Možno po českom vzore sa premiér Robert Fico rozhodol pre vytvorenie akejsi protikrízovej skupiny, ktorá by mala diskutovať o tom, ako zmierniť dôsledky globálnej hospodárskej krízy na slovenskú ekonomiku. Prvé rokovanie má už za sebou. Výsledok?
Snaha začať nejako seriózne čeliť problémom, ktoré prináša prepad dopytu a recesia v najväčších ekonomikách sveta, najmä v podobe rýchlo rastúceho počtu ľudí bez práce, si zaslúži ocenenie. A to aj napriek tomu, že prvé kroky týmto smerom zatiaľ viac pripomínajú jeden z Murphyho zákonov, ktorého esencia hovorí, že ak existuje problém, hlavné je založiť na jeho riešenie nejaký úrad. A tak vznikla Rada pre hospodársku krízu, ktorá už má vo vládnej hantírke aj svoju skratku (to je podstatný znak toho, že problém bude inštitucionálne dobre pokrytý) – RHK.
.prekvapenie
Táto RHK zložením príliš nepripomína český NERV, pretože relevantných ekonómov je v nej oveľa menej než „ľudí z praxe“ a politikov. Radu tvorí premiér plus päť členov vlády, guvernér NBS (Ivan Šramko), prezident KOZ (Miroslav Gazdík), prezident bankovej asociácie (Igor Vida), prezidenti zamestnávateľských organizácií RÚZ (Marián Jusko) a AZZZ (Tomáš Malatinský), predseda Klubu 500 (Vladimír Soták), predseda ZMOS (Michal Sýkora), prezident Zväzu priemyslu Slovenska (Jozef Uhrík) a spoločný nominant opozície (Vladimír Tvaroška).
Prvé návrhy, ktoré z rokovania rady vyplynuli, však boli prekvapivo vecné a prinajmenšom diskutovateľné. Podpora firmám, ktoré nebudú prepúšťať, alebo naopak, prijmú nových ľudí, snaha vlády zjednodušiť zakladanie sociálnych podnikov či podpora ľuďom, ktorí si založia živnosť, je síce neštandardná a môže priniesť pokušenia udeľovať podporu (formou príspevkov či odpúšťania daní a odvodov) netransparentne, v palete bežne prijímaných opatrení v ostatných civilizovaných krajinách sú to však opatrenia z tých rozumnejších. Či tieto opatrenia budú nezmyselným plytvaním, alebo môžu dočasne zmierniť dôsledky krízy, to závisí od tisíc a jedného detailu – a tieto detaily zatiaľ nepozná nikto. Každý však uzná, že pri našej štruktúre ekonomiky a najmä veľmi nízkej mobilite pracovnej sily (ochoty ľudí cestovať alebo sa presťahovať za prácou) je rozumnejšie (a pre verejné financie aj lacnejšie) dočasne firmy, ktoré si zamestnancov podržia, nejako podporiť, než čeliť novým zástupom nezamestnaných.
.zlyhanie ekonómov?
Pointa celého protikrízového snaženia je však v tom, že kým sa neskončí kríza v krajinách, ktoré sú najväčšími odberateľmi tovarov a služieb, vyprodukovaných na Slovensku, dôsledky krízy odtiaľto nezmiznú. Zlá správa je, že protikrízové balíčky na Západe zatiaľ príliš nezaberajú, hoci vlády na ne vynakladajú obrovské sumy peňazí. Ani ekonómovia zatiaľ neprichádzajú s ničím oslnivým a vládne len rozpačitý konsenzus, že ekonomiky treba „stimulovať“ a ono to prejde.
Možno sme svedkami toho istého kolektívneho zlyhania ekonómov, aké sme mali možnosť vidieť už pri ich neschopnosti predvídať túto krízu – až na pár výnimiek (a aj tie napríklad podľa magazínu Newsweek predvídali len niektoré jednotlivosti, nie krízu v tomto rozsahu) ju nikto nevidel prichádzať, alebo o tom nehovoril. Možno to bol prirodzený sklon príliš nevyčnievať a nebyť považovaný za excentrika (akými niektorí z tých, ktorí krízu predvídali, napríklad americký ekonóm Nouriel Roubini, naozaj tak trochu sú). Na druhej strane – nech už sú ekonómovia akokoľvek omylní, súčasnú krízu nezavinili oni, ale politici a biznis.
Ekonómovia (hodní toho mena) majú teraz jedinečnú šancu presadiť u prestrašených politikov aj veci, ktoré by inak presadiť nešlo. Hádam ju využijú – vo svete i u nás. Ak už nie na nejaké originálne riešenia, aspoň na to, aby eliminovali úplné hlúposti. Prvé rokovanie slovenskej Rady pre hospodársku krízu dáva istú nádej...
Snaha začať nejako seriózne čeliť problémom, ktoré prináša prepad dopytu a recesia v najväčších ekonomikách sveta, najmä v podobe rýchlo rastúceho počtu ľudí bez práce, si zaslúži ocenenie. A to aj napriek tomu, že prvé kroky týmto smerom zatiaľ viac pripomínajú jeden z Murphyho zákonov, ktorého esencia hovorí, že ak existuje problém, hlavné je založiť na jeho riešenie nejaký úrad. A tak vznikla Rada pre hospodársku krízu, ktorá už má vo vládnej hantírke aj svoju skratku (to je podstatný znak toho, že problém bude inštitucionálne dobre pokrytý) – RHK.
.prekvapenie
Táto RHK zložením príliš nepripomína český NERV, pretože relevantných ekonómov je v nej oveľa menej než „ľudí z praxe“ a politikov. Radu tvorí premiér plus päť členov vlády, guvernér NBS (Ivan Šramko), prezident KOZ (Miroslav Gazdík), prezident bankovej asociácie (Igor Vida), prezidenti zamestnávateľských organizácií RÚZ (Marián Jusko) a AZZZ (Tomáš Malatinský), predseda Klubu 500 (Vladimír Soták), predseda ZMOS (Michal Sýkora), prezident Zväzu priemyslu Slovenska (Jozef Uhrík) a spoločný nominant opozície (Vladimír Tvaroška).
Prvé návrhy, ktoré z rokovania rady vyplynuli, však boli prekvapivo vecné a prinajmenšom diskutovateľné. Podpora firmám, ktoré nebudú prepúšťať, alebo naopak, prijmú nových ľudí, snaha vlády zjednodušiť zakladanie sociálnych podnikov či podpora ľuďom, ktorí si založia živnosť, je síce neštandardná a môže priniesť pokušenia udeľovať podporu (formou príspevkov či odpúšťania daní a odvodov) netransparentne, v palete bežne prijímaných opatrení v ostatných civilizovaných krajinách sú to však opatrenia z tých rozumnejších. Či tieto opatrenia budú nezmyselným plytvaním, alebo môžu dočasne zmierniť dôsledky krízy, to závisí od tisíc a jedného detailu – a tieto detaily zatiaľ nepozná nikto. Každý však uzná, že pri našej štruktúre ekonomiky a najmä veľmi nízkej mobilite pracovnej sily (ochoty ľudí cestovať alebo sa presťahovať za prácou) je rozumnejšie (a pre verejné financie aj lacnejšie) dočasne firmy, ktoré si zamestnancov podržia, nejako podporiť, než čeliť novým zástupom nezamestnaných.
.zlyhanie ekonómov?
Pointa celého protikrízového snaženia je však v tom, že kým sa neskončí kríza v krajinách, ktoré sú najväčšími odberateľmi tovarov a služieb, vyprodukovaných na Slovensku, dôsledky krízy odtiaľto nezmiznú. Zlá správa je, že protikrízové balíčky na Západe zatiaľ príliš nezaberajú, hoci vlády na ne vynakladajú obrovské sumy peňazí. Ani ekonómovia zatiaľ neprichádzajú s ničím oslnivým a vládne len rozpačitý konsenzus, že ekonomiky treba „stimulovať“ a ono to prejde.
Možno sme svedkami toho istého kolektívneho zlyhania ekonómov, aké sme mali možnosť vidieť už pri ich neschopnosti predvídať túto krízu – až na pár výnimiek (a aj tie napríklad podľa magazínu Newsweek predvídali len niektoré jednotlivosti, nie krízu v tomto rozsahu) ju nikto nevidel prichádzať, alebo o tom nehovoril. Možno to bol prirodzený sklon príliš nevyčnievať a nebyť považovaný za excentrika (akými niektorí z tých, ktorí krízu predvídali, napríklad americký ekonóm Nouriel Roubini, naozaj tak trochu sú). Na druhej strane – nech už sú ekonómovia akokoľvek omylní, súčasnú krízu nezavinili oni, ale politici a biznis.
Ekonómovia (hodní toho mena) majú teraz jedinečnú šancu presadiť u prestrašených politikov aj veci, ktoré by inak presadiť nešlo. Hádam ju využijú – vo svete i u nás. Ak už nie na nejaké originálne riešenia, aspoň na to, aby eliminovali úplné hlúposti. Prvé rokovanie slovenskej Rady pre hospodársku krízu dáva istú nádej...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.