Ten, kto aspoň trochu pozná Ivana Martina „Magora“ Jirousa, vie, že obdivuhodná je nielen jeho schopnosť vytvárať z obyčajných slov silné básne a jeho schopnosť konzumácie alkoholu neklesajúca s vekom.
Obdivuhodná je aj jeho pamäť. Vie spamäti citovať básne či celé úvahy filozofov. Keď sa teda v knihe Pravdivý příběh Plastic People dočítame, že s Vráťom Brabencom chodil dlho do tej istej krčmy U Svitáků (oficiálny názov U Městské knihovny), že rozhodujúce stretnutie s Bondym sa udialo „v hospodě U Rakviček“ a že okrem Majstra tam bol prítomný aj Jan Lopatka, alebo že na (neúspešných) prehrávkach začiatkom 70. rokov sa Plastikov zastal Jan Vyčítal z Greenhorns, tak mu môžeme veriť.
Ten, kto aspoň zbežne pozná príbeh najdôležitejšej skupiny českého undergroundu, vie, že neexistuje lepší znalec ako Jirous. S Mejlom Hlavsom a jeho kamarátmi sa zoznámil v roku 1969, keď skupina vznikla po rozpade v tom čase populárnych The Primitives Group. Jirousova kniha je však všetko, len nie nudné prehŕňanie sa archívnymi materiálmi. Je to fascinujúci živý príbeh citlivých umelcov, slobodu milujúcich divochov a nekompromisných rockerov. Komunistický establišment ich vytlačil do undergroundu. Aj keď to nemali ľahké, pri spätnom pohľade im môžeme iba závidieť. Ich rituálne happeningy, radostné svadby (v sedemdesiatych rokoch sa väčšina koncertov Plastikov odohrala práve na nich), ich pohŕdanie políciou a Štátnou bezpečnosťou, ich „husistské putovania“ (nie na hory, ale na koncerty), ich debaty nad krígľami piva,... Zatiaľ čo iní hľadali najľahšiu cestu a snažili sa vyhnúť najbrutálnejším kompromisom, Magorovi „androši“ žili v slobodnom podzemí.
„Atmosféra veselého geta, kterou se od počátku sedmdesátých let vyznačují všechny koncerty české podzemní hudby, byla tentokrát významnější a extatičtejší než jindy. Koncert se konal ve stodole — ideálním duchovním prostoru, kde nic nerozptyluje pozornost a kde si všichni uvědomují jedno: to je poslední místo, kam jsme se nechali zahnat, a dál není kam ustoupit.“
Pravdivý příběh Plastic People je kniha užitočná a krásna. Je v nej všetko, čo o českom undergrounde treba vedieť, v tom je tá užitočnosť. Krása je skrytá nielen v Magorovom texte (básnik neprestane byť básnikom, ani keď píše históriu), ale hlavne vo výborných, kvalitne graficky spracovaných fotografiách, ktoré tvoria podstatnú časť knihy. Jan Ságl, Bohdan Holomíček, Ondřej Němec a Abbé J. Libánský boli pritom a videli to, čo bolo treba vidieť.
„Vy jste, holt, romantici,“ povedal Jiří Kolář Jirousovi, keď sa dozvedel, že Plastici zhudobnili dve jeho básne. Mal pravdu.
Ivan M. Jirous Pravdivý příběh Plastic People, Torst, 2008.
Obdivuhodná je aj jeho pamäť. Vie spamäti citovať básne či celé úvahy filozofov. Keď sa teda v knihe Pravdivý příběh Plastic People dočítame, že s Vráťom Brabencom chodil dlho do tej istej krčmy U Svitáků (oficiálny názov U Městské knihovny), že rozhodujúce stretnutie s Bondym sa udialo „v hospodě U Rakviček“ a že okrem Majstra tam bol prítomný aj Jan Lopatka, alebo že na (neúspešných) prehrávkach začiatkom 70. rokov sa Plastikov zastal Jan Vyčítal z Greenhorns, tak mu môžeme veriť.
Ten, kto aspoň zbežne pozná príbeh najdôležitejšej skupiny českého undergroundu, vie, že neexistuje lepší znalec ako Jirous. S Mejlom Hlavsom a jeho kamarátmi sa zoznámil v roku 1969, keď skupina vznikla po rozpade v tom čase populárnych The Primitives Group. Jirousova kniha je však všetko, len nie nudné prehŕňanie sa archívnymi materiálmi. Je to fascinujúci živý príbeh citlivých umelcov, slobodu milujúcich divochov a nekompromisných rockerov. Komunistický establišment ich vytlačil do undergroundu. Aj keď to nemali ľahké, pri spätnom pohľade im môžeme iba závidieť. Ich rituálne happeningy, radostné svadby (v sedemdesiatych rokoch sa väčšina koncertov Plastikov odohrala práve na nich), ich pohŕdanie políciou a Štátnou bezpečnosťou, ich „husistské putovania“ (nie na hory, ale na koncerty), ich debaty nad krígľami piva,... Zatiaľ čo iní hľadali najľahšiu cestu a snažili sa vyhnúť najbrutálnejším kompromisom, Magorovi „androši“ žili v slobodnom podzemí.
„Atmosféra veselého geta, kterou se od počátku sedmdesátých let vyznačují všechny koncerty české podzemní hudby, byla tentokrát významnější a extatičtejší než jindy. Koncert se konal ve stodole — ideálním duchovním prostoru, kde nic nerozptyluje pozornost a kde si všichni uvědomují jedno: to je poslední místo, kam jsme se nechali zahnat, a dál není kam ustoupit.“
Pravdivý příběh Plastic People je kniha užitočná a krásna. Je v nej všetko, čo o českom undergrounde treba vedieť, v tom je tá užitočnosť. Krása je skrytá nielen v Magorovom texte (básnik neprestane byť básnikom, ani keď píše históriu), ale hlavne vo výborných, kvalitne graficky spracovaných fotografiách, ktoré tvoria podstatnú časť knihy. Jan Ságl, Bohdan Holomíček, Ondřej Němec a Abbé J. Libánský boli pritom a videli to, čo bolo treba vidieť.
„Vy jste, holt, romantici,“ povedal Jiří Kolář Jirousovi, keď sa dozvedel, že Plastici zhudobnili dve jeho básne. Mal pravdu.
Ivan M. Jirous Pravdivý příběh Plastic People, Torst, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.