Časy, keď sa zdalo, že z výtvarného prejavu zmizne maľba ako taká, sú dávno a hádam definitívne za nami. Výstava absolventov 4. katedry maliarstva na VŠVU pod názvom 11+1, prezentovaná v Dome umenia v Bratislave, potvrdzuje, aké máme šťastie, že je to tak.
Práce žiakov Ivana Csudaia navyše nie sú iba veľkolepou oslavou maliarstva ako takého. Sme tu svedkami aj silnej generačnej výpovede, ktorej dôsledkom je vzájomná blízkosť a porozumenie medzi často protikladnými náturami a prístupmi. Ak chcete vedieť, aká je dnešná mladá generácia, nečítajte si povrchné táraniny marketingových guru o generáciách X, Y a Z (Q už bol v Bondovi a tak po Z zrejme príde buď koniec sveta, alebo A) a choďte si radšej pozrieť túto výstavu.
Útlm slovenskej literatúry je možno daný tým, že mnoho výborných rozprávačov robí buď výtvarné umenie, alebo hip-hop. Je až prekvapivé, ako málo čistých abstrakcií je na tejto výstave. Akoby dnes už nestačilo nafŕkať na plátno farbu v oslave gesta alebo umiestniť ju do tvarov s vedeckou presnosťou ako oslavu intelektu. Ucho Mickey Mausa z Csudaiových farebných konštrukcií rozbujnelo do príbehov a literárnych odkazov načrtnutých niekedy iba kontextom tvarov ako v obraze Za od Lenky Kamínkovej alebo v Places we live in od Juliany Morovej, niekedy silnou evokáciou príbehu ako v Osudovej príťažlivosti od Evy Činčalovej a niekedy až v komixovo-ilustračne dôsledných obrazoch, akým je monumentálny Labour time Michala Černušáka.
Srdce nemohli nepotešiť krajinky Rastislava Sedlačíka. Opäť to však nie sú iba obrazy krajiny, ale aj výpovede o tom, čo robí s krajinou človek. Vynikajúci Kopec Michala Czinegeho je mimoriadne silný v jednoduchom čierno-bielo-šedom podaní, keď jedinú farebnosť obrazu dodáva hnedý rám prekvitajúci pod plátnom. Betónové sklo Dávida Baffiho na prehnutom plátne a hlavne Sedlačíkové Red gate ukazujú na tenkú hranicu medzi hrôzou a krásou moderného veľkomesta. Mesto je milované i nenávidené, krásne v jeho odpornosti.
Táto generácia akoby nepoznala tabu. V Kokotoch Romana Biceka je prvoplánovosť bravúrne prekonaná energickosťou a rozhodnosťou prejavu, vďaka ktorým získavajú použité symboly silu pohanského totemu. Tá je však zase posunutá o kúsok ďalej sarkazmom a iróniou. Jediným tabu je dnes jednoduchosť, priamočiarosť a explicitnosť. City, emócie a vášne sú povolené, iba pokiaľ sú doplnkom inej, vyššej hry. Zrodenie umelca od Ľudmily Hrachovinovej preplnené odkazmi a symbolmi, je zároveň hádankou, skladačkou i vtipom.
Napriek tomu že sloboda a individualita je tu základným pravidlom, existuje veľmi veľký priestor pre interakcie a komunikáciu. Pri pohľade na Mickeya od Romana Biceka si nemôžete nespomenúť na jeho učiteľa. Jeden z kútov galérie, v ktorom sú vedľa seba vystavené obrazy Ivana Csudaia a Andrei Bartošovej, som si pre seba pracovne nazval „Nie je myšiak ako myšiak“. Vzájomná komunikácia kulminuje v spoločne vytvorených dielach. Mimoriadne pôsobivý je obraz vytvorený trojicou Bicek, Černušák, Hrachovinová, spájajúci tri silné individuality do veľmi presvedčivého výsledku.
Priestor Domu umenia je trochu ošumelý a prospelo by mu oprášenie. Nasvietenie inštalácie je občas problémom a návštevníka čaká zopár tmavých kútov. Dramaturgia galérie však opäť priniesla veľmi dobrú, peknú a presvedčivú výstavu. Ivan Csudai musí byť dobrý učiteľ a VŠVU dobrá škola. Výtvarníctvo, a určite aj mladé výtvarníctvo, rozhodne nepatrí k najslabším nohám súčasnej slovenskej kultúry, skôr opak je pravda. Treba iba prečkať ťažké časy, keď štát definitívne stratil chuť a schopnosť podporovať hocičo zmysluplné a kapitál na druhej strane iba nesmelo začína poodhaľovať prvý obal z pozlátky.
Výstava 11+1 v Dome umenia v Bratislave trvá do 12. februára 2009.
.autor je fotograf krajinkár
Práce žiakov Ivana Csudaia navyše nie sú iba veľkolepou oslavou maliarstva ako takého. Sme tu svedkami aj silnej generačnej výpovede, ktorej dôsledkom je vzájomná blízkosť a porozumenie medzi často protikladnými náturami a prístupmi. Ak chcete vedieť, aká je dnešná mladá generácia, nečítajte si povrchné táraniny marketingových guru o generáciách X, Y a Z (Q už bol v Bondovi a tak po Z zrejme príde buď koniec sveta, alebo A) a choďte si radšej pozrieť túto výstavu.
Útlm slovenskej literatúry je možno daný tým, že mnoho výborných rozprávačov robí buď výtvarné umenie, alebo hip-hop. Je až prekvapivé, ako málo čistých abstrakcií je na tejto výstave. Akoby dnes už nestačilo nafŕkať na plátno farbu v oslave gesta alebo umiestniť ju do tvarov s vedeckou presnosťou ako oslavu intelektu. Ucho Mickey Mausa z Csudaiových farebných konštrukcií rozbujnelo do príbehov a literárnych odkazov načrtnutých niekedy iba kontextom tvarov ako v obraze Za od Lenky Kamínkovej alebo v Places we live in od Juliany Morovej, niekedy silnou evokáciou príbehu ako v Osudovej príťažlivosti od Evy Činčalovej a niekedy až v komixovo-ilustračne dôsledných obrazoch, akým je monumentálny Labour time Michala Černušáka.
Srdce nemohli nepotešiť krajinky Rastislava Sedlačíka. Opäť to však nie sú iba obrazy krajiny, ale aj výpovede o tom, čo robí s krajinou človek. Vynikajúci Kopec Michala Czinegeho je mimoriadne silný v jednoduchom čierno-bielo-šedom podaní, keď jedinú farebnosť obrazu dodáva hnedý rám prekvitajúci pod plátnom. Betónové sklo Dávida Baffiho na prehnutom plátne a hlavne Sedlačíkové Red gate ukazujú na tenkú hranicu medzi hrôzou a krásou moderného veľkomesta. Mesto je milované i nenávidené, krásne v jeho odpornosti.
Táto generácia akoby nepoznala tabu. V Kokotoch Romana Biceka je prvoplánovosť bravúrne prekonaná energickosťou a rozhodnosťou prejavu, vďaka ktorým získavajú použité symboly silu pohanského totemu. Tá je však zase posunutá o kúsok ďalej sarkazmom a iróniou. Jediným tabu je dnes jednoduchosť, priamočiarosť a explicitnosť. City, emócie a vášne sú povolené, iba pokiaľ sú doplnkom inej, vyššej hry. Zrodenie umelca od Ľudmily Hrachovinovej preplnené odkazmi a symbolmi, je zároveň hádankou, skladačkou i vtipom.
Napriek tomu že sloboda a individualita je tu základným pravidlom, existuje veľmi veľký priestor pre interakcie a komunikáciu. Pri pohľade na Mickeya od Romana Biceka si nemôžete nespomenúť na jeho učiteľa. Jeden z kútov galérie, v ktorom sú vedľa seba vystavené obrazy Ivana Csudaia a Andrei Bartošovej, som si pre seba pracovne nazval „Nie je myšiak ako myšiak“. Vzájomná komunikácia kulminuje v spoločne vytvorených dielach. Mimoriadne pôsobivý je obraz vytvorený trojicou Bicek, Černušák, Hrachovinová, spájajúci tri silné individuality do veľmi presvedčivého výsledku.
Priestor Domu umenia je trochu ošumelý a prospelo by mu oprášenie. Nasvietenie inštalácie je občas problémom a návštevníka čaká zopár tmavých kútov. Dramaturgia galérie však opäť priniesla veľmi dobrú, peknú a presvedčivú výstavu. Ivan Csudai musí byť dobrý učiteľ a VŠVU dobrá škola. Výtvarníctvo, a určite aj mladé výtvarníctvo, rozhodne nepatrí k najslabším nohám súčasnej slovenskej kultúry, skôr opak je pravda. Treba iba prečkať ťažké časy, keď štát definitívne stratil chuť a schopnosť podporovať hocičo zmysluplné a kapitál na druhej strane iba nesmelo začína poodhaľovať prvý obal z pozlátky.
Výstava 11+1 v Dome umenia v Bratislave trvá do 12. februára 2009.
.autor je fotograf krajinkár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.