Film Pokoj v duši
Zázrak. Tak by sa dal jedným slovom označiť aktuálny stav slovenskej kinematografie. S príchodom nového .týždňa vstupuje do kín ďalší domáci filmový titul, a to nás tento mesiac poteší ešte iná, veľmi očakávaná slovenská dokumentárna „pochúťka“. O tom však niekedy nabudúce. Po Lutherovej tragikomédii Tango s komármi tentoraz na vážnejšiu tému – o živote a duši. Hlavný hrdina dnešného filmu, Tóno Pánik (vynikajúci Attila Mokos) je zosobnením ukážkovej, avšak scenáristicky prevarenej filmovej postavy. Jeho westernovský návrat do malebnej dedinky Čierny Hron (nechýba symbolická železnica či krčma), po piatich rokoch strávených vo väzení, je spojený s typickými a predpokladanými peripetiami definovaného žánru, a nie príliš invenčným dramaturgickým dávkovaním hriechov a trápení z minulosti. Najlepší kamarát (Roman Luknár) ho vydiera, susedia ledva pozdravia a do práce ho akosi nik nechce. Riešenie Tónových problémov je zo dňa na deň komplikovanejšie a vidina „pokoja v duši“ v nedohľadne. Scenárista Jiří Křižan (Iná láska, Je třeba zabít Sekala) ponúka ďalšiu variáciu svojej témy a žánra, vďačnú na vytvorenie sondy do ľudskej spoločnosti a jej nesmrteľných mechanizmov mimo hraníc miesta a času. Filmu debutujúceho režiséra Vladimíra Balka však chýba precítenie, invencia a hlbší ponor s výrazným katarzným účinkom v závere. Práve posledná minúta celého diela odhalila problematické miesta a celkovú príbehovú a režisérsku nevýraznosť. Napriek nedostatkom je Pokoj v duši ďalším dôležitým slovenským filmom rozvíjajúcej sa domácej tvorby.
.peter Konečný, kinema.sk
Divadlo Perfect Days Divadlo Aréna
„Just a perfect day“, spieva Lou Reed hneď v úvode najnovšej inscenácie v Divadle Aréna. Aj humor, aj trocha drámy, polonahé mužné mužské telo, popletené vzťahy a hlavne naháňačka za tou správnou spermiou. Hrdinke hry Perfect days Barbare tiahne na štyridsať a biologické hodiny sa krútia rýchlosťou svetla. Je jedno, kto bude otcom, dieťa bude iba jej. Len aby nejaké bolo. Ex-manžel, homosexuálny priateľ, znovunájdený syn, smrť, to všetko nás dovedie ku gýčovému happyendu. Slovo gýč celú inscenáciu charakterizuje. Ale je presne načasovaný. Od bulletinu v štýle populárnych magazínov pre ženy (vyrovnal sa im aj počtom chýb v texte), cez farebnosť scény, výber hudby, zasadenie hry do slovenských reálií až po dve hrôzostrašné zelené sošky. Režisérka Soňa Ferancová svoj gýč dotiahla až do konca a kto sa nechal zlákať, príjemne sa pobavil. Kto nie, odišiel pobúrený. Gýč sa, našťastie, vyhol hercom. Dana Košická (v alternácii s Annou Šiškovou) ako Barbara po prvých rozpačitých výstupoch nadobudla istotu a stvárnila svoju postavu úprimne a uveriteľne. Ján Gallovič hral skôr operetného herca ako bývalú rockovú hviezdu, no vo vážnych situáciách scivilnel a dal postave náležitú hĺbku. Ivan Šándor sa pri stvárňovaní homosexuála vzdal klišé, zženštilosť sa objavila až pri konci. Súčasné divadlo nemusí byť len filozoficko-depresívne. A hoci Perfect days nie sú perfektné, je to celkom kultivovaná oddychovka.
.dária Fehérová
Film Paranoid Park
Paranoid Park režiséra Gusa Van Santa má charakter formálneho experimentu. Snímka rozpráva o skateboardistovi Alexovi, ktorý neúmyselne spôsobil smrť železničného strážnika. Príbeh je slabý, nevýrazný a zatlačený do úzadia, v centre pozornosti stojí hlavný hrdina. Chronológia filmu je rozbitá, udalosti sú poprehadzované. Niektoré, zdanlivo banálne situácie, sa viackrát opakujú, kľúčové momenty vidíme len raz. Tento spôsob rozprávania bol dobrou voľbou. Jeho zmyslom nie je zahmlievať pred publikom okolnosti tragédie a prekvapiť ho nečakaným záverom. Divák vďaka nemu dostáva možnosť preniknúť do Alexovho zmätočného, roztriešteného a neusporiadaného spôsobu myslenia. Hlavný hrdina reprezentuje súčasnú generáciu teenagerov, ktorých životy sú emocionálne i morálne vyprázdnené. Film upúta netradičnou, osobitou vizuálnou stránkou. Režisér využíva neobvyklé detaily a originálne kompozície, experimentuje s ostrosťou záberu alebo farebnosťou. Pomocou premyslených obrazových riešení vyjadruje Alexove pocity zmätku, úzkosti či strachu. Film sa vyznačuje neobvykle precíznou zvukovou dramaturgiou. Van Sant si vyberá fragmenty rozmanitých skladieb od klasiky až po rapovú hudbu, aby vykreslil hrdinove duševné stavy. Vie odhadnúť, v ktorých scénach má použiť ruchy prostredia a kedy nechať vyznieť ticho. Kombinácia podmanivých obrazov a vhodne zvolenej zvukovej stopy má potenciál zanechať v divákoch silné dojmy. Film Paranoid Park síce nedokáže ponúknuť dramatický, napínavý príbeh, zaujme však tajomnou atmosférou a zaujímavým pohľadom do duše predstaviteľa mladej generácie.
.ľuba Heinzlová
Zázrak. Tak by sa dal jedným slovom označiť aktuálny stav slovenskej kinematografie. S príchodom nového .týždňa vstupuje do kín ďalší domáci filmový titul, a to nás tento mesiac poteší ešte iná, veľmi očakávaná slovenská dokumentárna „pochúťka“. O tom však niekedy nabudúce. Po Lutherovej tragikomédii Tango s komármi tentoraz na vážnejšiu tému – o živote a duši. Hlavný hrdina dnešného filmu, Tóno Pánik (vynikajúci Attila Mokos) je zosobnením ukážkovej, avšak scenáristicky prevarenej filmovej postavy. Jeho westernovský návrat do malebnej dedinky Čierny Hron (nechýba symbolická železnica či krčma), po piatich rokoch strávených vo väzení, je spojený s typickými a predpokladanými peripetiami definovaného žánru, a nie príliš invenčným dramaturgickým dávkovaním hriechov a trápení z minulosti. Najlepší kamarát (Roman Luknár) ho vydiera, susedia ledva pozdravia a do práce ho akosi nik nechce. Riešenie Tónových problémov je zo dňa na deň komplikovanejšie a vidina „pokoja v duši“ v nedohľadne. Scenárista Jiří Křižan (Iná láska, Je třeba zabít Sekala) ponúka ďalšiu variáciu svojej témy a žánra, vďačnú na vytvorenie sondy do ľudskej spoločnosti a jej nesmrteľných mechanizmov mimo hraníc miesta a času. Filmu debutujúceho režiséra Vladimíra Balka však chýba precítenie, invencia a hlbší ponor s výrazným katarzným účinkom v závere. Práve posledná minúta celého diela odhalila problematické miesta a celkovú príbehovú a režisérsku nevýraznosť. Napriek nedostatkom je Pokoj v duši ďalším dôležitým slovenským filmom rozvíjajúcej sa domácej tvorby.
.peter Konečný, kinema.sk
Divadlo Perfect Days Divadlo Aréna
„Just a perfect day“, spieva Lou Reed hneď v úvode najnovšej inscenácie v Divadle Aréna. Aj humor, aj trocha drámy, polonahé mužné mužské telo, popletené vzťahy a hlavne naháňačka za tou správnou spermiou. Hrdinke hry Perfect days Barbare tiahne na štyridsať a biologické hodiny sa krútia rýchlosťou svetla. Je jedno, kto bude otcom, dieťa bude iba jej. Len aby nejaké bolo. Ex-manžel, homosexuálny priateľ, znovunájdený syn, smrť, to všetko nás dovedie ku gýčovému happyendu. Slovo gýč celú inscenáciu charakterizuje. Ale je presne načasovaný. Od bulletinu v štýle populárnych magazínov pre ženy (vyrovnal sa im aj počtom chýb v texte), cez farebnosť scény, výber hudby, zasadenie hry do slovenských reálií až po dve hrôzostrašné zelené sošky. Režisérka Soňa Ferancová svoj gýč dotiahla až do konca a kto sa nechal zlákať, príjemne sa pobavil. Kto nie, odišiel pobúrený. Gýč sa, našťastie, vyhol hercom. Dana Košická (v alternácii s Annou Šiškovou) ako Barbara po prvých rozpačitých výstupoch nadobudla istotu a stvárnila svoju postavu úprimne a uveriteľne. Ján Gallovič hral skôr operetného herca ako bývalú rockovú hviezdu, no vo vážnych situáciách scivilnel a dal postave náležitú hĺbku. Ivan Šándor sa pri stvárňovaní homosexuála vzdal klišé, zženštilosť sa objavila až pri konci. Súčasné divadlo nemusí byť len filozoficko-depresívne. A hoci Perfect days nie sú perfektné, je to celkom kultivovaná oddychovka.
.dária Fehérová
Film Paranoid Park
Paranoid Park režiséra Gusa Van Santa má charakter formálneho experimentu. Snímka rozpráva o skateboardistovi Alexovi, ktorý neúmyselne spôsobil smrť železničného strážnika. Príbeh je slabý, nevýrazný a zatlačený do úzadia, v centre pozornosti stojí hlavný hrdina. Chronológia filmu je rozbitá, udalosti sú poprehadzované. Niektoré, zdanlivo banálne situácie, sa viackrát opakujú, kľúčové momenty vidíme len raz. Tento spôsob rozprávania bol dobrou voľbou. Jeho zmyslom nie je zahmlievať pred publikom okolnosti tragédie a prekvapiť ho nečakaným záverom. Divák vďaka nemu dostáva možnosť preniknúť do Alexovho zmätočného, roztriešteného a neusporiadaného spôsobu myslenia. Hlavný hrdina reprezentuje súčasnú generáciu teenagerov, ktorých životy sú emocionálne i morálne vyprázdnené. Film upúta netradičnou, osobitou vizuálnou stránkou. Režisér využíva neobvyklé detaily a originálne kompozície, experimentuje s ostrosťou záberu alebo farebnosťou. Pomocou premyslených obrazových riešení vyjadruje Alexove pocity zmätku, úzkosti či strachu. Film sa vyznačuje neobvykle precíznou zvukovou dramaturgiou. Van Sant si vyberá fragmenty rozmanitých skladieb od klasiky až po rapovú hudbu, aby vykreslil hrdinove duševné stavy. Vie odhadnúť, v ktorých scénach má použiť ruchy prostredia a kedy nechať vyznieť ticho. Kombinácia podmanivých obrazov a vhodne zvolenej zvukovej stopy má potenciál zanechať v divákoch silné dojmy. Film Paranoid Park síce nedokáže ponúknuť dramatický, napínavý príbeh, zaujme však tajomnou atmosférou a zaujímavým pohľadom do duše predstaviteľa mladej generácie.
.ľuba Heinzlová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.