Januárové príjmy štátu v januári medziročne poklesli takmer o 40 percent. Centrálna banka revidovala aj odhad tohtoročného rastu ekonomiky z decembrových 4,7 na 2,1 percenta HDP a ekonómovia idú ešte nižšie.
Depresia je čoraz bližšie, to sa po uplynulých dňoch dá povedať aj s vedomím, že z toho až šokujúceho januárového výpadku príjmov (v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka) sa zatiaľ nedajú robiť nejaké ďalekosiahle závery. Nižšie januárové daňové príjmy sú do istej miery vysvetliteľné aj jednorazovými faktormi – predzásobením sa cigaretami, vyplácaním niektorých miezd ešte v decembri vzhľadom na prechod na euro, zastavením výroby v mnohých podnikoch vinou plynovej krízy... Vysvetľuje to však taký hlboký prepad? Napriek všetkým spomínaným faktorom a snahe nepreceňovať údaje z jedného mesiaca zostáva po zverejnení januárových údajov v ekonomickej obci „blbý pocit“. Pri pohľade na štatistiky dopytu po autách (najvyšší podiel počtu vyrobených áut na jedného obyvateľa) a celkový vývoj v najdôležitejších európskych ekonomikách sa skepse nemožno čudovať.
.vyšší dlh
Nečakane veľký januárový prepad príjmov štátu možno nebude v ďalších mesiacoch tohto roka pokračovať, zviditeľnil však evidentnú tendenciu – príjmy štátu budú rásť pomalšie pre spomalenie produkcie ekonomiky, zatiaľ čo výdavky budú stúpať. Vláda, ktorá si v posledných rokoch zvykla na extrémne pohodlné hospodárenie, keď daňové príjmy vytrvalo predbiehali aj tie najoptimistickejšie očakávania a vláda mohla výdavky citeľne zvyšovať a ešte stále zároveň znižovala podiel deficitu na HDP, dnes čelí presne opačnej situácii. Ekonomika prudko spomaľuje, firmy produkujú menej, niektoré možno úplne skončia. Desaťtisíce ľudí strácajú prácu. Mzdy budú rásť pomalšie, ak vôbec. Bude sa teda aj menej nakupovať. To všetko má veľký vplyv na príjmy štátu z daní, ktoré zaťažujú zisky firiem, príjmy ľudí a spotrebu všetkých. Okrem toho prídu nové výdavky na „protikrízové opatrenia“ a na vyplácanie podpory v nezamestnanosti.
„Myslím si, že plánovaný deficit nie je udržateľný,“ hovorí hlavný ekonóm Unicredit Bank Ján Tóth. „Deficit pôjde hore. Prognózujeme, že namiesto 2,1 percenta HDP bude 2,7 percenta HDP, a stále vidíme aj riziká, najmä čo sa týka peňazí získaných na úkor 2. piliera. A, samozrejme, protikrízové balíčky to môžu takisto ešte nafúknuť.“
.malý stimul
Vyšší deficit je pomerne abstraktný problém – jediné, čo na ňom ľudia nepriamo pociťujú, sú budúce vyššie dane, potrebné na splatenie dlhu a aj úrokov z neho. Oveľa dôležitejšie je, ako sa peniaze, o ktoré sa deficit zvýši, použijú.
V ekonomike fungujú takzvané automatické stabilizátory – napríklad podpora v nezamestnanosti či rôzne sociálne dávky – ktoré v zlých časoch plnia úlohu fiškálnych stimulov, pretože dávajú ľuďom z verejných zdrojov dodatočné peniaze na spotrebu, čím nepriamo stimulujú aj hospodársky rast. Deje sa to bez toho, aby vláda musela zvolávať mimoriadne schôdze a dramaticky prijímať mimoriadne opatrenia. Výhoda týchto automatických stabilizátorov je aj v tom, že keď sa hospodárska situácia zlepšuje, výdavky automaticky klesajú (netreba vyplácať toľko podpôr a dávok) a príjmy automaticky rastú.
Našťastie pre krajinu sa zatiaľ zdá, že tieto automatické stabilizátory budú hrať pri „riešení“ krízy hlavnú úlohu. Vláda zrejme nebude vynakladať astronomické sumy na „výdavkové balíčky“ – ono by to bolo pomerne zvláštne v malej ekonomike, ktorá stojí na exporte a väčšinu toho, čo sa tu vyprodukuje, nakupuje v zahraničí. Inými slovami, ani keby vláda peniaze rozdávala v igelitkách, košickým železiarňam či žilinskej automobilke by to pri takomto malom trhu nijako zásadne nepomohlo. Kým sa neoživí hospodárstvo – a teda aj dopyt po našich výrobkoch – vo veľkých západných ekonomikách, ktoré sú pre Slovensko hlavnými exportnými trhmi, dovtedy tunajšia vláda veľa nezmôže.
.naše dno: -2,5 percenta HDP
S ekonomickým rastom v západnej Európe to však vyzerá veľmi zle – veľké ekonomiky už sú v recesii, a tá nebude ani plytká a ani krátka. Dôsledky pre nás budú tvrdšie než ktokoľvek čakal. Aj v donedávna rýchlorastúcich stredoeurópskych ekonomikách už prichádza stagnácia či pokles. Pobaltie, prednedávnom rýchlo rastúci tiger, má dnes obrovské problémy, klesá tam HDP, platy aj dôvera v štát (Lotyši nedávno vyzvali miliardára Romana Abramoviča, aby ich krajinu kúpil). Česko, ktoré v tomto roku očakávalo viac ako štvorpercentný rast, minulý týždeň už prostredníctvom Českej národnej banky revidovalo očakávania na -0,3 percenta HDP a niektorí ekonómovia hovoria o poklese až o -1,3 percenta HDP. Slovensko ešte predvlani rástlo tempom vyše 10 percent, vlani okolo sedem a pre tento rok zatiaľ posledné prognózy hovoria o raste 2,1 (NBS), respektíve 1,8 (Unicredit Bank) percenta HDP. Ani to ešte nemusí byť „dno“.
„Náš odhad 1,8 percenta predpokladá, že niekedy v treťom štvrťroku príde k oživeniu. Ak nepríde, môže sa stať, že rast bude na nule, alebo aj mierne záporný,“ hovorí hlavný ekonóm Tóth, podľa ktorého sa hypoteticky „dno“ môže pohybovať až na úrovni -2,5 percenta HDP. „Všetko závisí od vývoja v priemysle, a najmä od toho, ako sa bude dariť exportérom,“ vysvetľuje.
Ako to bude naozaj, dnes nikto nevie. Ale bude lepšie pripraviť sa na to, že na chvíľku to bude zlé. Pretože aj všetky tie pesimistické správy vychádzajú z optimistického predpokladu, že už sa nič ďalšie neskomplikuje. Ak by však zbankrotovali ďalšie veľké finančné inštitúcie či nebodaj nejaká väčšia krajina, kto vie, čo sa bude diať?
Depresia je čoraz bližšie, to sa po uplynulých dňoch dá povedať aj s vedomím, že z toho až šokujúceho januárového výpadku príjmov (v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka) sa zatiaľ nedajú robiť nejaké ďalekosiahle závery. Nižšie januárové daňové príjmy sú do istej miery vysvetliteľné aj jednorazovými faktormi – predzásobením sa cigaretami, vyplácaním niektorých miezd ešte v decembri vzhľadom na prechod na euro, zastavením výroby v mnohých podnikoch vinou plynovej krízy... Vysvetľuje to však taký hlboký prepad? Napriek všetkým spomínaným faktorom a snahe nepreceňovať údaje z jedného mesiaca zostáva po zverejnení januárových údajov v ekonomickej obci „blbý pocit“. Pri pohľade na štatistiky dopytu po autách (najvyšší podiel počtu vyrobených áut na jedného obyvateľa) a celkový vývoj v najdôležitejších európskych ekonomikách sa skepse nemožno čudovať.
.vyšší dlh
Nečakane veľký januárový prepad príjmov štátu možno nebude v ďalších mesiacoch tohto roka pokračovať, zviditeľnil však evidentnú tendenciu – príjmy štátu budú rásť pomalšie pre spomalenie produkcie ekonomiky, zatiaľ čo výdavky budú stúpať. Vláda, ktorá si v posledných rokoch zvykla na extrémne pohodlné hospodárenie, keď daňové príjmy vytrvalo predbiehali aj tie najoptimistickejšie očakávania a vláda mohla výdavky citeľne zvyšovať a ešte stále zároveň znižovala podiel deficitu na HDP, dnes čelí presne opačnej situácii. Ekonomika prudko spomaľuje, firmy produkujú menej, niektoré možno úplne skončia. Desaťtisíce ľudí strácajú prácu. Mzdy budú rásť pomalšie, ak vôbec. Bude sa teda aj menej nakupovať. To všetko má veľký vplyv na príjmy štátu z daní, ktoré zaťažujú zisky firiem, príjmy ľudí a spotrebu všetkých. Okrem toho prídu nové výdavky na „protikrízové opatrenia“ a na vyplácanie podpory v nezamestnanosti.
„Myslím si, že plánovaný deficit nie je udržateľný,“ hovorí hlavný ekonóm Unicredit Bank Ján Tóth. „Deficit pôjde hore. Prognózujeme, že namiesto 2,1 percenta HDP bude 2,7 percenta HDP, a stále vidíme aj riziká, najmä čo sa týka peňazí získaných na úkor 2. piliera. A, samozrejme, protikrízové balíčky to môžu takisto ešte nafúknuť.“
.malý stimul
Vyšší deficit je pomerne abstraktný problém – jediné, čo na ňom ľudia nepriamo pociťujú, sú budúce vyššie dane, potrebné na splatenie dlhu a aj úrokov z neho. Oveľa dôležitejšie je, ako sa peniaze, o ktoré sa deficit zvýši, použijú.
V ekonomike fungujú takzvané automatické stabilizátory – napríklad podpora v nezamestnanosti či rôzne sociálne dávky – ktoré v zlých časoch plnia úlohu fiškálnych stimulov, pretože dávajú ľuďom z verejných zdrojov dodatočné peniaze na spotrebu, čím nepriamo stimulujú aj hospodársky rast. Deje sa to bez toho, aby vláda musela zvolávať mimoriadne schôdze a dramaticky prijímať mimoriadne opatrenia. Výhoda týchto automatických stabilizátorov je aj v tom, že keď sa hospodárska situácia zlepšuje, výdavky automaticky klesajú (netreba vyplácať toľko podpôr a dávok) a príjmy automaticky rastú.
Našťastie pre krajinu sa zatiaľ zdá, že tieto automatické stabilizátory budú hrať pri „riešení“ krízy hlavnú úlohu. Vláda zrejme nebude vynakladať astronomické sumy na „výdavkové balíčky“ – ono by to bolo pomerne zvláštne v malej ekonomike, ktorá stojí na exporte a väčšinu toho, čo sa tu vyprodukuje, nakupuje v zahraničí. Inými slovami, ani keby vláda peniaze rozdávala v igelitkách, košickým železiarňam či žilinskej automobilke by to pri takomto malom trhu nijako zásadne nepomohlo. Kým sa neoživí hospodárstvo – a teda aj dopyt po našich výrobkoch – vo veľkých západných ekonomikách, ktoré sú pre Slovensko hlavnými exportnými trhmi, dovtedy tunajšia vláda veľa nezmôže.
.naše dno: -2,5 percenta HDP
S ekonomickým rastom v západnej Európe to však vyzerá veľmi zle – veľké ekonomiky už sú v recesii, a tá nebude ani plytká a ani krátka. Dôsledky pre nás budú tvrdšie než ktokoľvek čakal. Aj v donedávna rýchlorastúcich stredoeurópskych ekonomikách už prichádza stagnácia či pokles. Pobaltie, prednedávnom rýchlo rastúci tiger, má dnes obrovské problémy, klesá tam HDP, platy aj dôvera v štát (Lotyši nedávno vyzvali miliardára Romana Abramoviča, aby ich krajinu kúpil). Česko, ktoré v tomto roku očakávalo viac ako štvorpercentný rast, minulý týždeň už prostredníctvom Českej národnej banky revidovalo očakávania na -0,3 percenta HDP a niektorí ekonómovia hovoria o poklese až o -1,3 percenta HDP. Slovensko ešte predvlani rástlo tempom vyše 10 percent, vlani okolo sedem a pre tento rok zatiaľ posledné prognózy hovoria o raste 2,1 (NBS), respektíve 1,8 (Unicredit Bank) percenta HDP. Ani to ešte nemusí byť „dno“.
„Náš odhad 1,8 percenta predpokladá, že niekedy v treťom štvrťroku príde k oživeniu. Ak nepríde, môže sa stať, že rast bude na nule, alebo aj mierne záporný,“ hovorí hlavný ekonóm Tóth, podľa ktorého sa hypoteticky „dno“ môže pohybovať až na úrovni -2,5 percenta HDP. „Všetko závisí od vývoja v priemysle, a najmä od toho, ako sa bude dariť exportérom,“ vysvetľuje.
Ako to bude naozaj, dnes nikto nevie. Ale bude lepšie pripraviť sa na to, že na chvíľku to bude zlé. Pretože aj všetky tie pesimistické správy vychádzajú z optimistického predpokladu, že už sa nič ďalšie neskomplikuje. Ak by však zbankrotovali ďalšie veľké finančné inštitúcie či nebodaj nejaká väčšia krajina, kto vie, čo sa bude diať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.