Neprestávam sa čudovať. Tri naše konverzačné vety vyvolali nielen maďaričovské hlúposti o slovenskosti, ale aj pohľad Jany Beňovej, že hádžem kameňom, a stovky reakcií, podľa ktorých som zakomplexovaný chudák.
Za vysloveným si, samozrejme, stojím – Milan Rúfus bol možno zaujímavý básnik (ak nešlo o gýč, ako mi sprisahanecky vravia niektorí umelci), ale jeho postoje zaujímavé neboli. Naopak, boli neslobodné a trápne. V komunizme aj v slobode. Lebo, ako môže byť krása poslušne spojená s diktatúrou? A ako modlitbičky s mečiarizmom? A je to potom ešte krása a modlitba? Mne sa zdá, že nie.
To poviem vždy, v deň radosti i v deň smútku, ak na to príde reč. V tej relácii na to reč prišla (mimochodom, nebol som to ja, kto tému Rúfus otvoril). A keď už teda prišla, zdalo sa mi, že v rádiu, ktoré počúvajú najmä mladí ľudia, nemôžeme ostať iba pri klišé, že zomrel veľký básnik, a nič viac. Lebo niečo viac existuje. Ak by som pietne mlčal, ostalo by vo vzduchu niečo nedopovedané, niečo zamlčané, niečo nepoctivé, niečo, čím sa tu stále znovu pohodlne klameme – náš milovaný alibizmus. Rádio FM je alternatívne, a myslel som si, že aj slobodné – preto by mi prišlo hlúpe práve jeho mladým poslucháčom milosrdne klamať o našich bardoch, ako to robíme už stáročia. Preto, len preto, som dopovedal aj druhú polovicu pravdy o Rúfusovi.
Inak sa v skutočnosti nedalo. Veď skúste si predstaviť, že by zomrel niektorý z našich podarených „zakladateľov štátu“. A skúste si súčasne predstaviť, že by ste k tomu museli niečo povedať. Povedzme v deň pohrebu. Nie na pohrebe, tam sú predsa len iné pravidlá, ale povedzme v rádiu. Čo by ste povedali? Že zomrel veľký politik, ktorý sa zaslúžil o štát? Len to? Nič o mečiarovskej privatizácii, nič o únose, nič o Remiášovi, nič o ich nacionalizme, pretvárke a komunistickej minulosti? Nič o zneužití štátu? Naozaj? A nebola by to potom lož?
Mne sa klamať nežiadalo.
To sa fakt nesmie, pán minister kultúry? Chápem, že keď ste vstupovali do komunistickej strany, nesmeli ste hovoriť o jej zločinoch. A tak ste pietne mlčali. Chápem, že kubišovskú lžitelevíziu ste podržali, a zase ste pietne ako člen jej vedenia mlčali. Chápem, že ani dnes nesmiete hovoriť pravdu o svojej strane, jej pozadí, kšeftoch a o celej vašej koalícii. Chápem, že znovu pietne mlčíte. Ale nezaťahujte do svojho smutného života v lži aj Slovensko. Vy ste sa pre lož opakovane rozhodli, ale Slovensko nie ste len vy. Slovák neznamená celoživotný klamár, komunista či karierista, hoci vám sa to tak pri pohľade okolo seba či do zrkadla možno zdá. A slovenskosť, ktorou sa rúhate, nie je len oportunizmus, hoci vy osobne to znamienko rovnosti už roky vytvárate. Slovensko si takto ľahko neukradnete.
Toto bola tá ľahšia časť editorialu. A teraz k tej ťažšej. Jana Beňová, autorka výbornej knižky Plán odprevádzania, napísala do SME, že tým, čo som o Rúfusovi povedal, som nielen sploštil ľudský život na pár viet, ale že som „hodil kameňom“. Ak tomu dobre rozumiem, Jana, myslela si tým, že som sa zachoval ešte horšie ako pokryteckí ľudia, ktorí chceli kameňovať prostitútku, a keď im Kristus povedal, že kameňom má právo hodiť len ten, kto je bez viny, nehodil nik. Ja som hodil, nehodník. Dobre som to pochopil?
Premýšľal som o tom. Vieš, je to vlastne premýšľanie o písaní. Môžeme písať o hriechoch politikov, keď máme svoje vlastné? Môžem napísať, že Fico notoricky klame, keď sám oklamem policajta? Môžem povedať, že Rúfus bol počas mečiarizmu zbabelý, keď som sám počas komunizmu nebol v base? Ale aj – môžeš ty napísať, že hádžem kameňom, a tým sama hodiť kameňom?
Podľa mňa áno, lebo inak by nebolo slobodného písania. Podľa teba nie? Kto potom bude kontrolovať mocných? Svätí? Neverím na takých medzi nami. Ty hej?
Hodiť kameňom znamená chcieť zabiť. Som vrah? Podľa mňa nie. Pravda nezabíja, ale oslobudzuje. Myslím, že aj v deň pohrebu.
Za vysloveným si, samozrejme, stojím – Milan Rúfus bol možno zaujímavý básnik (ak nešlo o gýč, ako mi sprisahanecky vravia niektorí umelci), ale jeho postoje zaujímavé neboli. Naopak, boli neslobodné a trápne. V komunizme aj v slobode. Lebo, ako môže byť krása poslušne spojená s diktatúrou? A ako modlitbičky s mečiarizmom? A je to potom ešte krása a modlitba? Mne sa zdá, že nie.
To poviem vždy, v deň radosti i v deň smútku, ak na to príde reč. V tej relácii na to reč prišla (mimochodom, nebol som to ja, kto tému Rúfus otvoril). A keď už teda prišla, zdalo sa mi, že v rádiu, ktoré počúvajú najmä mladí ľudia, nemôžeme ostať iba pri klišé, že zomrel veľký básnik, a nič viac. Lebo niečo viac existuje. Ak by som pietne mlčal, ostalo by vo vzduchu niečo nedopovedané, niečo zamlčané, niečo nepoctivé, niečo, čím sa tu stále znovu pohodlne klameme – náš milovaný alibizmus. Rádio FM je alternatívne, a myslel som si, že aj slobodné – preto by mi prišlo hlúpe práve jeho mladým poslucháčom milosrdne klamať o našich bardoch, ako to robíme už stáročia. Preto, len preto, som dopovedal aj druhú polovicu pravdy o Rúfusovi.
Inak sa v skutočnosti nedalo. Veď skúste si predstaviť, že by zomrel niektorý z našich podarených „zakladateľov štátu“. A skúste si súčasne predstaviť, že by ste k tomu museli niečo povedať. Povedzme v deň pohrebu. Nie na pohrebe, tam sú predsa len iné pravidlá, ale povedzme v rádiu. Čo by ste povedali? Že zomrel veľký politik, ktorý sa zaslúžil o štát? Len to? Nič o mečiarovskej privatizácii, nič o únose, nič o Remiášovi, nič o ich nacionalizme, pretvárke a komunistickej minulosti? Nič o zneužití štátu? Naozaj? A nebola by to potom lož?
Mne sa klamať nežiadalo.
To sa fakt nesmie, pán minister kultúry? Chápem, že keď ste vstupovali do komunistickej strany, nesmeli ste hovoriť o jej zločinoch. A tak ste pietne mlčali. Chápem, že kubišovskú lžitelevíziu ste podržali, a zase ste pietne ako člen jej vedenia mlčali. Chápem, že ani dnes nesmiete hovoriť pravdu o svojej strane, jej pozadí, kšeftoch a o celej vašej koalícii. Chápem, že znovu pietne mlčíte. Ale nezaťahujte do svojho smutného života v lži aj Slovensko. Vy ste sa pre lož opakovane rozhodli, ale Slovensko nie ste len vy. Slovák neznamená celoživotný klamár, komunista či karierista, hoci vám sa to tak pri pohľade okolo seba či do zrkadla možno zdá. A slovenskosť, ktorou sa rúhate, nie je len oportunizmus, hoci vy osobne to znamienko rovnosti už roky vytvárate. Slovensko si takto ľahko neukradnete.
Toto bola tá ľahšia časť editorialu. A teraz k tej ťažšej. Jana Beňová, autorka výbornej knižky Plán odprevádzania, napísala do SME, že tým, čo som o Rúfusovi povedal, som nielen sploštil ľudský život na pár viet, ale že som „hodil kameňom“. Ak tomu dobre rozumiem, Jana, myslela si tým, že som sa zachoval ešte horšie ako pokryteckí ľudia, ktorí chceli kameňovať prostitútku, a keď im Kristus povedal, že kameňom má právo hodiť len ten, kto je bez viny, nehodil nik. Ja som hodil, nehodník. Dobre som to pochopil?
Premýšľal som o tom. Vieš, je to vlastne premýšľanie o písaní. Môžeme písať o hriechoch politikov, keď máme svoje vlastné? Môžem napísať, že Fico notoricky klame, keď sám oklamem policajta? Môžem povedať, že Rúfus bol počas mečiarizmu zbabelý, keď som sám počas komunizmu nebol v base? Ale aj – môžeš ty napísať, že hádžem kameňom, a tým sama hodiť kameňom?
Podľa mňa áno, lebo inak by nebolo slobodného písania. Podľa teba nie? Kto potom bude kontrolovať mocných? Svätí? Neverím na takých medzi nami. Ty hej?
Hodiť kameňom znamená chcieť zabiť. Som vrah? Podľa mňa nie. Pravda nezabíja, ale oslobudzuje. Myslím, že aj v deň pohrebu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.