Lateránsky palác – najstarší z pápežských rímskych palácov bol zrejme najvhodnejšou a najmenej spornou pôdou, na ktorej sa mohli zísť zástupcovia oboch zmluvných strán.
Prvou zo zmlúv bol síce tento palác zahrnutý do výsostného územia vatikánskeho štátu, ktorý práve vznikol, ale jeho faktické držanie zaručilo Taliansko pápežom ešte predtým.
Lateránsky palác síce už od pätnásteho storočia neslúži ako pápežské sídlo, ale vzhľadom na chrám, ktorý leží v susedstve – Lateránsku baziliku svätého Jána Krstiteľa, zvanú aj matka všetkých kresťanských kostolov – si palác udržal v duchovnej rovine isté prvenstvo. Druhým dôvodom, prečo Laterán, bolo, že tento palác bol najmenej zaťažený bolestivými spomienkami na zápas medzi Talianskom a Svätou stolicou. Podľa Halasa sa rozhodne pre akt zmierenia hodil skôr ako Vatikánsky palác, v ktorom prebývali Petrovi nástupcovia ako dobrovoľní väzni šesťdesiat rokov.
.čudné prímerie
V čase pred uzatvorením Lateránskych zmlúv obe strany odmietali akékoľvek vzájomné kontakty. Napriek tomu žiadna z nich nemohla ignorovať existenciu tej druhej.
Bola to zvláštna situácia. Keď na jeseň roku 1870 Plus IX. nariadil svojim vojskám nebrániť Rím proti vpádu Garibaldiho oddielov, stratil konflikt charakter „normálnej“ vojny. Hoci nebolo uzavreté žiadne prímerie a tobôž mier, bolo už celkom bezúčelné snažiť sa použiť vojsko.
Taliansko, samozrejme, mohlo tlačiť na hlavu cirkvi, mohlo ju z Ríma vypudiť, mohlo cirkvi skonfiškovať všetok majetok, ale napriek obrovskej prevahe to neurobilo. Naopak, vzápätí po zabraní cirkevného štátu ponúklo veľkorysé finančné vyrovnanie. Keď pápež toto riešenie neprijal, talianska vláda ho v roku 1871 premenila na skutok prijatím zákona.
.rímska otázka
Rozhovory medzi Talianskom a Svätou stolicou prebiehali v tajnosti od roku 1926. Hoci už čoskoro dospeli zmluvné strany k zásadnej zhode, jednotlivosti sa riešili ešte dva roky. Pokiaľ ide o pápežove požiadavky, ukázalo sa, že najľahšie je uspokojiť tie, ktoré smerovali do oblasti pripravovaného konkordátu, než vyriešiť tzv. rímsku otázku, kde bol jediným problémom nečakaný odpor talianskeho kráľa Viktora Emanuela proti odstúpeniu, čo sa týka rozlohy, mizivej časti talianskeho územia. K problematickým oblastiam patrila aj otázka výchovy mládeže, katolíckych organizácií a civilného sobáša.
Nakoniec obe strany v niečom ustúpili a v roku 1929 zmluvy ratifikovali. Ale o dodržiavanie konkordátu zo strany Mussoliniho Talianska musel Vatikán už vzápätí po jeho uzavretí a počas trvania fašistického režimu tvrdo bojovať.
O skutočne normálnom fungovaní sa dá hovoriť až od roku 1945, dnes je dátum podpisu Lateránskych zmlúv vatikánskym štátnym sviatkom, na ktorého oslavách sa každoročne podieľa talianske veľvyslanectvo.
.tg
Prvou zo zmlúv bol síce tento palác zahrnutý do výsostného územia vatikánskeho štátu, ktorý práve vznikol, ale jeho faktické držanie zaručilo Taliansko pápežom ešte predtým.
Lateránsky palác síce už od pätnásteho storočia neslúži ako pápežské sídlo, ale vzhľadom na chrám, ktorý leží v susedstve – Lateránsku baziliku svätého Jána Krstiteľa, zvanú aj matka všetkých kresťanských kostolov – si palác udržal v duchovnej rovine isté prvenstvo. Druhým dôvodom, prečo Laterán, bolo, že tento palác bol najmenej zaťažený bolestivými spomienkami na zápas medzi Talianskom a Svätou stolicou. Podľa Halasa sa rozhodne pre akt zmierenia hodil skôr ako Vatikánsky palác, v ktorom prebývali Petrovi nástupcovia ako dobrovoľní väzni šesťdesiat rokov.
.čudné prímerie
V čase pred uzatvorením Lateránskych zmlúv obe strany odmietali akékoľvek vzájomné kontakty. Napriek tomu žiadna z nich nemohla ignorovať existenciu tej druhej.
Bola to zvláštna situácia. Keď na jeseň roku 1870 Plus IX. nariadil svojim vojskám nebrániť Rím proti vpádu Garibaldiho oddielov, stratil konflikt charakter „normálnej“ vojny. Hoci nebolo uzavreté žiadne prímerie a tobôž mier, bolo už celkom bezúčelné snažiť sa použiť vojsko.
Taliansko, samozrejme, mohlo tlačiť na hlavu cirkvi, mohlo ju z Ríma vypudiť, mohlo cirkvi skonfiškovať všetok majetok, ale napriek obrovskej prevahe to neurobilo. Naopak, vzápätí po zabraní cirkevného štátu ponúklo veľkorysé finančné vyrovnanie. Keď pápež toto riešenie neprijal, talianska vláda ho v roku 1871 premenila na skutok prijatím zákona.
.rímska otázka
Rozhovory medzi Talianskom a Svätou stolicou prebiehali v tajnosti od roku 1926. Hoci už čoskoro dospeli zmluvné strany k zásadnej zhode, jednotlivosti sa riešili ešte dva roky. Pokiaľ ide o pápežove požiadavky, ukázalo sa, že najľahšie je uspokojiť tie, ktoré smerovali do oblasti pripravovaného konkordátu, než vyriešiť tzv. rímsku otázku, kde bol jediným problémom nečakaný odpor talianskeho kráľa Viktora Emanuela proti odstúpeniu, čo sa týka rozlohy, mizivej časti talianskeho územia. K problematickým oblastiam patrila aj otázka výchovy mládeže, katolíckych organizácií a civilného sobáša.
Nakoniec obe strany v niečom ustúpili a v roku 1929 zmluvy ratifikovali. Ale o dodržiavanie konkordátu zo strany Mussoliniho Talianska musel Vatikán už vzápätí po jeho uzavretí a počas trvania fašistického režimu tvrdo bojovať.
O skutočne normálnom fungovaní sa dá hovoriť až od roku 1945, dnes je dátum podpisu Lateránskych zmlúv vatikánskym štátnym sviatkom, na ktorého oslavách sa každoročne podieľa talianske veľvyslanectvo.
.tg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.