Všetko má svoj čas. Ponuka spolupráce aj jej zrušenie, dôvera aj jej strata, začiatok aj koniec. Len by to malo byť férové. Dvojročný príbeh, ktorý sme zažili v Rádiu FM, sa férovo neskončil.
Keď za mnou pred dvoma rokmi prišiel programový riaditeľ Slovenského rozhlasu Ľuboš Machaj, a ponúkol mi moderovanie rozhlasovej verzie Lampy, vnímal som to ako odvážne rozhodnutie. V tom čase už trblietavý Hreha poslušne menil STV na ničotu, a vládna koalícia už lepšie chápala, že môže klamať a bohatnúť ešte viac, než dúfala. Ponuku som preto chápal ako prejav nezávislosti SRo. Navyše, jeho riaditeľka Miloslava Zemková vtedy spustila rozumnú reformu – prepustila nadbytočných ľudí a ako prvá smerovala rozhlas k vyrovnanému rozpočtu. Keď bola splnená aj základná podmienka, že pri príprave programu budeme slobodní, ponuku som prijal.
Odvtedy sme spolu s Jurajom Kušnierikom každú sobotu od jedenástej pred obedom do jednej poobede trávili čas v podzemí tej čudnej pyramídy, a hľadali tvár rozhlasovej Lampy. Neviem, či sa nám to podarilo, ale robili sme to radi. V tom rádiu je zopár výborných ľudí, s niektorými zvukovými majstrami bola radosť pracovať (ďakujem, Smolo), a aj z hostí sme mávali radosť. Rádio je zvláštna vec, nedá sa pomáhať si obrazom, ostáva len hlas a váha slov. Veľa sme sa naučili, a veľa dostali. Urobili sme v tom maličkom štúdiu zopár živých koncertov, mali sme tam historikov, kňazov, trénerov a hráčov, ekonómov, hercov a hudobníkov, Plamienok, tíšiaci smrť detí, aj Fedora Gála, hovoriaceho o smrti svojho otca.
Mali sme tam veľa krásnych ľudí.
Za celý ten čas sme nezažili zásah do našej slobody. Občas sme niečo museli vysvetľovať, občas sme riešili nevhodné slovo či hlasný politický postoj, ale nikdy sme necítili nedôveru ani strach vedenia.
Až teraz. Najprv nám povedali, že pre zvýšenie počúvanosti idú meniť štruktúru Rádia FM, a do novej sa diskusia nehodí. Na otázku, či chcú zvyšovať počúvanosť rušením jednej z najpočúvanejších relácií, sme dostali odpoveď, že poslucháči našej relácie nie sú cieľovou skupinou, takže na nich nezáleží. Hm. Potom nám povedali aj iné veci. Že v skutočnosti je dôvodov na zrušenie viac, že zmena programu je len príležitosťou riešiť „horúci zemiak“, a že aj tak už máme program v televízii. Po krátkej výmene názorov sme napokon počuli to, že netreba hovoriť o zrušení, len o prerušení, že to nemá nič s politickými tlakmi a že vlastne len nájdeme iný vysielací čas a všetko bude pokračovať. Bol to úsmevný, detinský a hlboko trápny rozhovor. Pritom stačilo povedať, že nechcú ohroziť celé rádio pre jednu nepohodlnú reláciu. Neboli by sme radi, ale pochopili by sme to, a ostali by sme lojálni, pretože aj SRo bol taký.
Ale potom svitlo. Keď sme v nedávnom vysielaní spomenuli, že zomrel Milan Rúfus, Juraj ho ocenil, a ja som zmienil jeho tienisté stránky. V minulom režime, aj počas mečiarizmu. Vstup zakončil Juraj vetou: Nech mu dá Pán Boh večnú slávu. A začali sa diať veci. Vraj vedeniu volal sám minister kultúry, čo za neslušnosť sme si to v deň pohrebu dovolili. Pripomenulo mi to pohreb Černenka, keď sme na gymnáziu nemohli mať telocvik, pretože by sme kričali a smiali sa. Od vedenia SRo sme za to vraj dostali pokutu, a pozor – keďže sme sa v .týždni (!!!) s kauzou nevyrovnali, už sa nehľadá ani iný vysielací čas. Absurdné, ale tak znel verdikt.
Rádio FM je alternatívna stanica, ktorá stojí na slobode. Ešte donedávna sme ju cítili. Dnes cítim pachuť kompromisu s pyšnou mocou, ktorej to aj tak stačiť nebude. Keď Zemkovú a Machaja a Vanča onedlho hrubo odstránia, bude to škoda. Ale mohla to byť aspoň poprava hrdých ľudí.
Všetko má svoj čas. Aj ničenie budovaného. Ale chcelo by to už konečne aspoň trochu noblesy a štýlu, dočerta.
Keď za mnou pred dvoma rokmi prišiel programový riaditeľ Slovenského rozhlasu Ľuboš Machaj, a ponúkol mi moderovanie rozhlasovej verzie Lampy, vnímal som to ako odvážne rozhodnutie. V tom čase už trblietavý Hreha poslušne menil STV na ničotu, a vládna koalícia už lepšie chápala, že môže klamať a bohatnúť ešte viac, než dúfala. Ponuku som preto chápal ako prejav nezávislosti SRo. Navyše, jeho riaditeľka Miloslava Zemková vtedy spustila rozumnú reformu – prepustila nadbytočných ľudí a ako prvá smerovala rozhlas k vyrovnanému rozpočtu. Keď bola splnená aj základná podmienka, že pri príprave programu budeme slobodní, ponuku som prijal.
Odvtedy sme spolu s Jurajom Kušnierikom každú sobotu od jedenástej pred obedom do jednej poobede trávili čas v podzemí tej čudnej pyramídy, a hľadali tvár rozhlasovej Lampy. Neviem, či sa nám to podarilo, ale robili sme to radi. V tom rádiu je zopár výborných ľudí, s niektorými zvukovými majstrami bola radosť pracovať (ďakujem, Smolo), a aj z hostí sme mávali radosť. Rádio je zvláštna vec, nedá sa pomáhať si obrazom, ostáva len hlas a váha slov. Veľa sme sa naučili, a veľa dostali. Urobili sme v tom maličkom štúdiu zopár živých koncertov, mali sme tam historikov, kňazov, trénerov a hráčov, ekonómov, hercov a hudobníkov, Plamienok, tíšiaci smrť detí, aj Fedora Gála, hovoriaceho o smrti svojho otca.
Mali sme tam veľa krásnych ľudí.
Za celý ten čas sme nezažili zásah do našej slobody. Občas sme niečo museli vysvetľovať, občas sme riešili nevhodné slovo či hlasný politický postoj, ale nikdy sme necítili nedôveru ani strach vedenia.
Až teraz. Najprv nám povedali, že pre zvýšenie počúvanosti idú meniť štruktúru Rádia FM, a do novej sa diskusia nehodí. Na otázku, či chcú zvyšovať počúvanosť rušením jednej z najpočúvanejších relácií, sme dostali odpoveď, že poslucháči našej relácie nie sú cieľovou skupinou, takže na nich nezáleží. Hm. Potom nám povedali aj iné veci. Že v skutočnosti je dôvodov na zrušenie viac, že zmena programu je len príležitosťou riešiť „horúci zemiak“, a že aj tak už máme program v televízii. Po krátkej výmene názorov sme napokon počuli to, že netreba hovoriť o zrušení, len o prerušení, že to nemá nič s politickými tlakmi a že vlastne len nájdeme iný vysielací čas a všetko bude pokračovať. Bol to úsmevný, detinský a hlboko trápny rozhovor. Pritom stačilo povedať, že nechcú ohroziť celé rádio pre jednu nepohodlnú reláciu. Neboli by sme radi, ale pochopili by sme to, a ostali by sme lojálni, pretože aj SRo bol taký.
Ale potom svitlo. Keď sme v nedávnom vysielaní spomenuli, že zomrel Milan Rúfus, Juraj ho ocenil, a ja som zmienil jeho tienisté stránky. V minulom režime, aj počas mečiarizmu. Vstup zakončil Juraj vetou: Nech mu dá Pán Boh večnú slávu. A začali sa diať veci. Vraj vedeniu volal sám minister kultúry, čo za neslušnosť sme si to v deň pohrebu dovolili. Pripomenulo mi to pohreb Černenka, keď sme na gymnáziu nemohli mať telocvik, pretože by sme kričali a smiali sa. Od vedenia SRo sme za to vraj dostali pokutu, a pozor – keďže sme sa v .týždni (!!!) s kauzou nevyrovnali, už sa nehľadá ani iný vysielací čas. Absurdné, ale tak znel verdikt.
Rádio FM je alternatívna stanica, ktorá stojí na slobode. Ešte donedávna sme ju cítili. Dnes cítim pachuť kompromisu s pyšnou mocou, ktorej to aj tak stačiť nebude. Keď Zemkovú a Machaja a Vanča onedlho hrubo odstránia, bude to škoda. Ale mohla to byť aspoň poprava hrdých ľudí.
Všetko má svoj čas. Aj ničenie budovaného. Ale chcelo by to už konečne aspoň trochu noblesy a štýlu, dočerta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.