Vlády krajín z celého sveta dnes pripravujú mohutné fiškálne stimulačné balíky, ktoré vyvolajú rozpočtové schodky, aké v čase mieru nemajú obdoby. Je to v poriadku?
Napríklad len v Spojených štátoch amerických v tomto roku fiškálny deficit zrejme presiahne 10 percent HDP. Podstatnú časť zvýšeného deficitu pritom bude mať na svedomí široká paleta nových vládnych výdavkov.
.ospravedlniteľné
Za normálnych okolností by som sa staval proti takémuto vzostupu rozpočtového deficitu a vyššej úrovni vládnych výdavkov. Keď sa ekonomika blíži plnej zamestnanosti, môžu vládne pôžičky určené na financovanie rozpočtových deficitov vytláčať súkromné investície, ktoré by zvýšili produktivitu a životnú úroveň. Rozpočtové deficity automaticky zvyšujú vládny dlh a vyžadujú vyššie dane v budúcnosti kvôli splácaniu úroku z tohto dlhu. Výsledné vyššie daňové sadzby krivia ekonomické stimuly, a tým oslabujú budúcu hospodársku výkonnosť.
Určitá miera vládnych výdavkov je, samozrejme, žiaduca či nevyhnutná. Zvýšenie vládnych výdavkov však často znamená márnotratné utrácanie, ktoré vytvára menšiu hodnotu než akú by za rovnaké množstvo dolárov získali spotrebitelia.
Dnes sú však vyššie vládne výdavky a s nimi spojený vzostup fiškálneho deficitu ospravedlniteľné ako nevyhnutný nástroj na riešenie hospodárskeho poklesu – čo je výrazná zmena oproti spoliehaniu sa na monetárnu politiku v prípade predchádzajúcich recesií. Proticyklická fiškálna politika sa do značnej miery zdiskreditovala vinou prieťahov pri zavádzaní fiškálnych zmien a chabej reakcie domácností na dočasné daňové škrty.
.bez alternatívy
Ja osobne podporujem použitie fiškálneho stimulu v USA, pretože súčasná recesia je oveľa hlbšia a líši sa od predchádzajúcich poklesov. Aj pri úspešnej proticyklickej politike bude táto recesia pravdepodobne trvať dlhšie a bude mať ničivejšie účinky než ktorákoľvek iná recesia od veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Štyridsaťpercentný pokles na americkom akciovom trhu a dramatický pád cien nehnuteľností znížil bohatstvo amerických domácností o viac ako 10 biliónov dolárov, čo pravdepodobne vyvolá pokles ročných spotrebiteľských výdavkov o viac ako 400 miliárd dolárov. Kolaps na trhu nehnuteľností navyše o ďalších 200 miliárd znížil výdavky na výstavbu. Tento 600-miliardový pokles dopytu predstavuje viac ako 3 percentá HDP. Ak sa ho nepodarí zvrátiť, spôsobí ďalšie obmedzenie výroby, zníženie nezamestnanosti a pokles platov, čo povedie k ďalšiemu utlmeniu spotrebiteľských výdavkov.
Zvyčajná monetárna reakcia v podobe znižovania úrokových sadzieb nedokáže tento prudký pokles dopytu zvrátiť. Vinou nefunkčnosti úverových trhov v dôsledku neistej hodnoty cenných papierov krytých aktívami nedokážu banky a daľšie finančné inštitúcie zhromažďovať prostriedky, a preto nie sú ochotné požičiavať. Nižšie úrokové sadzby stanovené centrálnou bankou sa v dôsledku toho neprejavia vo forme zvýšených výdavkov na investície a spotrebu, citlivých na úrokovú sadzbu.
Ak teda chceme zvrátiť súčasný pokles, nemá fiškálna politika alternatívu.
.cena za chyby
Výsledný rast národného dlhu je cenou, ktorú my a budúce generácie zaplatíme za chyby, ktoré súčasnú hospodársku situáciu zapríčinili. Tieto chyby viedli k podceneniu rizika a nadmernému vzostupu investícií za vypožičané peniaze.
Podcenenie rizika a nárast investícií za cudzie peniaze majú množstvo dôvodov. Výnimočne voľná monetárna politika na začiatku desaťročia priživila ochotu finančných investorov nakupovať kvôli vyššiemu výnosu finančné aktíva nízkej kvality a zároveň viedla k raketovému vzostupu cien nehnuteľností. Ratingové agentúry potom zle ohodnotili cenné papiere kryté aktívami.
Rast zadlženosti čiastočne ťahala politika zameraná na zvýšenie počtu vlastníkov domov medzi skupinami s nižšími príjmami, u ktorých sa ukázalo, že si taký životný štýl nemôžu dovoliť. Bankový dohľad sa nezaoberal nízkym objemom kapitálu a zlou kvalitou aktív v mnohých finančných inštitúciách. Veľkou úlohou do budúcnosti je náprava inštitucionálnej politiky, ktorá k týmto problémom viedla.
.po míňaní škrtanie
Nová Obamova administratíva a Kongres stále vypracúvajú štruktúru fiškálneho stimulu pre USA. Hoci podporujem potrebu rozsiahleho balíka fiškálnych opatrení, nesúhlasím s mnohými konkrétnymi obrysmi plánov, o ktorých sa dnes uvažuje.
Bez ohľadu na to, čo sa v rámci zaistenia fiškálneho stimulu podnikne, musia vlády krajín z celého sveta začať pracovať na náprave nefunkčných úverových trhov. V opačnom prípade úvery nepotečú a rast sa neobnoví. V USA si oživenie úverových trhov žiada zastaviť prepad hypoték pre zápornú hodnotu majetku. Americké ministerstvo financií premrhalo v roku 2008 drahocenný čas, keď prostriedky poskytnuté Kongresom na riešenie týchto problémov na trhu nehnuteľností nepoužilo. Existuje nádej, že Kongres a nová administratíva teraz začnú túto otázku riešiť.
Hneď, ako sa recesia skončí, USA a prakticky aj všetky ostatné krajiny budú vykazovať podstatne vyšší pomer dlhu k HDP. V tom okamihu bude dôležité formulovať takú politiku, ktorá začne postupne znižovať relatívnu mieru vládnych výdajov s cieľom prejsť k fiškálnym prebytkom a znížiť dlhovú záťaž.
Autor je profesor ekonómie na Harvard University,bol predsedom Rady ekonomických poradcov prezidenta Ronalda Reagana a prezident Národného úradu pre ekonomický výskum.
Copyright: Project Syndicate.
Napríklad len v Spojených štátoch amerických v tomto roku fiškálny deficit zrejme presiahne 10 percent HDP. Podstatnú časť zvýšeného deficitu pritom bude mať na svedomí široká paleta nových vládnych výdavkov.
.ospravedlniteľné
Za normálnych okolností by som sa staval proti takémuto vzostupu rozpočtového deficitu a vyššej úrovni vládnych výdavkov. Keď sa ekonomika blíži plnej zamestnanosti, môžu vládne pôžičky určené na financovanie rozpočtových deficitov vytláčať súkromné investície, ktoré by zvýšili produktivitu a životnú úroveň. Rozpočtové deficity automaticky zvyšujú vládny dlh a vyžadujú vyššie dane v budúcnosti kvôli splácaniu úroku z tohto dlhu. Výsledné vyššie daňové sadzby krivia ekonomické stimuly, a tým oslabujú budúcu hospodársku výkonnosť.
Určitá miera vládnych výdavkov je, samozrejme, žiaduca či nevyhnutná. Zvýšenie vládnych výdavkov však často znamená márnotratné utrácanie, ktoré vytvára menšiu hodnotu než akú by za rovnaké množstvo dolárov získali spotrebitelia.
Dnes sú však vyššie vládne výdavky a s nimi spojený vzostup fiškálneho deficitu ospravedlniteľné ako nevyhnutný nástroj na riešenie hospodárskeho poklesu – čo je výrazná zmena oproti spoliehaniu sa na monetárnu politiku v prípade predchádzajúcich recesií. Proticyklická fiškálna politika sa do značnej miery zdiskreditovala vinou prieťahov pri zavádzaní fiškálnych zmien a chabej reakcie domácností na dočasné daňové škrty.
.bez alternatívy
Ja osobne podporujem použitie fiškálneho stimulu v USA, pretože súčasná recesia je oveľa hlbšia a líši sa od predchádzajúcich poklesov. Aj pri úspešnej proticyklickej politike bude táto recesia pravdepodobne trvať dlhšie a bude mať ničivejšie účinky než ktorákoľvek iná recesia od veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Štyridsaťpercentný pokles na americkom akciovom trhu a dramatický pád cien nehnuteľností znížil bohatstvo amerických domácností o viac ako 10 biliónov dolárov, čo pravdepodobne vyvolá pokles ročných spotrebiteľských výdavkov o viac ako 400 miliárd dolárov. Kolaps na trhu nehnuteľností navyše o ďalších 200 miliárd znížil výdavky na výstavbu. Tento 600-miliardový pokles dopytu predstavuje viac ako 3 percentá HDP. Ak sa ho nepodarí zvrátiť, spôsobí ďalšie obmedzenie výroby, zníženie nezamestnanosti a pokles platov, čo povedie k ďalšiemu utlmeniu spotrebiteľských výdavkov.
Zvyčajná monetárna reakcia v podobe znižovania úrokových sadzieb nedokáže tento prudký pokles dopytu zvrátiť. Vinou nefunkčnosti úverových trhov v dôsledku neistej hodnoty cenných papierov krytých aktívami nedokážu banky a daľšie finančné inštitúcie zhromažďovať prostriedky, a preto nie sú ochotné požičiavať. Nižšie úrokové sadzby stanovené centrálnou bankou sa v dôsledku toho neprejavia vo forme zvýšených výdavkov na investície a spotrebu, citlivých na úrokovú sadzbu.
Ak teda chceme zvrátiť súčasný pokles, nemá fiškálna politika alternatívu.
.cena za chyby
Výsledný rast národného dlhu je cenou, ktorú my a budúce generácie zaplatíme za chyby, ktoré súčasnú hospodársku situáciu zapríčinili. Tieto chyby viedli k podceneniu rizika a nadmernému vzostupu investícií za vypožičané peniaze.
Podcenenie rizika a nárast investícií za cudzie peniaze majú množstvo dôvodov. Výnimočne voľná monetárna politika na začiatku desaťročia priživila ochotu finančných investorov nakupovať kvôli vyššiemu výnosu finančné aktíva nízkej kvality a zároveň viedla k raketovému vzostupu cien nehnuteľností. Ratingové agentúry potom zle ohodnotili cenné papiere kryté aktívami.
Rast zadlženosti čiastočne ťahala politika zameraná na zvýšenie počtu vlastníkov domov medzi skupinami s nižšími príjmami, u ktorých sa ukázalo, že si taký životný štýl nemôžu dovoliť. Bankový dohľad sa nezaoberal nízkym objemom kapitálu a zlou kvalitou aktív v mnohých finančných inštitúciách. Veľkou úlohou do budúcnosti je náprava inštitucionálnej politiky, ktorá k týmto problémom viedla.
.po míňaní škrtanie
Nová Obamova administratíva a Kongres stále vypracúvajú štruktúru fiškálneho stimulu pre USA. Hoci podporujem potrebu rozsiahleho balíka fiškálnych opatrení, nesúhlasím s mnohými konkrétnymi obrysmi plánov, o ktorých sa dnes uvažuje.
Bez ohľadu na to, čo sa v rámci zaistenia fiškálneho stimulu podnikne, musia vlády krajín z celého sveta začať pracovať na náprave nefunkčných úverových trhov. V opačnom prípade úvery nepotečú a rast sa neobnoví. V USA si oživenie úverových trhov žiada zastaviť prepad hypoték pre zápornú hodnotu majetku. Americké ministerstvo financií premrhalo v roku 2008 drahocenný čas, keď prostriedky poskytnuté Kongresom na riešenie týchto problémov na trhu nehnuteľností nepoužilo. Existuje nádej, že Kongres a nová administratíva teraz začnú túto otázku riešiť.
Hneď, ako sa recesia skončí, USA a prakticky aj všetky ostatné krajiny budú vykazovať podstatne vyšší pomer dlhu k HDP. V tom okamihu bude dôležité formulovať takú politiku, ktorá začne postupne znižovať relatívnu mieru vládnych výdajov s cieľom prejsť k fiškálnym prebytkom a znížiť dlhovú záťaž.
Autor je profesor ekonómie na Harvard University,bol predsedom Rady ekonomických poradcov prezidenta Ronalda Reagana a prezident Národného úradu pre ekonomický výskum.
Copyright: Project Syndicate.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.