Odpoveď na otázku, čo je dobrá škola, je vlastne jednoduchá. Je to škola, ktorá dobre plní svoje úlohy.
Toto kritérium je univerzálne platné a možno ho použiť na posudzovanie školy práve tak ako na posudzovanie pekárne. Ale zatiaľ čo o úlohách pekárne nikto nepochybuje, takže sa ani nikto veľmi nevypytuje, čo je dobrá pekáreň, o tom, čo je úlohou školy, sa trvalo vedú spory. V Česku (podobne ako na Slovensku) vstúpila táto otázka do priestoru verejnej diskusie najmä po novembri ’89. Nielenže dodnes nie je uspokojivo zodpovedaná, ale v súvislosti so začatou kurikulárnou reformou sa ešte viac problematizuje. Do značnej miery je to dané tým, že nárok definovať spoločenské zadanie pre školu si osobuje príliš veľa skupín: politická reprezentácia, zriaďovatelia, zamestnávatelia, rodičia, žiaci a študenti. Každá zo skupín pritom od školy požaduje niečo iné. Niekedy sa ich záujmy doplňujú (napríklad záujmom zriaďovateľa, najčastejšie obce, je spokojnosť rodičov – občanov a potenciálnych voličov), inokedy sa však vylučujú (záujmom žiakov je čo najzábavnejšia výučba sminimom námahy, zamestnávatelia požadujú kvalifikovanú silu s dobrou pracovnou morálkou).
Škola tak nikdy neuspokojí všetkých, znovu sa musí pýtať, voči komu má najväčšiu zodpovednosť. Onen základný záväzok pritom, podľa môjho názoru, nemá voči zriaďovateľovi či exekutíve, ale najmä voči spoločnosti, ktorá – akokoľvek nemá jasné inštitúcie a hovorcov (rozhodne to nie je vláda!) – zjednocuje a presahuje všetky vyššie uvedené skupiny. Jej záujem je jasný: reprodukovať sama seba, svoju kultúru. Iba preto si spoločnosť školu zriadila. Ako si dávne civilizácie odovzdávali mýty, veľké rozprávania, tak sú dnes deťom v škole odovzdávané veľké príbehy histórie, vedy, umenia. Drvivú väčšinu týchto znalostí vo svojom zamestnaní alebo vo verejnej funkcii nikdy priamo nevyužijú. Ale budú svetu okolo seba rozumieť tým istým spôsobom ako ostatní príslušníci ich kultúry. Bez tejto iniciácie by sme si nemohli porozumieť, netvorili by sme už svojbytnú spoločnosť, iba armádu univerzálnych pracovníkov, funkcionárov, „ľudských zdrojov“. Dobrá škola je preto tá, ktorá na túto základnú úlohu nerezignuje. Ktorá sa nedá vlákať do pasce páčivej kritiky „encyklopedických znalostí“, lebo vie, že tieto znalosti utvárajú kultúru, že ich zdieľanie je aj medzigeneračným tmelom. Škola, ktorá sa nebude pokúšať odpovedať na otázku: „Na čo deťom táto znalosť bude?“, ale ktorá ju ako nezmyselnú odmietne a v nej celý utilitárny prístup k vzdelávaniu. Veď, ako ironicky napísal v 30. rokoch český jazykovedec Vladimír Buben: „Čeho každý absolvent střední školy potřebuje, jest, aby se dovedl oholit, a tomu se na střední škole nenaučí.“ Naozaj chceme školu zredukovať na prípravku, tréningové stredisko a výcvikový tábor? V Česku sa teraz vyvíja veľký tlak na radikálnu redukciu faktických znalostí v prospech rozvoja kompetencií. Metódy a formy výučby sú predmetom väčšieho záujmu školských kontrolných orgánov než vecné obsahy vzdelávania, ktoré sa ako kategórie v podstate vytratili zo štátnych kurikulárnych dokumentov. Prvé trpké plody už žneme v podobe fatálneho prepadu
Autor je pedagóg a konzultant v odbore vzdelávania.
Toto kritérium je univerzálne platné a možno ho použiť na posudzovanie školy práve tak ako na posudzovanie pekárne. Ale zatiaľ čo o úlohách pekárne nikto nepochybuje, takže sa ani nikto veľmi nevypytuje, čo je dobrá pekáreň, o tom, čo je úlohou školy, sa trvalo vedú spory. V Česku (podobne ako na Slovensku) vstúpila táto otázka do priestoru verejnej diskusie najmä po novembri ’89. Nielenže dodnes nie je uspokojivo zodpovedaná, ale v súvislosti so začatou kurikulárnou reformou sa ešte viac problematizuje. Do značnej miery je to dané tým, že nárok definovať spoločenské zadanie pre školu si osobuje príliš veľa skupín: politická reprezentácia, zriaďovatelia, zamestnávatelia, rodičia, žiaci a študenti. Každá zo skupín pritom od školy požaduje niečo iné. Niekedy sa ich záujmy doplňujú (napríklad záujmom zriaďovateľa, najčastejšie obce, je spokojnosť rodičov – občanov a potenciálnych voličov), inokedy sa však vylučujú (záujmom žiakov je čo najzábavnejšia výučba sminimom námahy, zamestnávatelia požadujú kvalifikovanú silu s dobrou pracovnou morálkou).
Škola tak nikdy neuspokojí všetkých, znovu sa musí pýtať, voči komu má najväčšiu zodpovednosť. Onen základný záväzok pritom, podľa môjho názoru, nemá voči zriaďovateľovi či exekutíve, ale najmä voči spoločnosti, ktorá – akokoľvek nemá jasné inštitúcie a hovorcov (rozhodne to nie je vláda!) – zjednocuje a presahuje všetky vyššie uvedené skupiny. Jej záujem je jasný: reprodukovať sama seba, svoju kultúru. Iba preto si spoločnosť školu zriadila. Ako si dávne civilizácie odovzdávali mýty, veľké rozprávania, tak sú dnes deťom v škole odovzdávané veľké príbehy histórie, vedy, umenia. Drvivú väčšinu týchto znalostí vo svojom zamestnaní alebo vo verejnej funkcii nikdy priamo nevyužijú. Ale budú svetu okolo seba rozumieť tým istým spôsobom ako ostatní príslušníci ich kultúry. Bez tejto iniciácie by sme si nemohli porozumieť, netvorili by sme už svojbytnú spoločnosť, iba armádu univerzálnych pracovníkov, funkcionárov, „ľudských zdrojov“. Dobrá škola je preto tá, ktorá na túto základnú úlohu nerezignuje. Ktorá sa nedá vlákať do pasce páčivej kritiky „encyklopedických znalostí“, lebo vie, že tieto znalosti utvárajú kultúru, že ich zdieľanie je aj medzigeneračným tmelom. Škola, ktorá sa nebude pokúšať odpovedať na otázku: „Na čo deťom táto znalosť bude?“, ale ktorá ju ako nezmyselnú odmietne a v nej celý utilitárny prístup k vzdelávaniu. Veď, ako ironicky napísal v 30. rokoch český jazykovedec Vladimír Buben: „Čeho každý absolvent střední školy potřebuje, jest, aby se dovedl oholit, a tomu se na střední škole nenaučí.“ Naozaj chceme školu zredukovať na prípravku, tréningové stredisko a výcvikový tábor? V Česku sa teraz vyvíja veľký tlak na radikálnu redukciu faktických znalostí v prospech rozvoja kompetencií. Metódy a formy výučby sú predmetom väčšieho záujmu školských kontrolných orgánov než vecné obsahy vzdelávania, ktoré sa ako kategórie v podstate vytratili zo štátnych kurikulárnych dokumentov. Prvé trpké plody už žneme v podobe fatálneho prepadu
Autor je pedagóg a konzultant v odbore vzdelávania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.