Stalo sa mi to asi pred dvoma rokmi.. Na zastávku prichádzala špinavá, otlčená a počmáraná električka a zozadu som začul hlasy: „Ty kokso, to je humus! Čo si o nás pomyslia cudzinci, keď sem prídu? Toto nás má reprezentovať?“.
Obzrel som sa ponad plece, kto je tu taký angažovaný. Za mnou stáli dvaja mladíci v mikinách a s prekliato nízko zavesenými nohavicami. Veľmi ma potešilo, že si myslíme to isté. Až keď ten druhý dodal: „A farba je tiež lúzerská“ a ukázal na jeden z nastriekaných nápisov na vozni, pochopil som, že ho trápi niečo celkom iné ako mňa.
Napriek tomu som nestratil chuť zistiť, v čom sa táto relatívne nová kultúra, importovaná z USA do celého sveta vrátane strednej Európy, líši od toho, čo za kultúrne hodnoty považujem ja a moji súčasníci. Priznám sa, že som hudobný všežravec, a preto sa mi mnohí hiphopoví interpreti zapáčili, hlavne tí, u ktorých prevládajú nové a svieže zvuky a slová pred mainstreamovým klišé. A keď sa vlani na trhu objavilo cédečko dvojice Modré hory, zajasal som, že máme aj u nás konečne niečo, čo vytŕča nad priemer a nedrží sa iba žánrových stereotypov. Preto som s radosťou prijal ponuku redakčného kolegu Juraja Kušnierika porozprávať sa s dvojicou slovenských raperov, ktorí sa skrývajú pod týmto názvom. Pri šálke mätového čaju sme hovorili s dvoma vysokoškolsky vzdelanými, inteligentnými a vtipnými mladými mužmi, ktorí navonok vôbec nevyzerajú ako „predpisoví“ raperi – neboli žiadne zlaté reťaze ani značkové šiltovky. Zaznelo viac tém, najviac im však iskrili oči, keď bola reč o filme, literatúre a hudbe.
.rapovať možno o hocičom
Vysvitlo, že napriek tomu, že Pavol Remiaš alias Lyrik o sebe tvrdí, že je „oldschoooler a starý pes“, a Marián Benkovič alias Bene pre zmenu „greenhorn“, ktorý začínal s rapom takmer o desaťročie neskôr, spojila ich túžba urobiť niečo nové a nezvyčajné.
Lyrikovou prvou kapelou bola prievidzská JSS (Jednotka slovenskej starostlivosti), ktorej prvý album vyšiel ešte v roku 1997, zatiaľ čo Bene vydal pod pseudonymom Peťo Tázok svoje prvé internetové épečko až v roku 2006. V čase, keď Lyrik vystupoval s JSS v bývalej markizáckej hitparáde Deka či v televíznom programe Roba Grigorova, ktorý predstavoval začínajúce kapely, a kam sa dostali spoločne s Ivanom Táslerom, bol Bene ešte len tínedžer, počúvajúci Doggy Dogga, Warrena G či Wu-Tang Clan. Napriek tomu však našli spoločnú reč a tému. Ako hovorí Lyrik, „urobili sme si svoj rap, lebo nás už nebavilo to, čo tu vtedy bolo“. Na inom mieste dodáva: „nadchlo nás, že vieme, kam až sa dá zájsť s rapom. Dá sa úplne prekonať celá tá hiphopová fazóna... chceli sme si dokázať, čo všetko sa hip-hopom dá povedať.“ Bene s nadšením prisviedča: „Jednoducho môžeme rapovať o hocičom“.
Neznamená to však, že by vôbec nemali radi klasické rapové postupy. Bene s pátosom sebe vlastným priznáva, že má rád hip-hop taký, aký je, vrátane rapovania o „ulici, o ženských, o zbraniach...“ Dôležitý preňho nie je vždy len obsah, ale aj to, že dotyčný rapuje dostatočne uveriteľne. „Ty môžeš rapovať aj o tom, že si ráno umývaš zuby, ale keď to povieš tak, že si naozaj umývaš tie zuby, tak je to fresh“, tvrdí Bene. Sú však podľa neho aj takí, ktorí „zablúdia v bludisku, a potom už rapujú len o sebe, a nevedia rapovať o niečom inom“. Lyrik s ním súhlasí v tom, že „keď je dobre poskladaný track, sú dobré rýmy, je to estetické, nemusí sa tam rapovať niečo vyslovene zmyslupné a vypointované. Keď to dobre znie a raper má dobrý prejav, tak ja mu uverím, že áno, ty si ten rešpekt zaslúžiš.“
.dve hlavy, dva počítače a slová
Ako sa ukázalo, cesta k písaniu textov bola u členov Modrých hôr úplne opačná. Lyrik sa pochválil tým, ako už v šiestej triede na základnej škole napísal prvú báseň, v ktorej si vyrovnával účty so školským systémom, podľa neho nespravodlivým. Neskôr vyhral s vlastnou poéziou súťaž Literárny Zvolen, čítal beatnikov (na dôkaz len tak z voleja, medzi dvoma šlukmi z cigarety, nám predniesol kľúčové pasáže z Ginsbergovho Kvílenia), a až cez slovo sa vlastne dostal k hudbe. Naproti tomu Bene nikdy nepísal verše, a tvrdí, že sa k tomu prepracoval cez beaty: „Nebolo to tak, že by som si písal doma básničky, a potom som natrafil o štyri roky na hip-hop a začal tie básničky do toho rapovať. Vyšlo to práve z toho beatu.“
A tak nejako vraj vznikol aj projekt Modré hory. Bene si spomína: „To bolo jedno čarovné popoludnie u Lyrika, pili sme čaj a išli sme k Marianovi Jaslovskému nahrávať track Démon s telom, a chvíľu sme na Mariana čakali, takže mi Lyrik pustil nejaký zabudnutý track, ktorý už dávno nahral a práve ho objavil. Pustil mi zašumenú empétrojku, bol to track Nautilus, jeho prvé dve slohy. Ja som si to od neho nahral na USB kľúč, a na druhý deň som mu poslal dorapovanú tretiu slohu“, spomína s nadšením Bene a dodáva: „doteraz si pamätám, ako Lyrik povedal, že takýchto trackov môžeme urobiť tony.“ A práca im naozaj išla od ruky. V najbližších dňoch a týždňoch si mailom posielali beaty od svojich kamarátov a do nich na striedačku vymýšľali nové rýmy a preposielali si nanečisto nahraté rapy. Raz začal jeden a druhý text dokončil, inokedy naopak. Tie texty sa potom ešte viackrát dobrusovali a menili, ale ako hovorí Bene, veľmi ich bavilo počúvať samých seba, lebo to bolo niečo nové. Podľa Lyrika bolo aj zopár trackov, ktoré išli veľmi pomaly a často sa v nich menili formulácie. Boli to veci, ktorým chceli dať väčší koncept, napríklad japonsky ladená Shimabara či karikatúra slovenských masmédií s názvom Svet 2000.
Na otázku, či niekedy skúšali free-style battle, čiže voľnoštýlový súboj dvoch raperov vo veršoch, odpovedali obaja, že áno, ale veľmi tomu neholdujú. Bene však práve jednu takúto súťaž v Trnave vyhral a vďaka nej sa zoznámil s dídžejom Karaoke Tundrom. Obaja členovia Modrých hôr však radi spomínajú na príhodu, keď raz v Martine skúšali freestylovať proti sebe obklopení kruhom divákov, ktorí boli predtým na ich koncerte. Aj keď Bene podľa Lyrika vymýšľal v tej chvíli dlhšie a lepšie rýmy, nakoniec ho Lyrik dostal punchom, ktorý znel: „môj raping je stopercentný, tvoj raping je štvorpercentný“. Dodnes sa však nemôžu dohodnúť, kto ten súboj vlastne vyhral.
.modré vrchy, nové obzory
Napriek tomu, že chalani radi počúvajú vlastné tracky a do vyčerpávajúcich podrobností dokážu hovoriť o svojich tvorivých postupoch, kritická sebareflexia im určite nechýba. Na otázku, čo si myslí, napríklad, o textoch Ivana Štrpku, Lyrik povedal: „Modrý vrch je geniálne cédečko a také skills, ako tam dal dotyčný textár, tak to by som chcel dosiahnuť. To sú čisté obrazy. Jednoznačne čistejšie a vyzretejšie ako my, určite... Ešte máme čo robiť.“ A na margo spevu Deža Ursinyho dodal: „Je to tiež také polorapované, je to recitácia. Je to vlastne to, čo robíme my, len oveľa lepšie.“ Ba aj na poznámku o tom, že i oni sú vlastne básnici a literáti, reagujú Lyrik a Bene len rozpačitým mlčaním a hádam prvýkrát počas večera chvíľu nič nehovoria. Potom sa však znova rozvravia o svojich tvorivých plánoch a už sú opäť vo svojom živle – Bene vysvetľuje, aký je rozdiel medzi jeho textami pre Modré hory a pre projekt Peťo Tázok, vraví o ďalšom projekte s Marianom Jaslovským či o novom alter egu, ktoré si hovorí René Gat a zažíva rôzne príhody. Lyrik sa nahlas zasníva o sólovom albume a nikto nepochybuje, že to myslí vážne.
Za necelú hodinu sme sa od dobre rozbehnutých mc´s dozvedeli naozaj veľa vecí. O tom, ako majú radi nielen klasický americký rap, ale aj jeho inojazyčné odnože – napríklad ruské a maďarské (v prípade Beneho) či poľské a srbské (v prípade Lyrika). Chlapci sa nám vyznali zo svojich lások k akčným bojovým filmom, hlavne so Stevenom Seagalom („Je to šéf!“, hovorí Bene), Jackiem Chanom či Jeanom-Claudom van Dammom, ale aj k Rockymu a Rambovi. Bene rád relaxuje pri televíznych seriáloch a béčkových hororoch, Lyrik okrem pozerania takmer nepozerateľných akčných filmov najnovšie číta fantasy typu Warhammer, napríklad príbehy trpaslíka Gotreka Gurnissona a Felixa Jaegera, jeho dvorného básnika (a sme opäť pri poézii!). Vieme už aj to, že Bene, ktorý pochádza z Galanty, rád vo svojich textoch rieši problémy malomesta, zatiaľ čo Lyrik, pochádzajúci z Prievidze, ale žijúci už desať rokov v Bratislave, reflektuje často anonymitu veľkého sídliska.
A práve táto ubíjajúca schopnosť mestského priestoru, či už malého, alebo veľkého, je zrejme jedna z príčin, ktorá podnietila vznik hip-hopu ako akéhosi mestského folklóru, bez ohľadu na to, či z harlemského geta, alebo sídliska na okraji Belehradu. S tým možno súvisí aj to, prečo má každá poriadna rapová kapela track o sebe – Lyrik a Bene nám vysvetlili, že je to vraj to isté, ako keď sa sprejer podpíše na stenu či na vagón. Takýmto „reprezentom“ sa kapela akoby podpisuje a vyčleňuje voči svojmu okoliu a dáva najavo: sme tu my a naša crew a treba s nami rátať.
Modré hory dali vlani dostatočne zreteľne najavo, že sú tu, a že s nimi treba rátať. Dúfajme, že ešte nejaký čas budú dávať už tak trochu sprofanovanej rapovej forme nový a inšpirujúci obsah. Neostáva, než dodať: Rešpekt!
Obzrel som sa ponad plece, kto je tu taký angažovaný. Za mnou stáli dvaja mladíci v mikinách a s prekliato nízko zavesenými nohavicami. Veľmi ma potešilo, že si myslíme to isté. Až keď ten druhý dodal: „A farba je tiež lúzerská“ a ukázal na jeden z nastriekaných nápisov na vozni, pochopil som, že ho trápi niečo celkom iné ako mňa.
Napriek tomu som nestratil chuť zistiť, v čom sa táto relatívne nová kultúra, importovaná z USA do celého sveta vrátane strednej Európy, líši od toho, čo za kultúrne hodnoty považujem ja a moji súčasníci. Priznám sa, že som hudobný všežravec, a preto sa mi mnohí hiphopoví interpreti zapáčili, hlavne tí, u ktorých prevládajú nové a svieže zvuky a slová pred mainstreamovým klišé. A keď sa vlani na trhu objavilo cédečko dvojice Modré hory, zajasal som, že máme aj u nás konečne niečo, čo vytŕča nad priemer a nedrží sa iba žánrových stereotypov. Preto som s radosťou prijal ponuku redakčného kolegu Juraja Kušnierika porozprávať sa s dvojicou slovenských raperov, ktorí sa skrývajú pod týmto názvom. Pri šálke mätového čaju sme hovorili s dvoma vysokoškolsky vzdelanými, inteligentnými a vtipnými mladými mužmi, ktorí navonok vôbec nevyzerajú ako „predpisoví“ raperi – neboli žiadne zlaté reťaze ani značkové šiltovky. Zaznelo viac tém, najviac im však iskrili oči, keď bola reč o filme, literatúre a hudbe.
.rapovať možno o hocičom
Vysvitlo, že napriek tomu, že Pavol Remiaš alias Lyrik o sebe tvrdí, že je „oldschoooler a starý pes“, a Marián Benkovič alias Bene pre zmenu „greenhorn“, ktorý začínal s rapom takmer o desaťročie neskôr, spojila ich túžba urobiť niečo nové a nezvyčajné.
Lyrikovou prvou kapelou bola prievidzská JSS (Jednotka slovenskej starostlivosti), ktorej prvý album vyšiel ešte v roku 1997, zatiaľ čo Bene vydal pod pseudonymom Peťo Tázok svoje prvé internetové épečko až v roku 2006. V čase, keď Lyrik vystupoval s JSS v bývalej markizáckej hitparáde Deka či v televíznom programe Roba Grigorova, ktorý predstavoval začínajúce kapely, a kam sa dostali spoločne s Ivanom Táslerom, bol Bene ešte len tínedžer, počúvajúci Doggy Dogga, Warrena G či Wu-Tang Clan. Napriek tomu však našli spoločnú reč a tému. Ako hovorí Lyrik, „urobili sme si svoj rap, lebo nás už nebavilo to, čo tu vtedy bolo“. Na inom mieste dodáva: „nadchlo nás, že vieme, kam až sa dá zájsť s rapom. Dá sa úplne prekonať celá tá hiphopová fazóna... chceli sme si dokázať, čo všetko sa hip-hopom dá povedať.“ Bene s nadšením prisviedča: „Jednoducho môžeme rapovať o hocičom“.
Neznamená to však, že by vôbec nemali radi klasické rapové postupy. Bene s pátosom sebe vlastným priznáva, že má rád hip-hop taký, aký je, vrátane rapovania o „ulici, o ženských, o zbraniach...“ Dôležitý preňho nie je vždy len obsah, ale aj to, že dotyčný rapuje dostatočne uveriteľne. „Ty môžeš rapovať aj o tom, že si ráno umývaš zuby, ale keď to povieš tak, že si naozaj umývaš tie zuby, tak je to fresh“, tvrdí Bene. Sú však podľa neho aj takí, ktorí „zablúdia v bludisku, a potom už rapujú len o sebe, a nevedia rapovať o niečom inom“. Lyrik s ním súhlasí v tom, že „keď je dobre poskladaný track, sú dobré rýmy, je to estetické, nemusí sa tam rapovať niečo vyslovene zmyslupné a vypointované. Keď to dobre znie a raper má dobrý prejav, tak ja mu uverím, že áno, ty si ten rešpekt zaslúžiš.“
.dve hlavy, dva počítače a slová
Ako sa ukázalo, cesta k písaniu textov bola u členov Modrých hôr úplne opačná. Lyrik sa pochválil tým, ako už v šiestej triede na základnej škole napísal prvú báseň, v ktorej si vyrovnával účty so školským systémom, podľa neho nespravodlivým. Neskôr vyhral s vlastnou poéziou súťaž Literárny Zvolen, čítal beatnikov (na dôkaz len tak z voleja, medzi dvoma šlukmi z cigarety, nám predniesol kľúčové pasáže z Ginsbergovho Kvílenia), a až cez slovo sa vlastne dostal k hudbe. Naproti tomu Bene nikdy nepísal verše, a tvrdí, že sa k tomu prepracoval cez beaty: „Nebolo to tak, že by som si písal doma básničky, a potom som natrafil o štyri roky na hip-hop a začal tie básničky do toho rapovať. Vyšlo to práve z toho beatu.“
A tak nejako vraj vznikol aj projekt Modré hory. Bene si spomína: „To bolo jedno čarovné popoludnie u Lyrika, pili sme čaj a išli sme k Marianovi Jaslovskému nahrávať track Démon s telom, a chvíľu sme na Mariana čakali, takže mi Lyrik pustil nejaký zabudnutý track, ktorý už dávno nahral a práve ho objavil. Pustil mi zašumenú empétrojku, bol to track Nautilus, jeho prvé dve slohy. Ja som si to od neho nahral na USB kľúč, a na druhý deň som mu poslal dorapovanú tretiu slohu“, spomína s nadšením Bene a dodáva: „doteraz si pamätám, ako Lyrik povedal, že takýchto trackov môžeme urobiť tony.“ A práca im naozaj išla od ruky. V najbližších dňoch a týždňoch si mailom posielali beaty od svojich kamarátov a do nich na striedačku vymýšľali nové rýmy a preposielali si nanečisto nahraté rapy. Raz začal jeden a druhý text dokončil, inokedy naopak. Tie texty sa potom ešte viackrát dobrusovali a menili, ale ako hovorí Bene, veľmi ich bavilo počúvať samých seba, lebo to bolo niečo nové. Podľa Lyrika bolo aj zopár trackov, ktoré išli veľmi pomaly a často sa v nich menili formulácie. Boli to veci, ktorým chceli dať väčší koncept, napríklad japonsky ladená Shimabara či karikatúra slovenských masmédií s názvom Svet 2000.
Na otázku, či niekedy skúšali free-style battle, čiže voľnoštýlový súboj dvoch raperov vo veršoch, odpovedali obaja, že áno, ale veľmi tomu neholdujú. Bene však práve jednu takúto súťaž v Trnave vyhral a vďaka nej sa zoznámil s dídžejom Karaoke Tundrom. Obaja členovia Modrých hôr však radi spomínajú na príhodu, keď raz v Martine skúšali freestylovať proti sebe obklopení kruhom divákov, ktorí boli predtým na ich koncerte. Aj keď Bene podľa Lyrika vymýšľal v tej chvíli dlhšie a lepšie rýmy, nakoniec ho Lyrik dostal punchom, ktorý znel: „môj raping je stopercentný, tvoj raping je štvorpercentný“. Dodnes sa však nemôžu dohodnúť, kto ten súboj vlastne vyhral.
.modré vrchy, nové obzory
Napriek tomu, že chalani radi počúvajú vlastné tracky a do vyčerpávajúcich podrobností dokážu hovoriť o svojich tvorivých postupoch, kritická sebareflexia im určite nechýba. Na otázku, čo si myslí, napríklad, o textoch Ivana Štrpku, Lyrik povedal: „Modrý vrch je geniálne cédečko a také skills, ako tam dal dotyčný textár, tak to by som chcel dosiahnuť. To sú čisté obrazy. Jednoznačne čistejšie a vyzretejšie ako my, určite... Ešte máme čo robiť.“ A na margo spevu Deža Ursinyho dodal: „Je to tiež také polorapované, je to recitácia. Je to vlastne to, čo robíme my, len oveľa lepšie.“ Ba aj na poznámku o tom, že i oni sú vlastne básnici a literáti, reagujú Lyrik a Bene len rozpačitým mlčaním a hádam prvýkrát počas večera chvíľu nič nehovoria. Potom sa však znova rozvravia o svojich tvorivých plánoch a už sú opäť vo svojom živle – Bene vysvetľuje, aký je rozdiel medzi jeho textami pre Modré hory a pre projekt Peťo Tázok, vraví o ďalšom projekte s Marianom Jaslovským či o novom alter egu, ktoré si hovorí René Gat a zažíva rôzne príhody. Lyrik sa nahlas zasníva o sólovom albume a nikto nepochybuje, že to myslí vážne.
Za necelú hodinu sme sa od dobre rozbehnutých mc´s dozvedeli naozaj veľa vecí. O tom, ako majú radi nielen klasický americký rap, ale aj jeho inojazyčné odnože – napríklad ruské a maďarské (v prípade Beneho) či poľské a srbské (v prípade Lyrika). Chlapci sa nám vyznali zo svojich lások k akčným bojovým filmom, hlavne so Stevenom Seagalom („Je to šéf!“, hovorí Bene), Jackiem Chanom či Jeanom-Claudom van Dammom, ale aj k Rockymu a Rambovi. Bene rád relaxuje pri televíznych seriáloch a béčkových hororoch, Lyrik okrem pozerania takmer nepozerateľných akčných filmov najnovšie číta fantasy typu Warhammer, napríklad príbehy trpaslíka Gotreka Gurnissona a Felixa Jaegera, jeho dvorného básnika (a sme opäť pri poézii!). Vieme už aj to, že Bene, ktorý pochádza z Galanty, rád vo svojich textoch rieši problémy malomesta, zatiaľ čo Lyrik, pochádzajúci z Prievidze, ale žijúci už desať rokov v Bratislave, reflektuje často anonymitu veľkého sídliska.
A práve táto ubíjajúca schopnosť mestského priestoru, či už malého, alebo veľkého, je zrejme jedna z príčin, ktorá podnietila vznik hip-hopu ako akéhosi mestského folklóru, bez ohľadu na to, či z harlemského geta, alebo sídliska na okraji Belehradu. S tým možno súvisí aj to, prečo má každá poriadna rapová kapela track o sebe – Lyrik a Bene nám vysvetlili, že je to vraj to isté, ako keď sa sprejer podpíše na stenu či na vagón. Takýmto „reprezentom“ sa kapela akoby podpisuje a vyčleňuje voči svojmu okoliu a dáva najavo: sme tu my a naša crew a treba s nami rátať.
Modré hory dali vlani dostatočne zreteľne najavo, že sú tu, a že s nimi treba rátať. Dúfajme, že ešte nejaký čas budú dávať už tak trochu sprofanovanej rapovej forme nový a inšpirujúci obsah. Neostáva, než dodať: Rešpekt!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.