Alexander Dumas starší pochopil, že pomsta je sladká. Na nej, na pomste, je založená večná sláva a trvalá popularita románu Gróf Monte Christo. Začína sa to, ako keby nič.
Pokoj, mier, nevesta čaká na svojho milého, ktorý sa má vrátiť z obchodných ciest po mori, na lodi, ktorej velí. Všetci sa tešia. Bude svadba. Absolútna idyla, ani obláčik na belasom nebi. Len pohoda a prísľub prosperity. Je to tak dokonale bezkonfliktné, že skúsený čitateľ začína tušiť, že bude zle. Takto predsa román nemôže pokračovať. O čom by to bolo? O tom, že Dantésovci budú mať deti a tie budú vyrastať v usporiadaných rodinných pomeroch, budú sa v škole dobre učiť a keď dospejú, postarajú sa o staručkých rodičov, zabezpečia im dôstojnú jeseň života? Kto by bol na toto zvedavý? Kto z tých, čo ustavične vyhlasujú, že keď idú, povedzme, do divadla, chcú odložiť v šatni s kabátmi aj všetky problémy a strasti a vnímať z javiska len krásu a šťastie? Trt, moji milí. Keby to tak malo byť, odchádzali by po prvom dejstve, alebo pri prvej možnej príležitosti. Kde je napätie, volali by. Kde je konflikt?
Alexander to vedel. Preto idyla grófa Monte Christo (nesklonné) netrvá dlho. Len dovtedy, kým sa čitateľ nezačne mrviť v kresle. Vtedy to príde. Mrvenie okamžite prestane a začne sa príbeh, začne sa dej v pravom slova zmysle. Edmonda odvedú policajti rovno zo zásnub. To je dôležité. Keby po neho prišli dva dni po svadbe, už by to nebolo ono. Chýbala by neskutočná krutosť osudu. Obvinia ho z vlastizrady. Vlastne, neobvinia ho z ničoho. Nedostane sa ani pred súd. Rovno ho zavrú do najtemnejšej temnice. A medzitým sa dozvieme, kto sa o to pričinil. Kto ho zradil. Kto sa na tej zrade priživil. A najmä – prečo. Pre peniaze, pre kariéru, pre ženu. Kumulujú sa dôvody na pomstu. Cítime, že taká nespravodlivosť nemôže zostať bez odplaty. Len ešte nevieme, ako k tomu dojde. Veď Edmond je v najtemnejšej temnici. Prakticky nejestvuje. Ale keď umiera abbé Faria a Edmonda omylom hádžu vo vreci do mora, aj s podrobným plánom miesta, kam abbé ukryl poklad, vieme, že je vyhrané. Že pokračovanie bude síce nabudúce, ale bude. A potom sa to začne. Sme na Edmondovej strane, o to niet pochýb. Každý z nás má nepísaný zoznam takých, ktorým by ochotne „osladil“ život. Chápeme tú neskrotnú túžbu po pomste. Všetci sme za spravodlivosť, to Alexander dobre vedel. A keď sa z úbohého väzňa stáva najbohatší človek na svete, vieme, že je všetko na dobrej ceste. Keď treba vykonať pomstu, sme schopní ospravedlniť aj bohatých. Napokon, veci idú ľahšie, keď na to máte. Vidíme, aká neodolateľná je sila peňazí, ale v tomto prípade to nevadí. Je to pre dobrú vec. A ani si nevšimneme, že autor každú chvíľu zúfalo upozorňuje, že pomsta nie je nič pekné, že pomsta nič nerieši, len zakladá novú krivdu. Možno sa sám zľakol jej sily. Ale už je neskoro. Nikto neujde spravodlivej odplate. A čitateľ si slastne vydýchne. Pomsta je naozaj sladká. (Ale inak to nie je nič pekné, aby bolo jasné). Alexander, klobúk dolu!
Pokoj, mier, nevesta čaká na svojho milého, ktorý sa má vrátiť z obchodných ciest po mori, na lodi, ktorej velí. Všetci sa tešia. Bude svadba. Absolútna idyla, ani obláčik na belasom nebi. Len pohoda a prísľub prosperity. Je to tak dokonale bezkonfliktné, že skúsený čitateľ začína tušiť, že bude zle. Takto predsa román nemôže pokračovať. O čom by to bolo? O tom, že Dantésovci budú mať deti a tie budú vyrastať v usporiadaných rodinných pomeroch, budú sa v škole dobre učiť a keď dospejú, postarajú sa o staručkých rodičov, zabezpečia im dôstojnú jeseň života? Kto by bol na toto zvedavý? Kto z tých, čo ustavične vyhlasujú, že keď idú, povedzme, do divadla, chcú odložiť v šatni s kabátmi aj všetky problémy a strasti a vnímať z javiska len krásu a šťastie? Trt, moji milí. Keby to tak malo byť, odchádzali by po prvom dejstve, alebo pri prvej možnej príležitosti. Kde je napätie, volali by. Kde je konflikt?
Alexander to vedel. Preto idyla grófa Monte Christo (nesklonné) netrvá dlho. Len dovtedy, kým sa čitateľ nezačne mrviť v kresle. Vtedy to príde. Mrvenie okamžite prestane a začne sa príbeh, začne sa dej v pravom slova zmysle. Edmonda odvedú policajti rovno zo zásnub. To je dôležité. Keby po neho prišli dva dni po svadbe, už by to nebolo ono. Chýbala by neskutočná krutosť osudu. Obvinia ho z vlastizrady. Vlastne, neobvinia ho z ničoho. Nedostane sa ani pred súd. Rovno ho zavrú do najtemnejšej temnice. A medzitým sa dozvieme, kto sa o to pričinil. Kto ho zradil. Kto sa na tej zrade priživil. A najmä – prečo. Pre peniaze, pre kariéru, pre ženu. Kumulujú sa dôvody na pomstu. Cítime, že taká nespravodlivosť nemôže zostať bez odplaty. Len ešte nevieme, ako k tomu dojde. Veď Edmond je v najtemnejšej temnici. Prakticky nejestvuje. Ale keď umiera abbé Faria a Edmonda omylom hádžu vo vreci do mora, aj s podrobným plánom miesta, kam abbé ukryl poklad, vieme, že je vyhrané. Že pokračovanie bude síce nabudúce, ale bude. A potom sa to začne. Sme na Edmondovej strane, o to niet pochýb. Každý z nás má nepísaný zoznam takých, ktorým by ochotne „osladil“ život. Chápeme tú neskrotnú túžbu po pomste. Všetci sme za spravodlivosť, to Alexander dobre vedel. A keď sa z úbohého väzňa stáva najbohatší človek na svete, vieme, že je všetko na dobrej ceste. Keď treba vykonať pomstu, sme schopní ospravedlniť aj bohatých. Napokon, veci idú ľahšie, keď na to máte. Vidíme, aká neodolateľná je sila peňazí, ale v tomto prípade to nevadí. Je to pre dobrú vec. A ani si nevšimneme, že autor každú chvíľu zúfalo upozorňuje, že pomsta nie je nič pekné, že pomsta nič nerieši, len zakladá novú krivdu. Možno sa sám zľakol jej sily. Ale už je neskoro. Nikto neujde spravodlivej odplate. A čitateľ si slastne vydýchne. Pomsta je naozaj sladká. (Ale inak to nie je nič pekné, aby bolo jasné). Alexander, klobúk dolu!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.