podrobnými osnovami, ktoré obsahujú veľa zbytočností. Učiteľov, ktorí sú napriek alarmujúco nízkym platom ochotní a schopní učiť inak a lepšie, je síce pomerne veľa, systém im však nijako nepomáha, skôr naopak. A to isté platí pre viac či menej pravidelne sa opakujúce zmeny systému, od ktorých už učitelia neočakávajú nič pozitívne. Vrcholom je v tomto smere posledná školská reforma, v ktorej dosiahol rozdiel medzi deklaráciami a skutočnosťou skutočne orwellovské rozmery.
Hlavným problémom slovenských vysokých škôl je ich množstvo a nízka úroveň. V počte univerzít na počet obyvateľov patríme k svetovej špičke, ale čo sa kvality týka, sme skôr na chvoste. Nijaká naša vysoká škola sa neumiestňuje na hodnotených miestach rôznych svetových rebríčkov. To znamená, že na svete sú stovky lepších univerzít, než je naša najlepšia vysoká škola.
Mnohé z týchto lepších škôl (najmä tie európske, ale aj americké) sú pre našich študentov čoraz dostupnejšie a čoraz viac Slovákov preto využíva možnosť štúdia v zahraničí. Zďaleka nie všetci sa však po ukončení štúdia vracajú domov, čo znamená, že takzvaný únik mozgov nie je hrozbou, ale realitou dnešného Slovenska.
Špecifickým problémom tejto krajiny je v podstate rovnostárske financovanie kvalitatívne veľmi rôznorodých vysokých škôl. Všetky pokusy o prednostné financovanie lepších vysokých škôl narážajú na ťažko prekonateľné problémy. Administratívne opatrenia v podobe akreditácií sa míňajú účinkom, keď už pre nič iné, tak len preto, že nie je v reálnych silách akreditačnej komisie prečítať a vyhodnotiť stovky až tisíce kilogramov popísaného papiera.
Ak sa nepodarí zredukovať počet slovenských vysokých škôl na rozumnú úroveň, a potom úzkostlivo udržiavať ich úroveň (a podľa možností ju aj trochu zvyšovať – aj keď tu netreba mať veľké oči), potom sa od nášho vysokého školstva nijaké výraznejšie zmeny k lepšiemu očakávať nedajú. A keď sa človek trochu zamyslí nad poslednou vetou, asi mu začne byť jasné, že sa dá podstatne skrátiť. Jej stručnejšia verzia znie: od nášho vysokého školstva sa nijaké výraznejšie zmeny k lepšiemu očakávať nedajú.
Problém č. 5: armáda
Keby sme vychádzali iba z prieskumov verejnej mienky, nebol by dôvod o armáde stratiť slovo. Dôverujú jej totiž stabilne dve tretiny až štyri pätiny verejnosti. Žiadna iná inštitúcia nemá takú vysokú dôveryhodnosť. Napriek tomu je však toto číslo obrom na hlinených nohách. Z armády, ktorá tvorila západnú hranicu Varšavskej zmluvy a bola cvičená na vojnu so slobodnými štátmi zo Západu, sa v priebehu 20 rokov mala stať profesionálna armáda, ktorá je platným členom v Severoatlantickej aliancii a namiesto vojny proti susedným štátom sa má orientovať na expedičné misie v rôznych kútoch sveta. Realita je dnes taká, že o slovenskej armáde sa hovorí krajšie, než vykazuje realita. Podobne ako ďalšie európske krajiny nedodržiavame záväzky voči NATO a namiesto 2 percent HDP dávame na obranu 1,4 percenta. Nie sme schopní vyslať 40 percent pozemných síl do cudziny, aj keď sme sa na to spojencom zaviazali. Napriek rôznym projektom od spoločného neba (spoločná obrana vzdušného priestoru s Českou republikou) cez úvahy o špecializácii na vrtuľníky či na nadzvukové alebo podzvukové lietadlá, letecká technika je zastaraná. Tender na nákup dvoch dopravných lietadiel to nemôže zakryť. Podobne dosluhuje pozemná technika a podľa vojenských expertov nás čaká kritický rok 2010, keď sa končí životnosť tak nákladným a bojovým vozidlám, ako aj vzdušnej technike. Máme síce elitné jednotky, ženistov, ktorí si získali uznanie a rešpekt a dobrovoľníkov v misiách OSN, ale tým sa to končí. Najväčšiu hrdosť na armádu doteraz vyvolala obeť 42 vojakov na začiatku roka 2006, ktorí sa v starom lietadle vracali domov z mierovej misie. Zdá sa, že v tejto republike sa síce armáda teší dôvere verejnosti, ale mene už dôvere politických elít. Ak sa niekde počas nadchádzajúceho roka bude šetriť, bude to práve armáda. Slabý a nekoncepčný minister obrany si o to sám žiada. Aké to však bude mať dlhodobé následky? Ťažko povedať. Ale dejiny nás učia, že mestá bez hradieb alebo štáty bez armád museli mať alebo silných spojencov alebo veľké šťastie. Tí, ktorí sa však spoliehali iba na to, nedopadli vždy dobre.
.problém č. 6: zdravotníctvo
Diabetes, hypertenzia, ischemická choroba srdca, astma či depresie – liečenie všetkých týchto aj ďalších chorôb by sa mohlo zásadne zlepšiť, keby sa aj na Slovensku lekári museli riadiť na základe predpísaných štandardov. Tím odborníkov z bratislavskej Farmaceutickej fakulty UK a prešovskej polikliniky A.J.Reimana v štúdii z roku 2004 totiž preukázal, že veľká časť lekárov v Bratislave a Prešove lieči neracionálne. Na základe analýzy takmer 60 tisíc lekárskych predpisov výskumníci zistili, že v Bratislave sa liečilo na akútnu tonzilitídu len 63 percent pacientov (v Prešove 59,5 percent) racionálne. Zvyšok lekárov liečil uvedenú chorobu spôsobom, ktorý sa dá podľa autorov štúdie hodnotiť „z hľadiska poznatkov dnešnej vedy“ ako neracionálny a odporujúci zásadám o správnej terapii. Nelichotivá bilancia je o tým závažnejšia, že uvedená choroba predstavuje podľa autorov „pre lekárov v ambulantnej praxi relatívne jednoduché ochorenie“. Ako by dopadol podobný výskum v prípade zložitejších chorôb? Peter Pažitný z Health Policy Institute si myslí, že tento výskum poukázal na veľký problém slovenského zdravotníctva, ktorý sa stále podceňuje: „Na Slovensku pretrváva vysoká variabilita liečby na rovnaký typ ochorenia“. Podľa HPI by dopadlo zle najmä porovnanie v spôsobe liečby medzi mestami a vidiekom. Riešenie? HPI navrhuje zavedenie štandardov, ktoré by predpisovali liečbu rôznych ochorení na základe aktuálnych poznatkov vedy. V odbornej terminológii sa tieto štandardy označujú ako protokoly o prevencii, diagnostike a liečbe vybraných ochorení. Keby lekári liečili na základe týchto protokolov, podporilo by to podľa Pažitného „nákladovo-efektívnu liečbu a redukovalo neúčinnú liečbu. Každý pacient by mal rovnakú šancu získať efektívnu liečbu bez zbytočného cestovania“. Pažitný tvrdí, že najväčšou prekážkou zavedenia sú samotní lekári. „Stratili by tým určitú mieru autonómie v rozhodovaní, keďže by sa museli držať protokolu. Boli by tiež ľahšie kontrolovateľní a ľahšie by sa zisťovali tendencie k indukovanému dopytu, či rozdiely v klinických výsledkoch liečenia pacientov.“ Na zavedenie protokolov musí prísť impulz zhora – minister zdravotníctva vlády Roberta Fica, ktorá podľa vlastných deklarácií rada bojuje za práva znevýhodnených, by s tým nemal mať problém. Alebo sa mýlime?
.problém č. 7: Rómovia
Výpočet tém, ktoré potrebujú riešenia, ale namiesto toho sú odložené ad acta, nemôže byť kompletný bez Rómov. O výbuchu rómskeho problému sa hovorí už celé roky. No ak to trochu zjednodušíme, každá vláda sa doteraz obmedzila len na vymenovanie jedného splnomocnenca a pár propagačných akcií. Pritom Rómovia bežne trpia v masovom meradle liečiteľnými chorobami, problémom sú osady, vysoká kriminalita, nízka vzdelanosť či vysoká nezamestnanosť, najrôznejšie závislosti a s tým spojené sociálne problémy. Rómovia majú v porovnaní so zvyškom populácie na našom území úplne odlišné vzorce reprodukcie. Podľa niektorých výskumov je takmer polovica Rómov mladšia ako 20 rokov. Prirodzene, takáto izolovaná a dezintegrovaná komunita sa nevyhla rôznym pokusom sociálnych inžinierov. Azda najhoršie boli na tom Rómovia počas komunizmu, keď im režim predpísal spôsob života. Doteraz najväčším problémom boli zrejme udalosti z februára 2004, keď zradikalizovaní Rómovia v Michalovciach, Trebišove a Levoči v reakcii na krátenie sociálnych dávok začali rabovať obchody, ba dokonca hovoriť o vojne. Rómovia žijúci v osadách predstavujú pre civilizovanú krajinu problém. A ten nedokáže vyriešiť centrálna dotácia ani závislosť od sociálnych dávok. Hoci viaceré cirkevné či občianske projekty ukázali cestu, ako možno Rómom pomôcť, stále sa čaká nielen na prvého rómskeho politika či herca, ale najmä na masívnejšiu podporu decentralizovaných organizácii. Kým sa tak nestane a bez ohľadu na to, či dôjde k nejakým rozsiahlym nepokojom, alebo nie, rómsky problém bude synonymom odkladaného a neriešeného problému, či už ho príslušný podpredseda vlády nazýva prioritou sedem dní v týždni...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.