Vo viedenskom klube WUK vystúpil Marka Lanegan a Greg Dulli, dvojičky zo stoky, teda Gutter Twins. Tentoraz bez kapely, len so španielkami (v pár piesňach aj s klávesami). A s veľmi zaujímavým „predskokanom“ Dukom Garwoodom.
Klub WUK (Werkstätten- und Kulturhaus) sídli v bývalej továrni na výrobu lokomotív priamo oproti Volksopere v širšom centre Viedne. Miestni poslanci chceli nechať tento industriálny blok zbúrať, ale na rozdiel od kolegov z Bratislavy sa im to, našťastie, nepodarilo. Od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia sa do tohto, vtedy opusteného priestoru so silným geniom loci nasťahovali výtvarníci, hudobníci a občianski aktivisti. Dnes tu sídli 130 ateliérov, štúdií, dielní a kancelárií. Srdcom WUK-u je (okrem letnej krčmy pod holým nebom) akusticky dokonalá sála pre 400 — 500 ľudí. Práve tu sa konal jeden zo šestnástich koncertov Stripped in the Gutter Tour Grega Dulliho a Marka Lanegana.
Vstupujeme do miestnosti pred sálou. Jej dominantou je dlhý barový pult, pri ktorom stretávame početné skupiny kamarátov z Bratislavy a Košíc. Zisťujeme, že na žiadosť vystupujúcich je počas koncertu zakázané fotografovať, dávame si ein viertel wein a ideme do sály. Tam práve začal hrať Duke Garwood.
S týmto plachým anglickým bluesmanom sme sa zoznámili pred dvoma rokmi na Pohode. Zahral vtedy zaujímavý koncert v TB aréne. Zaujal zvláštnym štýlom hry na gitare: snímače mal silno „vybudené“, strún sa len jemne dotýkal prstami. Invenčnými bluesovými rífmi sprevádzal svoj ležérny spev, štýlom odkazujúci na korene kdesi v Chicagu alebo v Detroite. Vo WUK-u to bolo podobné, len oveľa koncentrovanejšie. Duke zahral len zopár piesní. Keby ešte zo dve pridal, nikto z prítomných by sa určite nenahneval. Jeho pesničky nie sú bluesové len počtom taktov a harmonickou štruktúrou, ony sú blues svojou podstatou: smutné, drásajúce a skromne krásne.
Mark Lanegan a Greg Dulli. Dvaja americkí pesničkári, dve osobnosti alternatívneho rocku. Každý začal niekde inde, až sa nakoniec pred dvoma rokmi našli. Mark je dieťaťom grungeovej scény mesta Seattle. Kamarát Kurta Cobaina (práve Mark ho upozornil na Leadbellyho pieseň Where Did You Sleep Last Night, ktorá sa stala smutným Cobainovým epitafom), frontman skupiny Screaming Trees (keď jej platne dnes počúvame, nechápeme, ako mohla vtedy, začiatkom 90. rokov, zostať v tieni Nirvany či Pearl Jam), v jednom období spevák Queens of the Stone Age. Od začiatku druhého tisícročia vystupuje a nahráva sám (len občas odskočí vypomôcť gospelovým Soulsavers). Grega Dulliho očaril garážový punk a v štáte Ohio založil skupinu Afghan Whigs, neskôr pôsobil aj v „mäkšom“ súbore Twilight Singers. Mark a Greg sa poznali od roku 1989, začiatkom tisícročia začali občasne spolupracovať (Greg hral na Markových sólových albumoch, Mark pravidelne vystupoval s Twilight Singers), v roku 2005 spolu založili súbor Gutter Twins. Ten nahral minulý rok zatiaľ svoj jediný — no zato veľmi dobrý — album Saturnalia. Gutter Twins hrajú americký indie rock. Počuť v ňom grunge aj Neila Younga, možno aj trochu tvrdého country, ale podstatou sú to silné, zádumčivo temné pesničky.
Presne o ne a len o ne išlo na koncerte vo WUKu. „Obnažené“ dvojičky ukázali ako čisto a suverénne dokážu spievať. A ako presvedčivo. Znelo to občas ako Crosby, Stills & Nash, ovšem hipisácku slnečnú krajinu nahradila zachmúrená obloha. Greg a hosťujúci Dave Rosser hrali na gitarách, Mark medzi nimi sedel a iba spieval. Hrali a spievali niečo vyše hodiny. Bez rečí, jednu pieseň za druhou. Bol v nich celý príbeh Grega a Marka – od pubertálneho hnevu, cez zápasy s drogovými peklami, až po opatrné náznaky nádeje. Niekoľko kúskov od Afghan Whigs, zopár od Screaming Trees a z Laneganových sólových albumov, najviac z repertoáru Gutter Twins. Pozeral som sa na Markove potetované prsty, počúval tabakom vystužené, bezchybne harmonizujúce hlasy všetkých troch spevákov a poddával sa sile pesničky. Nenápadná sila, miestami až dojímavá krása.
Cestou domov počúvame v aute Saturnaliu. Piesne, ktoré sme pred chvíľou počuli na koncerte sú tu elektricky ostré, tvrdé, zvukovo bohatšie. Ale tam, vo WUKu to bolo oveľa priamejšie, intenzívnejšie, autentickejšie, osobnejšie. Toto máme na alternatívnom rocku zo všetkého najradšej.
Duke Garwood, Mark Lanegan, Greg Dulli (& Dave Rosser), Stripped in the Gutter Tour, 25. Január 2009, WUK, Viedeň.
Klub WUK (Werkstätten- und Kulturhaus) sídli v bývalej továrni na výrobu lokomotív priamo oproti Volksopere v širšom centre Viedne. Miestni poslanci chceli nechať tento industriálny blok zbúrať, ale na rozdiel od kolegov z Bratislavy sa im to, našťastie, nepodarilo. Od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia sa do tohto, vtedy opusteného priestoru so silným geniom loci nasťahovali výtvarníci, hudobníci a občianski aktivisti. Dnes tu sídli 130 ateliérov, štúdií, dielní a kancelárií. Srdcom WUK-u je (okrem letnej krčmy pod holým nebom) akusticky dokonalá sála pre 400 — 500 ľudí. Práve tu sa konal jeden zo šestnástich koncertov Stripped in the Gutter Tour Grega Dulliho a Marka Lanegana.
Vstupujeme do miestnosti pred sálou. Jej dominantou je dlhý barový pult, pri ktorom stretávame početné skupiny kamarátov z Bratislavy a Košíc. Zisťujeme, že na žiadosť vystupujúcich je počas koncertu zakázané fotografovať, dávame si ein viertel wein a ideme do sály. Tam práve začal hrať Duke Garwood.
S týmto plachým anglickým bluesmanom sme sa zoznámili pred dvoma rokmi na Pohode. Zahral vtedy zaujímavý koncert v TB aréne. Zaujal zvláštnym štýlom hry na gitare: snímače mal silno „vybudené“, strún sa len jemne dotýkal prstami. Invenčnými bluesovými rífmi sprevádzal svoj ležérny spev, štýlom odkazujúci na korene kdesi v Chicagu alebo v Detroite. Vo WUK-u to bolo podobné, len oveľa koncentrovanejšie. Duke zahral len zopár piesní. Keby ešte zo dve pridal, nikto z prítomných by sa určite nenahneval. Jeho pesničky nie sú bluesové len počtom taktov a harmonickou štruktúrou, ony sú blues svojou podstatou: smutné, drásajúce a skromne krásne.
Mark Lanegan a Greg Dulli. Dvaja americkí pesničkári, dve osobnosti alternatívneho rocku. Každý začal niekde inde, až sa nakoniec pred dvoma rokmi našli. Mark je dieťaťom grungeovej scény mesta Seattle. Kamarát Kurta Cobaina (práve Mark ho upozornil na Leadbellyho pieseň Where Did You Sleep Last Night, ktorá sa stala smutným Cobainovým epitafom), frontman skupiny Screaming Trees (keď jej platne dnes počúvame, nechápeme, ako mohla vtedy, začiatkom 90. rokov, zostať v tieni Nirvany či Pearl Jam), v jednom období spevák Queens of the Stone Age. Od začiatku druhého tisícročia vystupuje a nahráva sám (len občas odskočí vypomôcť gospelovým Soulsavers). Grega Dulliho očaril garážový punk a v štáte Ohio založil skupinu Afghan Whigs, neskôr pôsobil aj v „mäkšom“ súbore Twilight Singers. Mark a Greg sa poznali od roku 1989, začiatkom tisícročia začali občasne spolupracovať (Greg hral na Markových sólových albumoch, Mark pravidelne vystupoval s Twilight Singers), v roku 2005 spolu založili súbor Gutter Twins. Ten nahral minulý rok zatiaľ svoj jediný — no zato veľmi dobrý — album Saturnalia. Gutter Twins hrajú americký indie rock. Počuť v ňom grunge aj Neila Younga, možno aj trochu tvrdého country, ale podstatou sú to silné, zádumčivo temné pesničky.
Presne o ne a len o ne išlo na koncerte vo WUKu. „Obnažené“ dvojičky ukázali ako čisto a suverénne dokážu spievať. A ako presvedčivo. Znelo to občas ako Crosby, Stills & Nash, ovšem hipisácku slnečnú krajinu nahradila zachmúrená obloha. Greg a hosťujúci Dave Rosser hrali na gitarách, Mark medzi nimi sedel a iba spieval. Hrali a spievali niečo vyše hodiny. Bez rečí, jednu pieseň za druhou. Bol v nich celý príbeh Grega a Marka – od pubertálneho hnevu, cez zápasy s drogovými peklami, až po opatrné náznaky nádeje. Niekoľko kúskov od Afghan Whigs, zopár od Screaming Trees a z Laneganových sólových albumov, najviac z repertoáru Gutter Twins. Pozeral som sa na Markove potetované prsty, počúval tabakom vystužené, bezchybne harmonizujúce hlasy všetkých troch spevákov a poddával sa sile pesničky. Nenápadná sila, miestami až dojímavá krása.
Cestou domov počúvame v aute Saturnaliu. Piesne, ktoré sme pred chvíľou počuli na koncerte sú tu elektricky ostré, tvrdé, zvukovo bohatšie. Ale tam, vo WUKu to bolo oveľa priamejšie, intenzívnejšie, autentickejšie, osobnejšie. Toto máme na alternatívnom rocku zo všetkého najradšej.
Duke Garwood, Mark Lanegan, Greg Dulli (& Dave Rosser), Stripped in the Gutter Tour, 25. Január 2009, WUK, Viedeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.