Pred niekoľkými dňami pápež Benedikt XVI. zrušil exkomunikáciu štyroch lefébvristických biskupov. Ide o jeden z najprelomovejších krokov jeho pontifikátu.
Pred päťdesiatimi rokmi zvolal pápež Ján XXIII. Druhý vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aggiornamento, „zosúčasnenie“ katolíckej cirkvi. Dopomôcť jej k tomu malo definovanie nového vzťahu veriacich a súčasného sveta, postoja ku kresťanským cirkvám a svetovým náboženstvám, reforma liturgie a ďalšie úpravy. Koncil, ktorý sa skončil v roku 1965, sa dodnes považuje za obrovský úspech. Nie všetci sa s novým duchom v katolíckej cirkvi stotožnili.
.vznik lefébvristického hnutia
Proti spomenutým témam už počas koncilu veľmi kriticky vystupoval francúzsky arcibiskup Marcel Lefébvre. V roku 1970 založil Kňazské bratstvo svätého Pia X., ktoré malo v sebe uchovať autentickú katolícku tradíciu vrátane predkoncilovej (tzv. tridentskej) liturgie. Bratstvo dnes tvorí okolo 500 kňazov, má 6 kňazských seminárov, 86 škôl a 450 miest bohoslužobného kultu v 63 krajinách sveta a najmenej 600 000 veriacich. Centrá hnutia sa nachádzajú vo švajčiarskych obciach Econe a Menzingen.
Napriek nespokojnosti s pokoncilovým vývojom a ustavičným konfrontáciám s Vatikánom hnutie zostávalo na pôde katolíckej cirkvi. Zlom nastal 30. júna 1988, keď predtým suspendovaný arcibiskup Lefébvre bez súhlasu pápeža vysvätil štyroch biskupov: Bernarda Fellaya, Bernarda Tissiera de Mallerais, Richarda Williamsona a Alfonsa de Galaretta. Na základe vykonaného činu Lefébvre, spolusvätiteľ Antonio de Castro Mayer aj novovysvätení biskupi upadli do exkomunikácie, ktorú hneď na druhý deň svojím dekrétom potvrdila aj Kongregácia pre biskupov. V roku 1991 arcibiskup Lefébvre zomrel. Hlavou lefébvristického hnutia sa stal biskup Bernard Fellay.
Aj keď sú lefébvristi často označovaní za akúsi katolícku sektu, ktorej členovia sú exkomunikovaní, nie je to pravda. V jednom z minuloročných čísel vatikánsky denník L´Osservatore romano priniesol článok zaoberajúci sa právnym statusom bratstva. Kardinál Darío Castrillón Hoyos, predseda Pápežskej komisie Ecclesia Dei, ktorá je zodpovedná za dialóg s lefébvristami, sa v texte jednoznačne vyjadril, že exkomunikácia sa kňazov hnutia nedotýka. Tí sú len suspendovaní, teda uvoľnení z kňazských funkcií, predovšetkým z vysluhovania sviatostí. „Svätá omša, ktorú slávia, je bezpochyby platná, ale nedovolená. Účasť na nej sa preto neodporúča, ak nenastane situácia, že v nedeľu nie sú iné možnosti,“ uviedol kardinál Hoyos.
.cesta zmierenia
Dialóg s lefébvristami sa začal hneď po ich exkomunikovaní. Pápež Ján Pavol II. zriadil nielen spomínanú komisiu zaoberajúcu sa dialógom s nasledovníkmi arcibiskupa Lefébvra, ale zároveň všetkých katolíckych biskupov vyzval, aby ochotne povoľovali veriacim, ktorí prejavia záujem, slúženie predkoncilovej liturgie. Išlo o pochopiteľný krok. Aj keď po Druhom vatikánskom koncile mala Cirkev nový spôsob liturgie, predkoncilový spôsob nebol zrušený. Okrem nasledovníkov arcibiskupa Lefébvra existovali ďalšie skupiny veriacich, ktoré si vážili tridentskú omšu a chceli ju sláviť aj naďalej. Pápež, aby sa predišlo komplikáciám ako v prípade lefébvristov, im to umožnil.
K zintenzívneniu dialógu došlo v roku 2005, keď bol za pápeža zvolený kardinál Joseph Ratzinger. Krátko nato sa v letnom sídle pápežov v Castelgandolfo osobne stretol s biskupom Fellayom. K prelomu prišlo v lete 2007, keď Benedikt XVI. vydal dokument, ktorým rozšíril možnosti slávenia tridentskej liturgie. „Tento dokument je zásadnou etapou na ceste, ktorá teraz môže byť v perspektíve nádeje urýchlená, aj pokiaľ ide o otázku exkomunikácie,“ ocenil pápežovo rozhodnutie biskup Fellay. Ďalším krokom bol list kardinála Hoyosa z júna minulého roku. „Jadrom listu je fakt, že bratstvo a jeho predstavení vytvárajú dojem, akoby stáli vyššie než samotný pápež, ktorého súdia zhora, a akoby Bratstvo sv. Pia X. bolo pravou cirkvou a pravým Rímom a katolícka cirkev vedená Benediktom XVI. bola obyčajnou skupinou, ktorá by mala vstúpiť do plného spoločenstva s bratstvom a jeho sídlami v Econ a Menzingen,” uviedla česká sekcia Vatikánskeho rozhlasu. Hoyos vyzval lefébvristov, aby sa vyhýbali takýmto postojom a prejavili rešpekt voči hlave katolíckej cirkvi.
V polovici decembra minulého roka zaslal najvyšší predstaviteľ lefébvristov Benediktovi XVI. list, v ktorom ho v mene ostatných exkomunikovaných biskupov požiadal o zrušenie cirkevného trestu. Uviedol v ňom, že vždy „mali pevnú vôľu zostať katolíkmi a všetky svoje sily dávať do služieb cirkvi nášho Pána Ježiša Krista, ktorou je cirkev rímskokatolícka. Jej náuku prijímame v synovskom duchu. Pevne veríme v Petrov primát a jeho výsady, a preto nám aktuálna situácia spôsobuje veľké súženie.“ Dekrét, na základe ktorého sa ruší exkomunikácia, podpísal prefekt Kongregácie pre biskupov, kardinál Giovanni Battista Re 21. januára, ale zverejnený bol až po troch dňoch, v závere Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov a v predvečer 50. výročia zvolania Druhého vatikánskeho koncilu. „Vyslovujeme Svätému otcovi svoju synovskú vďaku za tento čin, ktorý prinesie prospech celej cirkvi,“ zareagoval biskup Fellay.
Pozornosť médií si namiesto pápežovho bezprecedentného kroku vyslúžila skutočnosť, že jeden z omilostených biskupov, Brit Richard Williamson, v minuloročnom rozhovore pre švédsku televíziu spochybnil zabíjanie Židov v plynových komorách počas 2. svetovej vojny. „Ježiš bol Hebrej, Mária bola Hebrejka, apoštoli boli Hebreji, a teda žiadny skutočný kresťan nemôže byť antisemitom. Tvrdenia biskupa Williamsona sú vyslovene jeho a neodrážajú názor Bratstva svätého Pia X.,“ zareagovalo lefébvristické spoločenstvo. Rovnako razantne sa od jeho slov dištancoval aj Vatikán či talianska a nemecká biskupská konferencia.
.nedoriešené otázky
Hovorca Svätej stolice Federico Lombardi zdôraznil, že po zrušení exkomunikácie je ešte nevyhnutné ošetriť štatút bratstva a postavenie jeho kňazov, keďže o týchto skutočnostiach sa v dekréte Kongregácie pre biskupov nehovorí. Jednou z možností, aj keď málo pravdepodobnou, je ustanovenie osobnej prelatúry ako v prípade hnutia Opus Dei. Okrem organizačnej stránky je potrebné doriešiť aj viaceré obsahové otázky. V liste, ktorý biskup Fellay zaslal veriacim pri príležitosti zrušenia exkomunikácie, sa totiž zdôrazňujú pretrvávajúce výhrady voči Druhému vatikánskemu koncilu a odhodlanie pokračovať v línii vytýčenej arcibiskupom Lefébvrom, v ktorého skorú rehabilitáciu hlava bratstva dúfa. Tieto vyjadrenia naznačujú, že rokovania medzi nasledovníkmi arcibiskupa Lefébvra a Svätou stolicou budú ešte veľmi intenzívne a citlivé.
K celej záležitosti sa opatrne vyjadril nielen hovorca Svätej stolice Lombardi, ale aj zástupca šéfredaktora denníka L´Osservatore romano Carlo Di Cicco: stiahnutie exkomunikácie neznamená dosiahnutie plného spoločenstva, je len základným krokom k nemu. V každom prípade rozhodnutie Benedikta XVI. možno označiť za prekvapivo odvážne. Určite však vyvolá očakávania aj iných názorových prúdov – napríklad prívržencov ľavicovej teológie oslobodenia, ktorí zrejme budú rátať s podobnými veľkorysými gestami.
Autor je doktorand žurnalistiky.
Pred päťdesiatimi rokmi zvolal pápež Ján XXIII. Druhý vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aggiornamento, „zosúčasnenie“ katolíckej cirkvi. Dopomôcť jej k tomu malo definovanie nového vzťahu veriacich a súčasného sveta, postoja ku kresťanským cirkvám a svetovým náboženstvám, reforma liturgie a ďalšie úpravy. Koncil, ktorý sa skončil v roku 1965, sa dodnes považuje za obrovský úspech. Nie všetci sa s novým duchom v katolíckej cirkvi stotožnili.
.vznik lefébvristického hnutia
Proti spomenutým témam už počas koncilu veľmi kriticky vystupoval francúzsky arcibiskup Marcel Lefébvre. V roku 1970 založil Kňazské bratstvo svätého Pia X., ktoré malo v sebe uchovať autentickú katolícku tradíciu vrátane predkoncilovej (tzv. tridentskej) liturgie. Bratstvo dnes tvorí okolo 500 kňazov, má 6 kňazských seminárov, 86 škôl a 450 miest bohoslužobného kultu v 63 krajinách sveta a najmenej 600 000 veriacich. Centrá hnutia sa nachádzajú vo švajčiarskych obciach Econe a Menzingen.
Napriek nespokojnosti s pokoncilovým vývojom a ustavičným konfrontáciám s Vatikánom hnutie zostávalo na pôde katolíckej cirkvi. Zlom nastal 30. júna 1988, keď predtým suspendovaný arcibiskup Lefébvre bez súhlasu pápeža vysvätil štyroch biskupov: Bernarda Fellaya, Bernarda Tissiera de Mallerais, Richarda Williamsona a Alfonsa de Galaretta. Na základe vykonaného činu Lefébvre, spolusvätiteľ Antonio de Castro Mayer aj novovysvätení biskupi upadli do exkomunikácie, ktorú hneď na druhý deň svojím dekrétom potvrdila aj Kongregácia pre biskupov. V roku 1991 arcibiskup Lefébvre zomrel. Hlavou lefébvristického hnutia sa stal biskup Bernard Fellay.
Aj keď sú lefébvristi často označovaní za akúsi katolícku sektu, ktorej členovia sú exkomunikovaní, nie je to pravda. V jednom z minuloročných čísel vatikánsky denník L´Osservatore romano priniesol článok zaoberajúci sa právnym statusom bratstva. Kardinál Darío Castrillón Hoyos, predseda Pápežskej komisie Ecclesia Dei, ktorá je zodpovedná za dialóg s lefébvristami, sa v texte jednoznačne vyjadril, že exkomunikácia sa kňazov hnutia nedotýka. Tí sú len suspendovaní, teda uvoľnení z kňazských funkcií, predovšetkým z vysluhovania sviatostí. „Svätá omša, ktorú slávia, je bezpochyby platná, ale nedovolená. Účasť na nej sa preto neodporúča, ak nenastane situácia, že v nedeľu nie sú iné možnosti,“ uviedol kardinál Hoyos.
.cesta zmierenia
Dialóg s lefébvristami sa začal hneď po ich exkomunikovaní. Pápež Ján Pavol II. zriadil nielen spomínanú komisiu zaoberajúcu sa dialógom s nasledovníkmi arcibiskupa Lefébvra, ale zároveň všetkých katolíckych biskupov vyzval, aby ochotne povoľovali veriacim, ktorí prejavia záujem, slúženie predkoncilovej liturgie. Išlo o pochopiteľný krok. Aj keď po Druhom vatikánskom koncile mala Cirkev nový spôsob liturgie, predkoncilový spôsob nebol zrušený. Okrem nasledovníkov arcibiskupa Lefébvra existovali ďalšie skupiny veriacich, ktoré si vážili tridentskú omšu a chceli ju sláviť aj naďalej. Pápež, aby sa predišlo komplikáciám ako v prípade lefébvristov, im to umožnil.
K zintenzívneniu dialógu došlo v roku 2005, keď bol za pápeža zvolený kardinál Joseph Ratzinger. Krátko nato sa v letnom sídle pápežov v Castelgandolfo osobne stretol s biskupom Fellayom. K prelomu prišlo v lete 2007, keď Benedikt XVI. vydal dokument, ktorým rozšíril možnosti slávenia tridentskej liturgie. „Tento dokument je zásadnou etapou na ceste, ktorá teraz môže byť v perspektíve nádeje urýchlená, aj pokiaľ ide o otázku exkomunikácie,“ ocenil pápežovo rozhodnutie biskup Fellay. Ďalším krokom bol list kardinála Hoyosa z júna minulého roku. „Jadrom listu je fakt, že bratstvo a jeho predstavení vytvárajú dojem, akoby stáli vyššie než samotný pápež, ktorého súdia zhora, a akoby Bratstvo sv. Pia X. bolo pravou cirkvou a pravým Rímom a katolícka cirkev vedená Benediktom XVI. bola obyčajnou skupinou, ktorá by mala vstúpiť do plného spoločenstva s bratstvom a jeho sídlami v Econ a Menzingen,” uviedla česká sekcia Vatikánskeho rozhlasu. Hoyos vyzval lefébvristov, aby sa vyhýbali takýmto postojom a prejavili rešpekt voči hlave katolíckej cirkvi.
V polovici decembra minulého roka zaslal najvyšší predstaviteľ lefébvristov Benediktovi XVI. list, v ktorom ho v mene ostatných exkomunikovaných biskupov požiadal o zrušenie cirkevného trestu. Uviedol v ňom, že vždy „mali pevnú vôľu zostať katolíkmi a všetky svoje sily dávať do služieb cirkvi nášho Pána Ježiša Krista, ktorou je cirkev rímskokatolícka. Jej náuku prijímame v synovskom duchu. Pevne veríme v Petrov primát a jeho výsady, a preto nám aktuálna situácia spôsobuje veľké súženie.“ Dekrét, na základe ktorého sa ruší exkomunikácia, podpísal prefekt Kongregácie pre biskupov, kardinál Giovanni Battista Re 21. januára, ale zverejnený bol až po troch dňoch, v závere Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov a v predvečer 50. výročia zvolania Druhého vatikánskeho koncilu. „Vyslovujeme Svätému otcovi svoju synovskú vďaku za tento čin, ktorý prinesie prospech celej cirkvi,“ zareagoval biskup Fellay.
Pozornosť médií si namiesto pápežovho bezprecedentného kroku vyslúžila skutočnosť, že jeden z omilostených biskupov, Brit Richard Williamson, v minuloročnom rozhovore pre švédsku televíziu spochybnil zabíjanie Židov v plynových komorách počas 2. svetovej vojny. „Ježiš bol Hebrej, Mária bola Hebrejka, apoštoli boli Hebreji, a teda žiadny skutočný kresťan nemôže byť antisemitom. Tvrdenia biskupa Williamsona sú vyslovene jeho a neodrážajú názor Bratstva svätého Pia X.,“ zareagovalo lefébvristické spoločenstvo. Rovnako razantne sa od jeho slov dištancoval aj Vatikán či talianska a nemecká biskupská konferencia.
.nedoriešené otázky
Hovorca Svätej stolice Federico Lombardi zdôraznil, že po zrušení exkomunikácie je ešte nevyhnutné ošetriť štatút bratstva a postavenie jeho kňazov, keďže o týchto skutočnostiach sa v dekréte Kongregácie pre biskupov nehovorí. Jednou z možností, aj keď málo pravdepodobnou, je ustanovenie osobnej prelatúry ako v prípade hnutia Opus Dei. Okrem organizačnej stránky je potrebné doriešiť aj viaceré obsahové otázky. V liste, ktorý biskup Fellay zaslal veriacim pri príležitosti zrušenia exkomunikácie, sa totiž zdôrazňujú pretrvávajúce výhrady voči Druhému vatikánskemu koncilu a odhodlanie pokračovať v línii vytýčenej arcibiskupom Lefébvrom, v ktorého skorú rehabilitáciu hlava bratstva dúfa. Tieto vyjadrenia naznačujú, že rokovania medzi nasledovníkmi arcibiskupa Lefébvra a Svätou stolicou budú ešte veľmi intenzívne a citlivé.
K celej záležitosti sa opatrne vyjadril nielen hovorca Svätej stolice Lombardi, ale aj zástupca šéfredaktora denníka L´Osservatore romano Carlo Di Cicco: stiahnutie exkomunikácie neznamená dosiahnutie plného spoločenstva, je len základným krokom k nemu. V každom prípade rozhodnutie Benedikta XVI. možno označiť za prekvapivo odvážne. Určite však vyvolá očakávania aj iných názorových prúdov – napríklad prívržencov ľavicovej teológie oslobodenia, ktorí zrejme budú rátať s podobnými veľkorysými gestami.
Autor je doktorand žurnalistiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.