Monika varí paprikáš, kto si dá? Barbora sa teší na Čisté tvary. Benni (z Islandu) mótm?lir ríkisstjórninni á morgun. Stephen (z Havajských ostrovov) says Farewell, President Bush, thank you and Godspeed.
Tom (z Kene) je priateľ s Mbuwim, Daniel predstavuje iniciatívu Slovensko, Ty na to máš. Whisky pozýva na Vrbovské vetry, Iveta na prezidentské voľby, Martin má narodeniny, Marián založil cédečkový bazár, Tomáš pre zmenu zverejnil fotky svojho amerického náradia, Pavol má rád zen a Johnyho Casha, Samuel zase PeťaTázoka. A všetci o sebe vieme, komunikujeme spolu. Na Facebooku, samozrejme.
Začalo sa to príchodom esemeskujúcich mobilov, internetových diskusných fór a chatov. Mladší, technologickým novinkám otvorení ľudia zajasali a bez okúňania vbehli do krásneho nového sveta intenzívnej komunikácie. Staromilci krútili skepticky hlavami, mudrovali o odcudzení a pseudokomunikácii, zatvárali oči a uši pred neodolateľnými ponukami mobilných operátorov, počítač využívali ako písací stroj kombinovaný s kalkulačkou a tvárili sa, že jediné, čo potrebujú, je kniha, koncert, hlboký rozhovor, rodinný kozub či prechádzka v prírode.
A potom si kúpili mobil („už ho má každý“), dali si zaviesť prípojku na internet do obývačky („aby som mohol aj z domu pracovať“) a nakoniec — niektorí len v posledných týždňoch — si otvorili „account“ na facebooku („kto tam nie je, zrejme neexistuje“). A teraz si každých 10 minút aktualizujú „status“, uploadujú fotky, kontaktujú „friendov“, posielajú veselé videá, vstupujú do najrôznejších skupín, tí najhorlivejší hrajú hry, rozdávajú „šťuchnutia“ a rozosielajú „birthday wishes“. Stali sa z nich „facebook addicts“.
.zuckerbergov nápad
Je to ako zo sitcomu: mimoriadne nadaný chlapec Mark Zuckerberg z doktorskej židovskej rodiny v New Yorku od raného detstva programuje. Ako stredoškolák vytvorí informačný systém pre oteckovu zubnú ordináciu a ako „bokovku“ ešte aj počítačovú verziu hry Risk a hudobný prehrávač. Potom ide, pochopiteľne, na Harvard. Tam sa zrejme nudí a tak 4. februára 2004 — teda presne pred piatimi rokmi — vytvorí pre spolužiakov jednoduchý dynamický databázový systém a nazve ho Facebook. Na Harvarde zožal okamžitý úspech (do Facebooku sa prihlásila drvivá väčšina študentov). Spojila sa teda s kolegom Dustinom Moskovitzom a svoj program ponúkli ďalším univerzitám. Na konci školského roku už Facebook používalo niekoľko stotisíc užívateľov na štyridsiatich piatich univerzitách. Cez letné prázdniny odchádza Zuckerberg s Moskovitzom na skusy do Kalifornie. V Palo Alto stretnú investora Petra Thiela a založia Facebook, Inc. Na Harvard sa už nevrátia. Nič však nie je stratené: záškoláci, z ktorých sa medzitým stali multimilionári, majú (v roku 2009) ešte len 25 rokov, a tak na seriózne štúdium im zostáva stále dosť času.
Facebook sa odvtedy nenápadne rozrastá. Pre monumentálny úspech tejto internetovej aplikácie mali rozhodujúci význam dve vylepšenia. V roku 2006 sa k spoločnému prístupu k profilom pridala funkcia „News Feed“, teda možnosť aktualizovať vlastný „status“, čo umožňuje sledovať v reálnom čase, čo robia ľudia, ktorých ste potvrdili ako svojich „priateľov“. O rok neskôr vznikla v rámci Facebooku softvérová platforma, umožňujúca vytváranie aplikácií a všemožných vylepšení. Vďaka tomu si dnes v tomto prostredí môžeme posielať videá, hrať hry, blahoželať k narodeninám, tvoriť skupiny, akcie či fanúškovské stránky. Hudobníci si na svoje stránky môžu natiahnuť hudbu, klipy a informovať o koncertoch. Kandidáti na prezidentov tu môžu celkom úspešne (pozri Obama) — a s minimálnymi nákladmi — komunikovať so svojimi voličmi. Aktivisti môžu šíriť informácie o svojich „kauzách“ a mobilizovať sympatizantov či dokonca donorov.
Pre užívateľa je to, pochopiteľne, všetko zadarmo. Zdrojom príjmov nie sú užívatelia, ale zadávatelia kontextualizovanej reklamy. Či to bude stačiť, je napriek masovej rozšírenosti stále vážnou otázkou. Podľa odhadu časopisu BussinessWeek mala firma Facebook, Inc. v auguste roku 2008 hodnotu medzi 3,75 a 5 miliardami dolárov — hoci do dnešného dňa nezaznamenala zisk. Časopis Newsweek označil Zuckerberga za jednu z podnikateľských osobností minulého roka s tým, že „ešte bude musieť vymyslieť, ako Facebookom zarobiť peniaze.“
.čaro jednoduchosti
V čom spočíva fenomenálna popularita Facebooku? Podľa nás najmenej v troch veciach.
Kľúčová je zrejme jednoduchosť. Na rozdiel od MySpace či iných, menej rozšírených „sociálnych softvérov“ človek nemusí byť informatik ani grafický dizajnér, aby si vo Facebooku vytvoril svoj profil a vyhľadal zopár priateľov. Ostatné už „ide samo“: keď chcete, môžete stráviť hodiny a hodiny aktualizovaním vlastného statusu, komentovaním statusov priateľov, uploadovaním obrázkov a hraním hier. Alebo môžete zostať iba striedmym užívateľom, ktorý si prostredníctvom tohto softvéru udržiava základný prehľad o tom, čím žijú jeho blízki (hoci často fyzicky vzdialení), odporúča im to, čo ho zaujme a nechá sa nimi inšpirovať.
Ďalšou dôležitou črtou Facebooku je jeho univerzálnosť. Internetové rádio Last.fm je ideálnym prostredím pre hudobných fanatikov, MySpace.com sa najviac osvedčil pre samotných hudobníkov, Flickr.com je najvhodnejšou platformou pre amatérskych fotografov a YouTube pre filmárov. Facebook však môže využívať každý. Je pre „obyčajných ľudí“, dalo by sa povedať.
Najzvláštnejšou a pravdepodobne neplánovanou vlastnosťou Facebooku je jeho neanonymnosť. Skutočne ho môžete využívať len vtedy, ak vo svojom profile uvediete svoje skutočné meno. Nikto vás k tomu nenúti, no ak sa predstavíte ako Vinetou, Beckham alebo Pamela Anderson, Facebook pre vás stráca zmysel. Je to totiž skutočne vo svojej podstate komunikačný prostriedok medzi kamarátmi, ktorí majú konkrétne tváre a konkrétne mená. Virtuálny svet sa prelína s tým skutočným.
.obec fcb
Do Facebooku som vstúpil asi pred mesiacom. Odolával som dlho, odmietal som jedno pozvanie za druhým. Až som mal jeden decembrový týždeň službu v redakcii a počas piatkovej noci som sa — len tak z nudy — do Facebooku prihlásil. Prvým zážitkom boli priatelia, teda „friendi“. Začal som najbližšími, prostredníctvom nich som sa dostal k ďalším, až sa vytvorila pestrofarebná skupina ľudí, s ktorými facebookovsky komunikujem. Je to príjemné — keď sa osobne stretneme, hneď vieme, čo kto robí, kde bol, z čoho sa teší, čoho obáva. A bez toho, aby som musel prácne písať e-maily, sledujem dianie v Londýne, Leviciach, Nairobi, v Banskej Bystrici či v Reykjavíku. Ak mám chuť, komunikujem s kolegami, dohadujem si stretnutia, dozvedám sa o koncertoch a divadlách (a využívam možnosť okamžitej spätnej väzby tvorcom). Smejem sa na vtipoch, vyjadrujem obdiv tým, ktorí si to podľa mňa zaslúžia. S pobavením sledujem stretnutia na mojej „stene“: jeden podporuje Izrael, iný vyjadruje solidaritu s Palestínčanmi, ľudia z cirkvi sa tu stretávajú s alternatívnymi umelcami, voliči Radičovej s voličmi Mikloška. Neviem, či by Dominik Tatarka súhlasil, ale podľa mňa je aj toto „obcovanie“. Dobre to ten Zuckerberg vymyslel...
Tom (z Kene) je priateľ s Mbuwim, Daniel predstavuje iniciatívu Slovensko, Ty na to máš. Whisky pozýva na Vrbovské vetry, Iveta na prezidentské voľby, Martin má narodeniny, Marián založil cédečkový bazár, Tomáš pre zmenu zverejnil fotky svojho amerického náradia, Pavol má rád zen a Johnyho Casha, Samuel zase PeťaTázoka. A všetci o sebe vieme, komunikujeme spolu. Na Facebooku, samozrejme.
Začalo sa to príchodom esemeskujúcich mobilov, internetových diskusných fór a chatov. Mladší, technologickým novinkám otvorení ľudia zajasali a bez okúňania vbehli do krásneho nového sveta intenzívnej komunikácie. Staromilci krútili skepticky hlavami, mudrovali o odcudzení a pseudokomunikácii, zatvárali oči a uši pred neodolateľnými ponukami mobilných operátorov, počítač využívali ako písací stroj kombinovaný s kalkulačkou a tvárili sa, že jediné, čo potrebujú, je kniha, koncert, hlboký rozhovor, rodinný kozub či prechádzka v prírode.
A potom si kúpili mobil („už ho má každý“), dali si zaviesť prípojku na internet do obývačky („aby som mohol aj z domu pracovať“) a nakoniec — niektorí len v posledných týždňoch — si otvorili „account“ na facebooku („kto tam nie je, zrejme neexistuje“). A teraz si každých 10 minút aktualizujú „status“, uploadujú fotky, kontaktujú „friendov“, posielajú veselé videá, vstupujú do najrôznejších skupín, tí najhorlivejší hrajú hry, rozdávajú „šťuchnutia“ a rozosielajú „birthday wishes“. Stali sa z nich „facebook addicts“.
.zuckerbergov nápad
Je to ako zo sitcomu: mimoriadne nadaný chlapec Mark Zuckerberg z doktorskej židovskej rodiny v New Yorku od raného detstva programuje. Ako stredoškolák vytvorí informačný systém pre oteckovu zubnú ordináciu a ako „bokovku“ ešte aj počítačovú verziu hry Risk a hudobný prehrávač. Potom ide, pochopiteľne, na Harvard. Tam sa zrejme nudí a tak 4. februára 2004 — teda presne pred piatimi rokmi — vytvorí pre spolužiakov jednoduchý dynamický databázový systém a nazve ho Facebook. Na Harvarde zožal okamžitý úspech (do Facebooku sa prihlásila drvivá väčšina študentov). Spojila sa teda s kolegom Dustinom Moskovitzom a svoj program ponúkli ďalším univerzitám. Na konci školského roku už Facebook používalo niekoľko stotisíc užívateľov na štyridsiatich piatich univerzitách. Cez letné prázdniny odchádza Zuckerberg s Moskovitzom na skusy do Kalifornie. V Palo Alto stretnú investora Petra Thiela a založia Facebook, Inc. Na Harvard sa už nevrátia. Nič však nie je stratené: záškoláci, z ktorých sa medzitým stali multimilionári, majú (v roku 2009) ešte len 25 rokov, a tak na seriózne štúdium im zostáva stále dosť času.
Facebook sa odvtedy nenápadne rozrastá. Pre monumentálny úspech tejto internetovej aplikácie mali rozhodujúci význam dve vylepšenia. V roku 2006 sa k spoločnému prístupu k profilom pridala funkcia „News Feed“, teda možnosť aktualizovať vlastný „status“, čo umožňuje sledovať v reálnom čase, čo robia ľudia, ktorých ste potvrdili ako svojich „priateľov“. O rok neskôr vznikla v rámci Facebooku softvérová platforma, umožňujúca vytváranie aplikácií a všemožných vylepšení. Vďaka tomu si dnes v tomto prostredí môžeme posielať videá, hrať hry, blahoželať k narodeninám, tvoriť skupiny, akcie či fanúškovské stránky. Hudobníci si na svoje stránky môžu natiahnuť hudbu, klipy a informovať o koncertoch. Kandidáti na prezidentov tu môžu celkom úspešne (pozri Obama) — a s minimálnymi nákladmi — komunikovať so svojimi voličmi. Aktivisti môžu šíriť informácie o svojich „kauzách“ a mobilizovať sympatizantov či dokonca donorov.
Pre užívateľa je to, pochopiteľne, všetko zadarmo. Zdrojom príjmov nie sú užívatelia, ale zadávatelia kontextualizovanej reklamy. Či to bude stačiť, je napriek masovej rozšírenosti stále vážnou otázkou. Podľa odhadu časopisu BussinessWeek mala firma Facebook, Inc. v auguste roku 2008 hodnotu medzi 3,75 a 5 miliardami dolárov — hoci do dnešného dňa nezaznamenala zisk. Časopis Newsweek označil Zuckerberga za jednu z podnikateľských osobností minulého roka s tým, že „ešte bude musieť vymyslieť, ako Facebookom zarobiť peniaze.“
.čaro jednoduchosti
V čom spočíva fenomenálna popularita Facebooku? Podľa nás najmenej v troch veciach.
Kľúčová je zrejme jednoduchosť. Na rozdiel od MySpace či iných, menej rozšírených „sociálnych softvérov“ človek nemusí byť informatik ani grafický dizajnér, aby si vo Facebooku vytvoril svoj profil a vyhľadal zopár priateľov. Ostatné už „ide samo“: keď chcete, môžete stráviť hodiny a hodiny aktualizovaním vlastného statusu, komentovaním statusov priateľov, uploadovaním obrázkov a hraním hier. Alebo môžete zostať iba striedmym užívateľom, ktorý si prostredníctvom tohto softvéru udržiava základný prehľad o tom, čím žijú jeho blízki (hoci často fyzicky vzdialení), odporúča im to, čo ho zaujme a nechá sa nimi inšpirovať.
Ďalšou dôležitou črtou Facebooku je jeho univerzálnosť. Internetové rádio Last.fm je ideálnym prostredím pre hudobných fanatikov, MySpace.com sa najviac osvedčil pre samotných hudobníkov, Flickr.com je najvhodnejšou platformou pre amatérskych fotografov a YouTube pre filmárov. Facebook však môže využívať každý. Je pre „obyčajných ľudí“, dalo by sa povedať.
Najzvláštnejšou a pravdepodobne neplánovanou vlastnosťou Facebooku je jeho neanonymnosť. Skutočne ho môžete využívať len vtedy, ak vo svojom profile uvediete svoje skutočné meno. Nikto vás k tomu nenúti, no ak sa predstavíte ako Vinetou, Beckham alebo Pamela Anderson, Facebook pre vás stráca zmysel. Je to totiž skutočne vo svojej podstate komunikačný prostriedok medzi kamarátmi, ktorí majú konkrétne tváre a konkrétne mená. Virtuálny svet sa prelína s tým skutočným.
.obec fcb
Do Facebooku som vstúpil asi pred mesiacom. Odolával som dlho, odmietal som jedno pozvanie za druhým. Až som mal jeden decembrový týždeň službu v redakcii a počas piatkovej noci som sa — len tak z nudy — do Facebooku prihlásil. Prvým zážitkom boli priatelia, teda „friendi“. Začal som najbližšími, prostredníctvom nich som sa dostal k ďalším, až sa vytvorila pestrofarebná skupina ľudí, s ktorými facebookovsky komunikujem. Je to príjemné — keď sa osobne stretneme, hneď vieme, čo kto robí, kde bol, z čoho sa teší, čoho obáva. A bez toho, aby som musel prácne písať e-maily, sledujem dianie v Londýne, Leviciach, Nairobi, v Banskej Bystrici či v Reykjavíku. Ak mám chuť, komunikujem s kolegami, dohadujem si stretnutia, dozvedám sa o koncertoch a divadlách (a využívam možnosť okamžitej spätnej väzby tvorcom). Smejem sa na vtipoch, vyjadrujem obdiv tým, ktorí si to podľa mňa zaslúžia. S pobavením sledujem stretnutia na mojej „stene“: jeden podporuje Izrael, iný vyjadruje solidaritu s Palestínčanmi, ľudia z cirkvi sa tu stretávajú s alternatívnymi umelcami, voliči Radičovej s voličmi Mikloška. Neviem, či by Dominik Tatarka súhlasil, ale podľa mňa je aj toto „obcovanie“. Dobre to ten Zuckerberg vymyslel...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.