Vo vojensko-kulinárskom seriáli prinášame ďalší recept a s ním aj ďalší bizarný príbeh, ktorý vypočul a zapísal dokumentarista Peter Kerekes pri zbieraní materiálu k svojmu filmu Ako sa varia dejiny. Anglickú kuchyňu v severnej Afrike predstaví Eddie Clothier...
V roku 1941, počas kampane v Severnej Afrike, boli britské vojská zásobované prevažne konzervami. Párky v konzervách, fazuľa v konzervách, sušienky namiesto chleba v konzervách. Životnosť konzerv v horúčave púšte bola krátka.
Životnosť vojakov tiež. Pešiak mal v prípade útoku šancu prežiť niekoľko hodín.
Posádka v rozpálenej železnej pohybujúcej sa konzerve, v tanku, mala životnosť o pár hodín dlhšiu, delostrelci mali šancu vydržať bez poškodenia obsahu aj niekoľko dní.
Kuchári sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie a dúfať, že nemecké a talianske lietadlá neobjavia ich kuchyne a „neokorenia“ im polievku bombami.
Eddie Clothier narukoval ako dobrovoľník, aby chránil svoju krajinu pred fašistami.
Netušil však, že ju bude chrániť v Afrike.
Zásobovanie bolo počas bojov v púšti veľmi ťažké. Nepriateľské lietadlá útočili na zásobovacie konvoje, snažili sa britských vojakov vyhladovať. Bolo to veľmi kruté.
„My sme, samozrejme, robili to isté,“ dodáva s gentlemanským úsmevom Eddie.
Niekedy sa stalo, že ich jednotka bola úplne odrezaná od zásobovania. Mali iba jednu možnosť, ako sa dostať k jedlu. Museli ho ukradnúť od nepriateľa.
Malá skupinka vojakov sa vydala v noci na prieskum k provizórnym skladom nepriateľa. Pre ustavičné presuny boli sklady rozosiate po púšti, často ďaleko od materských jednotiek.
„Keď sme zistili, že sklad stráži iba pár vojakov, jednoducho sme ich zabili. Potom sme dali signál našim kolegom, ktorí prišli za nami s nákladným autom. Rýchlo sme naň naložili jedlo a odišli. Najväčšiu radosť sme mali, keď sa nám podarilo získať knäckebroty. Tie boli oveľa chutnejšie, ako naše nemecké sucháre.“
Jedného dňa Eddieho jednotka zajala skupinu nemeckých vojakov. Eddie im vo svojej poľnej kuchyni rozdával čaj. Odrazu jeden zo zajatcov uvidel hromadu nemeckých konzerv, z ktorých sa Eddie práve chystal variť. „Veď to sú naše konzervy!“ skríkol začudovane. „Samozrejme, my sme vám ich ukradli,“ – odpovedal s úsmevom Eddie.
Napriek všetkej krutosti rozpráva Eddie o vojne v Afrike ako o vojne džentlmenov.
Nemal nič proti Nemcom, bojoval za svoju vlasť, takisto ako oni bojovali za svoju.
Eddieho úlohou bolo chodiť po zásoby vody. Tie boli často vzdialené od postavenia jednotiek. Jedného dňa sa jeho cisternové auto stretlo s nemeckým džípom. Nemecký dôstojník sa perfektnou angličtinou opýtal Eddieho, kde je tu najbližšia studňa. A Eddie mu automaticky ukázal smer. Až po ceste domov mu došlo, že pomohol nepriateľovi.
Počas Štedrého večera dorazili do El Agheila. Nebojovalo sa, pretože boli Vianoce.
Vojaci kládli míny okolo tábora a Eddie chystal večeru, keď zbadali, že od nepriateľských línií k nim prichádza auto.
Bolo to auto Červeného kríža. Vystúpili z neho dvaja páni a opýtali sa, či by im neprekážalo, keby pozvali na Štedrý večer svojich „kolegov“ z druhej strany frontu.
Britský veliteľ sa na nich prekvapene pozrel a po chvíľke zaváhania súhlasil.
Vojakom rozkázal prestať s kladením mín, aby mohli kolegovia nepriatelia bezpečne prejsť. Večer dorazila skupina talianskych vojakov. Podával sa čaj, sušienky s marmeládou, Taliani doniesli trochu vína. Spoločne sa pomodlili, zaspievali si koledy. „Bolo to veľmi pekné,“ – spomína Eddie.
„A na druhý deň sme sa opäť začali zabíjať.“
Anglické raňajky
(pre 36 000 britských vojakov)
72 000 párkov
12 000 konzerv fazule
72 000 suchárov
16 000 litrov anglického čaju
štipka soli
Recept Eddieho Clothiera, britského kuchára v Afrike
V roku 1941, počas kampane v Severnej Afrike, boli britské vojská zásobované prevažne konzervami. Párky v konzervách, fazuľa v konzervách, sušienky namiesto chleba v konzervách. Životnosť konzerv v horúčave púšte bola krátka.
Životnosť vojakov tiež. Pešiak mal v prípade útoku šancu prežiť niekoľko hodín.
Posádka v rozpálenej železnej pohybujúcej sa konzerve, v tanku, mala životnosť o pár hodín dlhšiu, delostrelci mali šancu vydržať bez poškodenia obsahu aj niekoľko dní.
Kuchári sa mohli spoliehať iba na svoje šťastie a dúfať, že nemecké a talianske lietadlá neobjavia ich kuchyne a „neokorenia“ im polievku bombami.
Eddie Clothier narukoval ako dobrovoľník, aby chránil svoju krajinu pred fašistami.
Netušil však, že ju bude chrániť v Afrike.
Zásobovanie bolo počas bojov v púšti veľmi ťažké. Nepriateľské lietadlá útočili na zásobovacie konvoje, snažili sa britských vojakov vyhladovať. Bolo to veľmi kruté.
„My sme, samozrejme, robili to isté,“ dodáva s gentlemanským úsmevom Eddie.
Niekedy sa stalo, že ich jednotka bola úplne odrezaná od zásobovania. Mali iba jednu možnosť, ako sa dostať k jedlu. Museli ho ukradnúť od nepriateľa.
Malá skupinka vojakov sa vydala v noci na prieskum k provizórnym skladom nepriateľa. Pre ustavičné presuny boli sklady rozosiate po púšti, často ďaleko od materských jednotiek.
„Keď sme zistili, že sklad stráži iba pár vojakov, jednoducho sme ich zabili. Potom sme dali signál našim kolegom, ktorí prišli za nami s nákladným autom. Rýchlo sme naň naložili jedlo a odišli. Najväčšiu radosť sme mali, keď sa nám podarilo získať knäckebroty. Tie boli oveľa chutnejšie, ako naše nemecké sucháre.“
Jedného dňa Eddieho jednotka zajala skupinu nemeckých vojakov. Eddie im vo svojej poľnej kuchyni rozdával čaj. Odrazu jeden zo zajatcov uvidel hromadu nemeckých konzerv, z ktorých sa Eddie práve chystal variť. „Veď to sú naše konzervy!“ skríkol začudovane. „Samozrejme, my sme vám ich ukradli,“ – odpovedal s úsmevom Eddie.
Napriek všetkej krutosti rozpráva Eddie o vojne v Afrike ako o vojne džentlmenov.
Nemal nič proti Nemcom, bojoval za svoju vlasť, takisto ako oni bojovali za svoju.
Eddieho úlohou bolo chodiť po zásoby vody. Tie boli často vzdialené od postavenia jednotiek. Jedného dňa sa jeho cisternové auto stretlo s nemeckým džípom. Nemecký dôstojník sa perfektnou angličtinou opýtal Eddieho, kde je tu najbližšia studňa. A Eddie mu automaticky ukázal smer. Až po ceste domov mu došlo, že pomohol nepriateľovi.
Počas Štedrého večera dorazili do El Agheila. Nebojovalo sa, pretože boli Vianoce.
Vojaci kládli míny okolo tábora a Eddie chystal večeru, keď zbadali, že od nepriateľských línií k nim prichádza auto.
Bolo to auto Červeného kríža. Vystúpili z neho dvaja páni a opýtali sa, či by im neprekážalo, keby pozvali na Štedrý večer svojich „kolegov“ z druhej strany frontu.
Britský veliteľ sa na nich prekvapene pozrel a po chvíľke zaváhania súhlasil.
Vojakom rozkázal prestať s kladením mín, aby mohli kolegovia nepriatelia bezpečne prejsť. Večer dorazila skupina talianskych vojakov. Podával sa čaj, sušienky s marmeládou, Taliani doniesli trochu vína. Spoločne sa pomodlili, zaspievali si koledy. „Bolo to veľmi pekné,“ – spomína Eddie.
„A na druhý deň sme sa opäť začali zabíjať.“
Anglické raňajky
(pre 36 000 britských vojakov)
72 000 párkov
12 000 konzerv fazule
72 000 suchárov
16 000 litrov anglického čaju
štipka soli
Recept Eddieho Clothiera, britského kuchára v Afrike
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.