Rozhovor s filmovým producentom Mariom Homolkom o slovenskej pomoci a rozvrate sociálnych väzieb v mongolskej stepi.
.ako ste sa dostali k tejto téme?
Pred tromi rokmi ma s touto témou oslovila režisérka Dana Rusnoková, ktorá o nej vedela od fotografa Alana Hyžu. V tom čase sa chystali na Slovensko prví traja mongolskí pastieri. S Danou sme začali túto tému sledovať. Postupne sme zistili, že je veľmi silná. Nie však samotné kurzy pre pastierov organizované cez UNDP, neskôr cez program Slovak AID, ale to, čo nasledovalo po nich. V Mongolsku sledujeme osudy jednej rodiny pastierov. Projekt sa realizuje vďaka spolupráci so slovenským konzulom v Mongolsku, ktorý si na tejto rozvojovej pomoci z Európy urobil malú živnosť.
.prosím?
Nerobím si ilúzie, zrejme je to častý úkaz aj inde. Mám pocit, že na počiatku nebola u niektorých ľudí snaha pomôcť, skôr účelové správanie – ak sú programy, využime ich.
Fundamentálnejšia je však iná rovina filmu, teda to, ako slovenská pomoc mení miestnych ľudí. Dana už bola s kamerou v Mongolsku päťkrát, z toho raz na dva mesiace. Odohráva sa to celé v stepi.
.ako film Nikitu Michalkova Urga?
Presne tak. Do okresného mesta to našej rodine trvá pol hodiny autom alebo pol dňa jazdy koňom. A dostať sa z tých častí, kde sme nakrúcali, do hlavného mesta, vyžaduje celodennú cestu džípom alebo sedem dní jazdy na koni. Pritom džíp tam majú iba dvaja ľudia. Zo začiatku sme iba pozorovali. Všade plno absurdít, až anekdotických. A to, čo sme spoznali, je, zdá sa, prototyp pomýlenej pomoci.
.prečo?
Film sa začína v momente, keď sa slovenský projekt skončil ako úspešný – úspešne prefinancovaný. Vtedy sa začína dlhodobé pozorovanie, čo sa stalo. Konkrétnym mongolským pastierom sa vďaka nemu pomohlo zbohatnúť. Veľmi krátko a rýchlo. Na tom, že zmenia svoje mlieko na syr, čím zvýšia desaťnásobne jeho hodnotu.
.to je však pozitívna vec...
Zlé je to v tom, že nie sú na to pripravení. Vo filme sledujeme rozvrat sociálnych väzieb. Konkrétna rodina, ktorá sa takto naučí robiť syr, sa začína vyčleňovať od ostatných, začína si plniť svoj sen. A mnohí majú sen zbaliť sa a odísť zo stepi do hlavného mesta. Paradoxne, pomoc týchto ľudí nestabilizuje tam, kde žijú, ale ich vysídli. A rozšíria rady tisícov „lúzerov“ v Ulanbátare, kde vznikajú obrovské predmestia chudoby, chatrče a jurty. Sú to kočovníci, ktorí išli za lepším životom do hlavného mesta. Fascinuje ich, že si môžu vďaka peniazom v jurtách pozerať juhokórejské telenovely. Pretože z Číny si dovezú čiernobiely televízor, satelit a autobatériu, ktorú dobíjajú solárnymi článkami.
.stanú sa pasívnymi a už ani nevyrábajú syry?
To nie, ale najmä ich deti snívajú o úteku z jurty do hlavného mesta. A ešte aj vezmú rodičom ich úspory. Chcú žiť tak, ako to vidia v telenovelách.
.aké je teda vaše základné zistenie?
Ak niekomu chudobnému pomôžeš, aby prišiel rýchlo k väčším peniazom, nemal by si ho v tom nechať samotného.
.ako by mala pomoc pokračovať?
To je veľká téma, nemám na to presný recept, ale vidím problém. Filmom dlhodobo sledujeme jednu rodinu, ktorá sa vyčleňuje od ostatných, pretože zrazu sa považujú za niečo viac. Nastáva degradácia vzťahov.
.dá sa na základe jednej rodiny zovšeobecňovať?
Podľa mňa áno. Za touto rodinou prišiel na dva týždne slovenský bača, u ktorého sa tu učili robiť syr. Snažil sa im na mieste pomôcť, poradiť, s čím je však spojené množstvo problémov. Je tam suché prostredie, syr musí nejako zrieť. Potom, keď mu prácne vytvorili vlhké prostredie, tak zase zistili, že plesnivie.
.určite sa však postupne učia...
Slovenský farmár s dobrým srdcom si v takýchto podmienkach často nevedel rady. Všetky nástroje musel priviezť. Veľký teplomer? Fajn, vydrží však pár dní, kým sa rozbije. Tak sme priniesli dva. Ako dlho však vydržia dva teplomery? A bez nich sa to nedá robiť.
V týchto súvislostiach vidieť chudákov mongolských pastierov, ako si pozerajú výrobu syra v nejakej prevádzke na Slovensku, je absurdné. Je to ako keby nás zobrali na letecký dispečing alebo do strediska NASA.
.generácie tam vyrábajú mlieko bez sofistikovaných európskych technológií a odrazu príde bača zo Slovenska, ktorý ich učí novoty. Prečo, keď sa bez toho doteraz zaobišli?
To je kľúčová vec. Je prekvapujúce, že Mongolsko, kde je najväčší počet dobytka na obyvateľa na svete, nepoznajú klasický syr. Robia iba akýsi stvrdnutý tvaroh, zjednodušene povedané. Kyslý, tvrdý, vylámeš si na tom zuby. Oni historicky „neobjavili“ syridlo.
.je teda správne učiť ich vyrábať syry?
Ale áno, je tam už pomaly sa zdokonaľujúca sieť výkupu. Jediným odbytiskom je pritom hlavné mesto. Aby bolo jasné, v žiadnom prípade to však nezavrhujem, rozvojová pomoc je veľmi sympatická. Len mám pocit, že projekty ich často nechajú napospas civilizačným nástrahám, na ktoré nie sú pripravení.
.ako ste sa dostali k tejto téme?
Pred tromi rokmi ma s touto témou oslovila režisérka Dana Rusnoková, ktorá o nej vedela od fotografa Alana Hyžu. V tom čase sa chystali na Slovensko prví traja mongolskí pastieri. S Danou sme začali túto tému sledovať. Postupne sme zistili, že je veľmi silná. Nie však samotné kurzy pre pastierov organizované cez UNDP, neskôr cez program Slovak AID, ale to, čo nasledovalo po nich. V Mongolsku sledujeme osudy jednej rodiny pastierov. Projekt sa realizuje vďaka spolupráci so slovenským konzulom v Mongolsku, ktorý si na tejto rozvojovej pomoci z Európy urobil malú živnosť.
.prosím?
Nerobím si ilúzie, zrejme je to častý úkaz aj inde. Mám pocit, že na počiatku nebola u niektorých ľudí snaha pomôcť, skôr účelové správanie – ak sú programy, využime ich.
Fundamentálnejšia je však iná rovina filmu, teda to, ako slovenská pomoc mení miestnych ľudí. Dana už bola s kamerou v Mongolsku päťkrát, z toho raz na dva mesiace. Odohráva sa to celé v stepi.
.ako film Nikitu Michalkova Urga?
Presne tak. Do okresného mesta to našej rodine trvá pol hodiny autom alebo pol dňa jazdy koňom. A dostať sa z tých častí, kde sme nakrúcali, do hlavného mesta, vyžaduje celodennú cestu džípom alebo sedem dní jazdy na koni. Pritom džíp tam majú iba dvaja ľudia. Zo začiatku sme iba pozorovali. Všade plno absurdít, až anekdotických. A to, čo sme spoznali, je, zdá sa, prototyp pomýlenej pomoci.
.prečo?
Film sa začína v momente, keď sa slovenský projekt skončil ako úspešný – úspešne prefinancovaný. Vtedy sa začína dlhodobé pozorovanie, čo sa stalo. Konkrétnym mongolským pastierom sa vďaka nemu pomohlo zbohatnúť. Veľmi krátko a rýchlo. Na tom, že zmenia svoje mlieko na syr, čím zvýšia desaťnásobne jeho hodnotu.
.to je však pozitívna vec...
Zlé je to v tom, že nie sú na to pripravení. Vo filme sledujeme rozvrat sociálnych väzieb. Konkrétna rodina, ktorá sa takto naučí robiť syr, sa začína vyčleňovať od ostatných, začína si plniť svoj sen. A mnohí majú sen zbaliť sa a odísť zo stepi do hlavného mesta. Paradoxne, pomoc týchto ľudí nestabilizuje tam, kde žijú, ale ich vysídli. A rozšíria rady tisícov „lúzerov“ v Ulanbátare, kde vznikajú obrovské predmestia chudoby, chatrče a jurty. Sú to kočovníci, ktorí išli za lepším životom do hlavného mesta. Fascinuje ich, že si môžu vďaka peniazom v jurtách pozerať juhokórejské telenovely. Pretože z Číny si dovezú čiernobiely televízor, satelit a autobatériu, ktorú dobíjajú solárnymi článkami.
.stanú sa pasívnymi a už ani nevyrábajú syry?
To nie, ale najmä ich deti snívajú o úteku z jurty do hlavného mesta. A ešte aj vezmú rodičom ich úspory. Chcú žiť tak, ako to vidia v telenovelách.
.aké je teda vaše základné zistenie?
Ak niekomu chudobnému pomôžeš, aby prišiel rýchlo k väčším peniazom, nemal by si ho v tom nechať samotného.
.ako by mala pomoc pokračovať?
To je veľká téma, nemám na to presný recept, ale vidím problém. Filmom dlhodobo sledujeme jednu rodinu, ktorá sa vyčleňuje od ostatných, pretože zrazu sa považujú za niečo viac. Nastáva degradácia vzťahov.
.dá sa na základe jednej rodiny zovšeobecňovať?
Podľa mňa áno. Za touto rodinou prišiel na dva týždne slovenský bača, u ktorého sa tu učili robiť syr. Snažil sa im na mieste pomôcť, poradiť, s čím je však spojené množstvo problémov. Je tam suché prostredie, syr musí nejako zrieť. Potom, keď mu prácne vytvorili vlhké prostredie, tak zase zistili, že plesnivie.
.určite sa však postupne učia...
Slovenský farmár s dobrým srdcom si v takýchto podmienkach často nevedel rady. Všetky nástroje musel priviezť. Veľký teplomer? Fajn, vydrží však pár dní, kým sa rozbije. Tak sme priniesli dva. Ako dlho však vydržia dva teplomery? A bez nich sa to nedá robiť.
V týchto súvislostiach vidieť chudákov mongolských pastierov, ako si pozerajú výrobu syra v nejakej prevádzke na Slovensku, je absurdné. Je to ako keby nás zobrali na letecký dispečing alebo do strediska NASA.
.generácie tam vyrábajú mlieko bez sofistikovaných európskych technológií a odrazu príde bača zo Slovenska, ktorý ich učí novoty. Prečo, keď sa bez toho doteraz zaobišli?
To je kľúčová vec. Je prekvapujúce, že Mongolsko, kde je najväčší počet dobytka na obyvateľa na svete, nepoznajú klasický syr. Robia iba akýsi stvrdnutý tvaroh, zjednodušene povedané. Kyslý, tvrdý, vylámeš si na tom zuby. Oni historicky „neobjavili“ syridlo.
.je teda správne učiť ich vyrábať syry?
Ale áno, je tam už pomaly sa zdokonaľujúca sieť výkupu. Jediným odbytiskom je pritom hlavné mesto. Aby bolo jasné, v žiadnom prípade to však nezavrhujem, rozvojová pomoc je veľmi sympatická. Len mám pocit, že projekty ich často nechajú napospas civilizačným nástrahám, na ktoré nie sú pripravení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.