„Obraz zamrznutého okna“ je výtvarný debut Vladimíra Putina. Väčšmi ako talent Modiglianiho či Van Gogha, ktorý autor evidentne nemá, zaujala na diele zlovestná symbolika. Našli sa experti, nie z oblasti umenia, ktorí si myslia, že je veľmi hlboká.
Kým Putin dražil prvotinu na aukcii (milión dolárov!), v Európe sa rozbehli energetické konferencie (Budapešť, Ostrava). Hľadajú únik zo slučky medzi vzrastajúcimi nárokmi a hrozbou závislosti, ale aj politickým diktátom znižovania emisií, a zároveň národnými záujmami. Ide o taký spletenec vzťahov, vplyvov a záujmov desiatok loby, že hoci problém Ruska a Ukrajiny, ktorý sa cez plynovú krízu tak drasticky vyrysoval, je v popredí, pre mnohé vlády nie je dominantný, ba ani podstatný, či dokonca – je až nepríjemný. A presne to je kľúčový slovenský problém. Po januári 2009 totiž musí byť každému definitívne jasné, že väčšie ohrozenie ako z východu v oblasti energií neexistuje.
Nie je ním dokonca ani Ficova vláda, ktorá reagovala na obnaženie závislosti tragickou snahou o jej prehĺbenie (spoločný podnik s Gazpromom, ignorovanie konferencie Nabucco). Vláda, dokonca i taká populárna, však raz skončí a príde normálnejšia. Azda. To, čo Fica prežije a bude trvať, je ruská autokracia, ktorá odmietla „westernizáciu“ krajiny, demokraciu, modernizáciu a neštátnu formu kapitalizmu. To je dnes jasné každému. Udržať stabilitu a tlmiť vnútorné napätia takýto režim nemôže so „západnými“ vzormi vo svojej blízkosti. Či agresiou (Gruzínsko), či vydieraním (Ukrajina) si Rusko obnovuje starú sféru vplyvu a vytyčuje novú hranicu, za ktorú už nepustí EÚ ani NATO. Pričom víta, ak niekto sám strká do slučky hlavu (Slovensko). Veď, ak netrval večne Sovietsky zväz, nemusí ani EÚ...
Základné stavebné kocky ruskej stability pre 21. storočie sú ropa a plyn. Čím lacnejšie budú a čím menej trás a distribúcie Rusko ovláda, tým väčší má problém. A naopak. To je, z pohľadu Kremľa, aj skutočná stávka vo vojne o trasy plynovodov, v ktorej nejde „len“ o stámiliardy, či už na sociálny zmier od Uralu po Vladivostok, či na účty vládcov, ale aj o jedinú reálnu kartu Ruska na geopolitickej šachovnici. Čím viac závislých, tým silnejšie Rusko a jeho panovníci.
To je základná rovnica. Aby sa Európa nevymanila z gravitácie ruského plynu, Putin urobí akékoľvek kroky. Dokonca jeden aj akoby dozadu, čo je prípad tejto plynovej krízy. Gerhard Schröder v Gazprome je len symbol, ale nie podstata prieniku ruského vplyvu do Európy, ktorý si tu systematicky buduje predsunuté kóty. Dlhodobé kontrakty na trasy, ktoré oblúkom okolo strednej Európy dohodli s Rusmi E.ON Ruhrgass, Wintershall či ENI tvoria napr. významnú časť odpovede na otázku, prečo sú Nemecko a Taliansko najväčší oponenti členstva Ukrajiny v NATO, radaru v Česku a rakiet v Poľsku či najmiernejší kritici agresie proti Tbilisi.
Popri protekcionizme v prospech „národných šampiónov“ (vrátane vlastníkov SPP, teda aj GDF Suezu), ktorým by transeurópske prepojenie trás ohrozilo monopoly na vnútorných trhoch, sú obchodné väzby na Gazprom a spol., teda priamo s kremeľskou mocou, ústredným dôvodom, prečo má (tá bájna) spoločná energetická politika najmenšiu šancu práve v oblasti zníženia rizík z východu. Napriek snahám českého predsedníctva, ktoré sa veľmi snaží, Slovensko je v pozícii nahého v tŕní. Samo sa nevykope, ani keď padne Fico. A Európa, na oltár ktorej SR obetovala Bohunice, je príliš rozčesnutá, aby ju stresoval obraz zmrznutého okna kdesi na periférii.
Kým Putin dražil prvotinu na aukcii (milión dolárov!), v Európe sa rozbehli energetické konferencie (Budapešť, Ostrava). Hľadajú únik zo slučky medzi vzrastajúcimi nárokmi a hrozbou závislosti, ale aj politickým diktátom znižovania emisií, a zároveň národnými záujmami. Ide o taký spletenec vzťahov, vplyvov a záujmov desiatok loby, že hoci problém Ruska a Ukrajiny, ktorý sa cez plynovú krízu tak drasticky vyrysoval, je v popredí, pre mnohé vlády nie je dominantný, ba ani podstatný, či dokonca – je až nepríjemný. A presne to je kľúčový slovenský problém. Po januári 2009 totiž musí byť každému definitívne jasné, že väčšie ohrozenie ako z východu v oblasti energií neexistuje.
Nie je ním dokonca ani Ficova vláda, ktorá reagovala na obnaženie závislosti tragickou snahou o jej prehĺbenie (spoločný podnik s Gazpromom, ignorovanie konferencie Nabucco). Vláda, dokonca i taká populárna, však raz skončí a príde normálnejšia. Azda. To, čo Fica prežije a bude trvať, je ruská autokracia, ktorá odmietla „westernizáciu“ krajiny, demokraciu, modernizáciu a neštátnu formu kapitalizmu. To je dnes jasné každému. Udržať stabilitu a tlmiť vnútorné napätia takýto režim nemôže so „západnými“ vzormi vo svojej blízkosti. Či agresiou (Gruzínsko), či vydieraním (Ukrajina) si Rusko obnovuje starú sféru vplyvu a vytyčuje novú hranicu, za ktorú už nepustí EÚ ani NATO. Pričom víta, ak niekto sám strká do slučky hlavu (Slovensko). Veď, ak netrval večne Sovietsky zväz, nemusí ani EÚ...
Základné stavebné kocky ruskej stability pre 21. storočie sú ropa a plyn. Čím lacnejšie budú a čím menej trás a distribúcie Rusko ovláda, tým väčší má problém. A naopak. To je, z pohľadu Kremľa, aj skutočná stávka vo vojne o trasy plynovodov, v ktorej nejde „len“ o stámiliardy, či už na sociálny zmier od Uralu po Vladivostok, či na účty vládcov, ale aj o jedinú reálnu kartu Ruska na geopolitickej šachovnici. Čím viac závislých, tým silnejšie Rusko a jeho panovníci.
To je základná rovnica. Aby sa Európa nevymanila z gravitácie ruského plynu, Putin urobí akékoľvek kroky. Dokonca jeden aj akoby dozadu, čo je prípad tejto plynovej krízy. Gerhard Schröder v Gazprome je len symbol, ale nie podstata prieniku ruského vplyvu do Európy, ktorý si tu systematicky buduje predsunuté kóty. Dlhodobé kontrakty na trasy, ktoré oblúkom okolo strednej Európy dohodli s Rusmi E.ON Ruhrgass, Wintershall či ENI tvoria napr. významnú časť odpovede na otázku, prečo sú Nemecko a Taliansko najväčší oponenti členstva Ukrajiny v NATO, radaru v Česku a rakiet v Poľsku či najmiernejší kritici agresie proti Tbilisi.
Popri protekcionizme v prospech „národných šampiónov“ (vrátane vlastníkov SPP, teda aj GDF Suezu), ktorým by transeurópske prepojenie trás ohrozilo monopoly na vnútorných trhoch, sú obchodné väzby na Gazprom a spol., teda priamo s kremeľskou mocou, ústredným dôvodom, prečo má (tá bájna) spoločná energetická politika najmenšiu šancu práve v oblasti zníženia rizík z východu. Napriek snahám českého predsedníctva, ktoré sa veľmi snaží, Slovensko je v pozícii nahého v tŕní. Samo sa nevykope, ani keď padne Fico. A Európa, na oltár ktorej SR obetovala Bohunice, je príliš rozčesnutá, aby ju stresoval obraz zmrznutého okna kdesi na periférii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.