V čase, keď Barack Obama začína ako prezident, nie je od veci zamyslieť sa nad jednou pasážou z jeho knihy Sny od môjho otca. Obama je v Keni a chce navštíviť safari. Jeho kenská sestra Auma si ho doberá, pretože sa vraj správa ako neokolonialista.
„Prečo by všetky tie pozemky mali byť vyhradené pre turistov, keď by sa dali využiť na farmárčenie? Týmto belochom záleží viac na jednom mŕtvom slonovi než na stovke čiernych detí.“ Hoci Obama nakoniec safari navštívi, na jej otázku nemá odpoveď.
V tejto anekdote možno nájsť paralely so súčasnou starostlivosťou o globálne otepľovanie. Mnoho ľudí – vrátane nového amerického prezidenta – sa domnieva, že globálne otepľovanie je prvoradou témou našej doby a že zníženie emisií CO2 je jednou z najchvályhodnejších vecí, ktoré môžeme vykonať. Ak máme túto metaforu trošičku prehnať, je to ako budovať čoraz väčšie safari parky namiesto toho, aby sme zakladali viac fariem, ktoré môžu nakŕmiť hladujúcich.
Nenechajte se pomýliť: globálne otepľovanie je realita a spôsobujú ho emisie CO2 vytvorené človekom. Problémom je, že i drastické a neskutočne nákladné znižovanie emisí bude mať na teplotu do polovice storočia prakticky nulový dopad.
Vezmime si napríklad maláriu. Modely ukazujú, že globálne otepľovanie zvýši do konca storočia výskyt malárie zhruba o 3 percentá, pretože len čo sa svet oteplí, bude pravdepodobne prežívať viac komárov. Malária však oveľa viac súvisí so zdravotníckou infraštruktúrou a zdravím všeobecne než s teplotou. Výrazný pokles uhlíkových emisií by mohol znížiť výskyt malárie približne o 0,2 percenta za sto rokov. Druhou možnosťou však je dať prioritu vykynoženiu malárie hneď teraz. Bolo by to relatívne lacné a jednoduché – obnášalo by to distribúciu sieťových lôžok napustených insekticídami, preventívnejšiu liečbu tehotných žien, zvýšené užívanie DDT a podporu chudobných štátov, ktoré si nemôžu dovoliť najlepšie terapie. Vyriešenie dnešného problému malárie takmer na sto percent by takto prišlo len na šesťdesiatinu ceny kjótskeho protokolu. Inak povedané, na každého človeka zachráneného pred maláriou znižovaním emisií CO2 pripadá 36 000 ľudí, ktorých by mohol zachrániť priamy boj s touto chorobou.
Boj s maláriou, samozrejme, nie je jediným cieľom znižovania uhlíkových emisií. Pri každom probléme, ktorý globálne otepľovanie zhorší – hurikány, hladomor, záplavy – by sme však mohli už dnes dosiahnuť neskonale lepšie výsledky prostredníctvom lacnejšej a priamočarejšej politiky.
Napríklad škody napáchané hurikánom Katrina v New Orleanse sa dali minimalizovar riadne udržiavanými protipovodňovými hrádzami a lepšími evakuačnými službami, a nie nižšími emisiami uhlíka. Jasné ponaučenie nám počas hurikánov v roku 2004 dali Haiti a Dominikánska republika, ktoré obývajú rovnaký ostrov. V Dominikánskej republike, ktorá investovala do prístreškov a núdzových evakuačných sietí, bol počet obetí nižší než desať. Na Haiti, ktorému podobné opatrenia chýbali, zahynulo 2 000 ľudí.
Nemecko dotuje solárne panely a niektorí ľudia dúfajú, že Obama by mohol urobiť to isté. Všetci ľudia vrátane chudobných teda platia dane, aby si bohatší príjemcovia dotácií mohli pripadať zelenší. Klimatické modely však ukazujú, že nemecké výdaje vo výške 156 miliárd dolárov oddialia otepľovanie do konca storočia iba o hodinu. Za päťdesiatinu tejto sumy by sme mohli zaistiť základné mikronutrienty 2-3 miliardám ľudí, čím by sme predišli možno miliónu úmrtí a podstatne zvýšili mentálnu a fyzickú silu polovice svetovej populácie. Znovu a znovu teda dávame prednosť pochybnému luxusu ďalšieho safari parku pred prozaickými výhodami novozaloženej farmy.
Výlet do afrického safari kedysi postavil novozvoleného prezidenta Spojených štátov pred otázku, na ktorú nedokázal odpovedať: prečo si bohatý svet cení slony viac ako africké deti? Dnešná verzia tejto otázky znie: prečo bohatšie krajiny utrácajú nechutné finančné sumy na boj proti klimatickým zmenám, v ktorom za 100 rokov nedosiahnu takmer nič, keď by mohli za omnoho menšie peniaze vykonať pre ľudstvo oveľa viac dobra? Svet bude sledovať, ako Obama na túto otázku odpovie.
Copyright: Project Syndicate
„Prečo by všetky tie pozemky mali byť vyhradené pre turistov, keď by sa dali využiť na farmárčenie? Týmto belochom záleží viac na jednom mŕtvom slonovi než na stovke čiernych detí.“ Hoci Obama nakoniec safari navštívi, na jej otázku nemá odpoveď.
V tejto anekdote možno nájsť paralely so súčasnou starostlivosťou o globálne otepľovanie. Mnoho ľudí – vrátane nového amerického prezidenta – sa domnieva, že globálne otepľovanie je prvoradou témou našej doby a že zníženie emisií CO2 je jednou z najchvályhodnejších vecí, ktoré môžeme vykonať. Ak máme túto metaforu trošičku prehnať, je to ako budovať čoraz väčšie safari parky namiesto toho, aby sme zakladali viac fariem, ktoré môžu nakŕmiť hladujúcich.
Nenechajte se pomýliť: globálne otepľovanie je realita a spôsobujú ho emisie CO2 vytvorené človekom. Problémom je, že i drastické a neskutočne nákladné znižovanie emisí bude mať na teplotu do polovice storočia prakticky nulový dopad.
Vezmime si napríklad maláriu. Modely ukazujú, že globálne otepľovanie zvýši do konca storočia výskyt malárie zhruba o 3 percentá, pretože len čo sa svet oteplí, bude pravdepodobne prežívať viac komárov. Malária však oveľa viac súvisí so zdravotníckou infraštruktúrou a zdravím všeobecne než s teplotou. Výrazný pokles uhlíkových emisií by mohol znížiť výskyt malárie približne o 0,2 percenta za sto rokov. Druhou možnosťou však je dať prioritu vykynoženiu malárie hneď teraz. Bolo by to relatívne lacné a jednoduché – obnášalo by to distribúciu sieťových lôžok napustených insekticídami, preventívnejšiu liečbu tehotných žien, zvýšené užívanie DDT a podporu chudobných štátov, ktoré si nemôžu dovoliť najlepšie terapie. Vyriešenie dnešného problému malárie takmer na sto percent by takto prišlo len na šesťdesiatinu ceny kjótskeho protokolu. Inak povedané, na každého človeka zachráneného pred maláriou znižovaním emisií CO2 pripadá 36 000 ľudí, ktorých by mohol zachrániť priamy boj s touto chorobou.
Boj s maláriou, samozrejme, nie je jediným cieľom znižovania uhlíkových emisií. Pri každom probléme, ktorý globálne otepľovanie zhorší – hurikány, hladomor, záplavy – by sme však mohli už dnes dosiahnuť neskonale lepšie výsledky prostredníctvom lacnejšej a priamočarejšej politiky.
Napríklad škody napáchané hurikánom Katrina v New Orleanse sa dali minimalizovar riadne udržiavanými protipovodňovými hrádzami a lepšími evakuačnými službami, a nie nižšími emisiami uhlíka. Jasné ponaučenie nám počas hurikánov v roku 2004 dali Haiti a Dominikánska republika, ktoré obývajú rovnaký ostrov. V Dominikánskej republike, ktorá investovala do prístreškov a núdzových evakuačných sietí, bol počet obetí nižší než desať. Na Haiti, ktorému podobné opatrenia chýbali, zahynulo 2 000 ľudí.
Nemecko dotuje solárne panely a niektorí ľudia dúfajú, že Obama by mohol urobiť to isté. Všetci ľudia vrátane chudobných teda platia dane, aby si bohatší príjemcovia dotácií mohli pripadať zelenší. Klimatické modely však ukazujú, že nemecké výdaje vo výške 156 miliárd dolárov oddialia otepľovanie do konca storočia iba o hodinu. Za päťdesiatinu tejto sumy by sme mohli zaistiť základné mikronutrienty 2-3 miliardám ľudí, čím by sme predišli možno miliónu úmrtí a podstatne zvýšili mentálnu a fyzickú silu polovice svetovej populácie. Znovu a znovu teda dávame prednosť pochybnému luxusu ďalšieho safari parku pred prozaickými výhodami novozaloženej farmy.
Výlet do afrického safari kedysi postavil novozvoleného prezidenta Spojených štátov pred otázku, na ktorú nedokázal odpovedať: prečo si bohatý svet cení slony viac ako africké deti? Dnešná verzia tejto otázky znie: prečo bohatšie krajiny utrácajú nechutné finančné sumy na boj proti klimatickým zmenám, v ktorom za 100 rokov nedosiahnu takmer nič, keď by mohli za omnoho menšie peniaze vykonať pre ľudstvo oveľa viac dobra? Svet bude sledovať, ako Obama na túto otázku odpovie.
Copyright: Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.