Môj kamarát Jano sa v piatok poobede zaregistroval na Facebook a v pondelok už tam zas nebol. Po zaregistrovaní sa stal „priateľom“ svojich troch synov a stačilo mu pozrieť si zopár fotiek, na ktorých boli označení, aby pochopil, že v tomto virtuálnom svete nechce existovať.
Jano je extrémny prípad, všetko rieši absolútne. Mohol pokojne zrušiť len „priateľstvo“ so svojimi synmi, a tiež si mohol nastaviť rôzne filtre, aby videl a čítal len to, čo chce, a aby aj o ňom videli a čítali iní len to, čo im dovolí. V každom prípade hneď na prvý ťuk natrafil na jednu z najväčších slabín tejto sociálnej siete, teda nemožnosť odlíšiť stupeň a formu priateľstva s rôznymi ľuďmi. Od čias založenia siete pre študentov sa tento šikovný komunikačný nástroj rozšíril nielen medzi rôzne vekové kategórie, ale aj do firiem. Takže ja mám momentálne medzi „priateľmi“ nielen najbližších priateľov, krčmových kamarátov, konškolákov, sestru, o generáciu mladších synovcov, spolupracovníkov, šéfa, ale aj bývalých čitateľov inZinu, z ktorých osobne nepoznám ani polovicu. Zmesku mojich „priateľov“ završujú deti a odchovanci môjho detského súboru.
Celá táto nesúrodá skupinka si na mojej „stene“ číta, ako sa teším na párty, že som si rozbila zrkadlo na aute, že práve počúvam nejakú infantilnú hudbu. Prečíta si komentáre „priateľov“, ktoré sú často veľmi osobné. Pozrie si, v akých rôznych skupinách som zapojená, či budem večer pozerať Lampu, vidí ma na fotkách z akcií, ktoré radšej mali byť vymazané.
Na jednej strane čoraz otravnejšie zákony všemožne chránia naše súkromie a osobné údaje, na druhej strane sa my sami správame na Facebooku ako nezodpovedné deti. Možno je to len neskúsenosť s novým prostredím. Nemáme dlhoročné návyky, ako zvládať so cťou filtrovanie informácií o vlastnej osobe, neuvedomujeme si, ako všelijako môžu iní naložiť s našimi informáciami, kam sa až dostanú a kto všetko si ich odloží. A kedy ich na nás vytiahne. Americkú študentku vyhodili zo školy pre fotky zo žúrky. Zamestnanec zavolal do práce, že ochorel, ale na Facebook napísal, že vyspáva opicu a prečítal si to aj jeho šéf. To sú však len drobnosti oproti tomu, akú hodnotu nadobudnú nerozvážne fotky z mladosti, keď sa človek prácne vyšplhá po kariérnom rebríčku a na svoju búrlivú minulosť by chcel spomínať len v kruhu skutočných priateľov, nie všetkých „priateľov“ z Facebooku a v HD kvalite.
Ako napísal Rado Ondřejíček na www.humno.sk, jedného dňa budeme platiť ťažké peniaze za to, aby niekto zlikvidoval hriechy našej neuváženej virtuálnej mladosti.
Jano je extrémny prípad, všetko rieši absolútne. Mohol pokojne zrušiť len „priateľstvo“ so svojimi synmi, a tiež si mohol nastaviť rôzne filtre, aby videl a čítal len to, čo chce, a aby aj o ňom videli a čítali iní len to, čo im dovolí. V každom prípade hneď na prvý ťuk natrafil na jednu z najväčších slabín tejto sociálnej siete, teda nemožnosť odlíšiť stupeň a formu priateľstva s rôznymi ľuďmi. Od čias založenia siete pre študentov sa tento šikovný komunikačný nástroj rozšíril nielen medzi rôzne vekové kategórie, ale aj do firiem. Takže ja mám momentálne medzi „priateľmi“ nielen najbližších priateľov, krčmových kamarátov, konškolákov, sestru, o generáciu mladších synovcov, spolupracovníkov, šéfa, ale aj bývalých čitateľov inZinu, z ktorých osobne nepoznám ani polovicu. Zmesku mojich „priateľov“ završujú deti a odchovanci môjho detského súboru.
Celá táto nesúrodá skupinka si na mojej „stene“ číta, ako sa teším na párty, že som si rozbila zrkadlo na aute, že práve počúvam nejakú infantilnú hudbu. Prečíta si komentáre „priateľov“, ktoré sú často veľmi osobné. Pozrie si, v akých rôznych skupinách som zapojená, či budem večer pozerať Lampu, vidí ma na fotkách z akcií, ktoré radšej mali byť vymazané.
Na jednej strane čoraz otravnejšie zákony všemožne chránia naše súkromie a osobné údaje, na druhej strane sa my sami správame na Facebooku ako nezodpovedné deti. Možno je to len neskúsenosť s novým prostredím. Nemáme dlhoročné návyky, ako zvládať so cťou filtrovanie informácií o vlastnej osobe, neuvedomujeme si, ako všelijako môžu iní naložiť s našimi informáciami, kam sa až dostanú a kto všetko si ich odloží. A kedy ich na nás vytiahne. Americkú študentku vyhodili zo školy pre fotky zo žúrky. Zamestnanec zavolal do práce, že ochorel, ale na Facebook napísal, že vyspáva opicu a prečítal si to aj jeho šéf. To sú však len drobnosti oproti tomu, akú hodnotu nadobudnú nerozvážne fotky z mladosti, keď sa človek prácne vyšplhá po kariérnom rebríčku a na svoju búrlivú minulosť by chcel spomínať len v kruhu skutočných priateľov, nie všetkých „priateľov“ z Facebooku a v HD kvalite.
Ako napísal Rado Ondřejíček na www.humno.sk, jedného dňa budeme platiť ťažké peniaze za to, aby niekto zlikvidoval hriechy našej neuváženej virtuálnej mladosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.