Rozhovor s Tomášom Sedláčkom, ekonomickým stratégom ČSOB, členom Národnej ekonomickej rady vlády českého premiéra Topolánka, ktorého v roku 2006 americká Yalská univerzita označila za jedného z piatich najbystrejších mladých ekonómov.
.keynesianizmus nastúpil ako reakcia na krízu v 30. rokoch a monetarizmus v 70. rokoch. Môže sa aj teraz dostať do módy nejaká nová ekonomická teória?
Súčasná kríza akademickú sféru zaskočila. Je to však určite voda na mlyn pre všetkých, ktorí chcú ekonómiu chápať v širšom kontexte. Cítiť istý posun k ľavicovému uvažovaniu, aj keď na druhej strane hospodárska politika, ktorá sa uskutočňovala v posledných desiatich rokoch, nemala oporu v žiadnej ekonomickej škole. Hovorí sa síce o nejakom novom keynesianizme, ale to je hlúposť. Keynes sa z hľadiska dnešnej hospodárskej politiky javí ako extrémny pravičiar, pretože síce povoľoval deficity, ale len v čase krízy a recesie. Z toho, že krajiny majú deficit aj v čase blahobytu, by sa otáčal v hrobe.
.prebieha medzi ekonómami nejaká vzrušujúca debata?
Debata prebieha, ale ustavične používame staré osvedčené recepty. Celý problém začal s príliš lacným zadlžením, od hypoték na úrovni jednotlivcov až po problémy bánk. Celé to dokazuje, že úroky boli príliš nízke, likvidita príliš lacná. Občas sa to zjednodušuje, akoby za všetko mohli iba hypotéky.
.v čom je teda problém?
Hypotéky sú iba vrhcol ľadovca, rozbuška, ktorá celú krízu odštartovala. Problémom je celková zadlženosť na úrovni domácností, bánk a štátu, takže možno povedať, že problém je, ako žije naša civilizácia. Napríklad Amerika počas posledných siedmich rokov zažívala obdobie silného ekonomického rastu a pritom sa zadlžovala do úrovne 10 percent HDP, pričom na to, takpovediac, nemala žiadne morálne právo. Teda sa to inak ani nemohlo skončiť.
.tvrdíte, že hlavný problém je vo filozofii konzumu?
Presne tak. Keby sme o tom hovorili len ako o ekonomickom probléme, tak dôvody súčasnej krízy nepochopíme. Hoci sme najbohatšia civilizácia na planéte, tak sa zadlžujeme ako nikdy v dejinách. Pradoxne, čím viac toho máme, tým viac sa zadlžujeme. V priemere sme o 20 percent zadlženejší než chudobné rozvojové krajiny. Navyše, ekonomicky chudobné krajiny požičiavajú tým bohatým. Keď to trochu preženiem, Číňania šetria, aby si Američania mohli dovoliť novú kúpeľnu.
.ako hodnotíte opatrenia, ktoré vlády proti kríze používajú?
Problém, ktorý vznikol prebytočnou spotrebou, riešime ďalšou spotrebou. Nikdy v dejinách ľudstva nebolo také ľahké získať peniaze od bánk tak rýchlo, ako je to dnes. A je to tak preto, že nič iné nedokážeme. Od čias Keynesa vieme, že v období krízy máme do ekonomiky napumpovať peniaze. Ibaže Keynes hovoril, že v čase ekonomického rastu by štát nemal žiť na deficit, ale sťahovať peniaze a vytvárať si rezervy na obdobia, ako je teraz. A to sa nedeje a štát aj domácnosti idú dlhodobo iba jedným smerom – zvyšovaním spotreby.
.ako by mala dnes znieť rada ekonómov, aby podobná situácia nenastala?
Prvú vec, čo treba urobiť, je zachrániť ľudí a zaistiť prvú pomoc. Jediné, čo dnes vieme použiť, je 80 rokov staré riešenie. K tomu však patrí záväzok, že v období rastu budeme šetriť a vytvoríme rozpočtové prebytky. Keď sa pozriete na to, koľko krajín malo rozpočtové prebytky počas posledných 10 rokov, zistíte, že ich bolo veľmi málo, čo znamená, že to nie je jednoduché.
.je vôbec možné v bežnom živote na individuálnej úrovni dosiahnuť, aby ľudia zmenili svoje správanie?
Otázka je správna, ale nie je to téma pre ekonómov, ale kňazov, filozofov či sociológov.
.takže to, či dôjde, alebo nedôjde k ďalšej kríze, nemajú ekonómovia v rukách?
Treba si uvedomiť, že hospodárstvo sa vyvíja a s tým ekonómovia veľa nenarobia. Môžeme krízu stlmiť, ale to, že sa ekonomika od počiatku dejín vyvíja v cykloch, to nezmeníme. Tak ako je kríza nevyhnutnou súčasťou osobného života, tak bude navždy súčasťou hospodárstva. Už v Biblii je sedem tučných a sedem chudých kráv, ako symboly dobrého života a úpadku. Ako vieme zo Starého zákona, faraón v teste obstál a počas dobrých rokov robil zásoby, my sme sa správali naopak a počas dobrých rokov sme celé sýpky zjedli.
.dá sa to zmeniť?
To je ťažká otázka. Treba sa však o to pokúsiť, napríklad zmenou Paktu stability a rastu. Je mi jasné, že to nie je jednoduchá vec, ale ak sa raz akceptoval deficit vo výške 3 percent ako pravidlo, je to istá psychologická slučka, ktorá vytvára dojem, že deficit do 3 percent je v poriadku. Ale to je v čase rastu nebezpečná hlúposť. Na druhej strane, tie tri percentá sú príliš prísnym pravidlom v období recesie. Takže navrhujem, aby sa vytvoril nový mechanizmus pre rast aj recesiu. Napríklad, aby rast HDP mínus deficit tvoril stabilne číslo štyri, prípadne tri.
.môžete to objasniť?
Ak chcete mať dvojpercentný deficit, musí mať krajina šesťpercentný rast. Naopak, keď je rast mínus percento, môže byť deficit tri percentá. Cieľom je donútiť krajiny šetriť v dobrých časoch a umožniť deficity v čase krízy. Druhý návrh je tak trochu ekonomická hračka, navrhujem, aby sa namiesto čísla, ktoré hovorí o raste HDP, používala iná veličina, kde sa od HDP odpočíta dlh, čo donúti politikov uvažovať úplne inak. Dlh je dnes nezaujímavá veličina a pritom funguje ako hormonálne steroidy.
.keď sa pozriete na balíčky vládnych opatrení proti kríze, konajú vlády racionálne alebo sa odtrhli z reťaze?
Sčasti racionálne. Keby vlády nekonali, neviem si predstaviť, kde by sme dnes boli. Ťažko predstaviteľná situácia. Na druhej strane je tu problém riešenia dlhu ďalšími dlhmi. Amerika má dlh na dvojcifernej úrovni, čo je absolútne neslýchané. Navyše, občas mám pocit, že sa jednotlivé štáty predháňajú, kto ponúkne väčší balíček. Rovnako mám pochybnosť o niektorých opatreniach, napríklad šrotovaní desaťročných áut. Je nepochopiteľné, aby sa ničili dobré ojazdené autá len preto, aby sa kupovali nové modely. Ekonomicky tomu rozumiem, ale keď sa na to pozrú o dvadsať rokov naše deti, budú krútiť hlavami.
.čo hovoríte na český balíček?
Nerozumiem celkom miere, v akej sa podporuje domáci dopyt. Jeho podiel na raste HDP je minimálny, tvorí iba 20 percent, takže nemožno očakávať, že stimulovaním dopytu sa kríza vyrieši. Osemdesiat percent nášho HDP sa tvorí v zahraničí, takže dôležitejšie je, aké budú opatrenia zahraničných vlád.
.ako teda kríza zmení ekonomickú vedu?
U nás na Karlovej univerzite sa ekonómovia vždy delili na tých, čo robia matematické grafy a tých, čo kecajú. Matematici sa dokážu zamerať na jeden problém a dokonale ho vysvetliť. Myslím si však, že nadchádza čas, aby sa ekonómia nesprávala ako imperiálna veda, ktorá sa prepašovala do všelijakých odborov a správa sa ako kráľovná všetkých vied. Je čas na spätnú reakciu a ekonómia by mala vstrebať poznatky iných vied. A pokiaľ ide o politikov, na začiatok by úplne stačilo vrátiť sa k pôvodnému učeniu Keynesa.
.keynesianizmus nastúpil ako reakcia na krízu v 30. rokoch a monetarizmus v 70. rokoch. Môže sa aj teraz dostať do módy nejaká nová ekonomická teória?
Súčasná kríza akademickú sféru zaskočila. Je to však určite voda na mlyn pre všetkých, ktorí chcú ekonómiu chápať v širšom kontexte. Cítiť istý posun k ľavicovému uvažovaniu, aj keď na druhej strane hospodárska politika, ktorá sa uskutočňovala v posledných desiatich rokoch, nemala oporu v žiadnej ekonomickej škole. Hovorí sa síce o nejakom novom keynesianizme, ale to je hlúposť. Keynes sa z hľadiska dnešnej hospodárskej politiky javí ako extrémny pravičiar, pretože síce povoľoval deficity, ale len v čase krízy a recesie. Z toho, že krajiny majú deficit aj v čase blahobytu, by sa otáčal v hrobe.
.prebieha medzi ekonómami nejaká vzrušujúca debata?
Debata prebieha, ale ustavične používame staré osvedčené recepty. Celý problém začal s príliš lacným zadlžením, od hypoték na úrovni jednotlivcov až po problémy bánk. Celé to dokazuje, že úroky boli príliš nízke, likvidita príliš lacná. Občas sa to zjednodušuje, akoby za všetko mohli iba hypotéky.
.v čom je teda problém?
Hypotéky sú iba vrhcol ľadovca, rozbuška, ktorá celú krízu odštartovala. Problémom je celková zadlženosť na úrovni domácností, bánk a štátu, takže možno povedať, že problém je, ako žije naša civilizácia. Napríklad Amerika počas posledných siedmich rokov zažívala obdobie silného ekonomického rastu a pritom sa zadlžovala do úrovne 10 percent HDP, pričom na to, takpovediac, nemala žiadne morálne právo. Teda sa to inak ani nemohlo skončiť.
.tvrdíte, že hlavný problém je vo filozofii konzumu?
Presne tak. Keby sme o tom hovorili len ako o ekonomickom probléme, tak dôvody súčasnej krízy nepochopíme. Hoci sme najbohatšia civilizácia na planéte, tak sa zadlžujeme ako nikdy v dejinách. Pradoxne, čím viac toho máme, tým viac sa zadlžujeme. V priemere sme o 20 percent zadlženejší než chudobné rozvojové krajiny. Navyše, ekonomicky chudobné krajiny požičiavajú tým bohatým. Keď to trochu preženiem, Číňania šetria, aby si Američania mohli dovoliť novú kúpeľnu.
.ako hodnotíte opatrenia, ktoré vlády proti kríze používajú?
Problém, ktorý vznikol prebytočnou spotrebou, riešime ďalšou spotrebou. Nikdy v dejinách ľudstva nebolo také ľahké získať peniaze od bánk tak rýchlo, ako je to dnes. A je to tak preto, že nič iné nedokážeme. Od čias Keynesa vieme, že v období krízy máme do ekonomiky napumpovať peniaze. Ibaže Keynes hovoril, že v čase ekonomického rastu by štát nemal žiť na deficit, ale sťahovať peniaze a vytvárať si rezervy na obdobia, ako je teraz. A to sa nedeje a štát aj domácnosti idú dlhodobo iba jedným smerom – zvyšovaním spotreby.
.ako by mala dnes znieť rada ekonómov, aby podobná situácia nenastala?
Prvú vec, čo treba urobiť, je zachrániť ľudí a zaistiť prvú pomoc. Jediné, čo dnes vieme použiť, je 80 rokov staré riešenie. K tomu však patrí záväzok, že v období rastu budeme šetriť a vytvoríme rozpočtové prebytky. Keď sa pozriete na to, koľko krajín malo rozpočtové prebytky počas posledných 10 rokov, zistíte, že ich bolo veľmi málo, čo znamená, že to nie je jednoduché.
.je vôbec možné v bežnom živote na individuálnej úrovni dosiahnuť, aby ľudia zmenili svoje správanie?
Otázka je správna, ale nie je to téma pre ekonómov, ale kňazov, filozofov či sociológov.
.takže to, či dôjde, alebo nedôjde k ďalšej kríze, nemajú ekonómovia v rukách?
Treba si uvedomiť, že hospodárstvo sa vyvíja a s tým ekonómovia veľa nenarobia. Môžeme krízu stlmiť, ale to, že sa ekonomika od počiatku dejín vyvíja v cykloch, to nezmeníme. Tak ako je kríza nevyhnutnou súčasťou osobného života, tak bude navždy súčasťou hospodárstva. Už v Biblii je sedem tučných a sedem chudých kráv, ako symboly dobrého života a úpadku. Ako vieme zo Starého zákona, faraón v teste obstál a počas dobrých rokov robil zásoby, my sme sa správali naopak a počas dobrých rokov sme celé sýpky zjedli.
.dá sa to zmeniť?
To je ťažká otázka. Treba sa však o to pokúsiť, napríklad zmenou Paktu stability a rastu. Je mi jasné, že to nie je jednoduchá vec, ale ak sa raz akceptoval deficit vo výške 3 percent ako pravidlo, je to istá psychologická slučka, ktorá vytvára dojem, že deficit do 3 percent je v poriadku. Ale to je v čase rastu nebezpečná hlúposť. Na druhej strane, tie tri percentá sú príliš prísnym pravidlom v období recesie. Takže navrhujem, aby sa vytvoril nový mechanizmus pre rast aj recesiu. Napríklad, aby rast HDP mínus deficit tvoril stabilne číslo štyri, prípadne tri.
.môžete to objasniť?
Ak chcete mať dvojpercentný deficit, musí mať krajina šesťpercentný rast. Naopak, keď je rast mínus percento, môže byť deficit tri percentá. Cieľom je donútiť krajiny šetriť v dobrých časoch a umožniť deficity v čase krízy. Druhý návrh je tak trochu ekonomická hračka, navrhujem, aby sa namiesto čísla, ktoré hovorí o raste HDP, používala iná veličina, kde sa od HDP odpočíta dlh, čo donúti politikov uvažovať úplne inak. Dlh je dnes nezaujímavá veličina a pritom funguje ako hormonálne steroidy.
.keď sa pozriete na balíčky vládnych opatrení proti kríze, konajú vlády racionálne alebo sa odtrhli z reťaze?
Sčasti racionálne. Keby vlády nekonali, neviem si predstaviť, kde by sme dnes boli. Ťažko predstaviteľná situácia. Na druhej strane je tu problém riešenia dlhu ďalšími dlhmi. Amerika má dlh na dvojcifernej úrovni, čo je absolútne neslýchané. Navyše, občas mám pocit, že sa jednotlivé štáty predháňajú, kto ponúkne väčší balíček. Rovnako mám pochybnosť o niektorých opatreniach, napríklad šrotovaní desaťročných áut. Je nepochopiteľné, aby sa ničili dobré ojazdené autá len preto, aby sa kupovali nové modely. Ekonomicky tomu rozumiem, ale keď sa na to pozrú o dvadsať rokov naše deti, budú krútiť hlavami.
.čo hovoríte na český balíček?
Nerozumiem celkom miere, v akej sa podporuje domáci dopyt. Jeho podiel na raste HDP je minimálny, tvorí iba 20 percent, takže nemožno očakávať, že stimulovaním dopytu sa kríza vyrieši. Osemdesiat percent nášho HDP sa tvorí v zahraničí, takže dôležitejšie je, aké budú opatrenia zahraničných vlád.
.ako teda kríza zmení ekonomickú vedu?
U nás na Karlovej univerzite sa ekonómovia vždy delili na tých, čo robia matematické grafy a tých, čo kecajú. Matematici sa dokážu zamerať na jeden problém a dokonale ho vysvetliť. Myslím si však, že nadchádza čas, aby sa ekonómia nesprávala ako imperiálna veda, ktorá sa prepašovala do všelijakých odborov a správa sa ako kráľovná všetkých vied. Je čas na spätnú reakciu a ekonómia by mala vstrebať poznatky iných vied. A pokiaľ ide o politikov, na začiatok by úplne stačilo vrátiť sa k pôvodnému učeniu Keynesa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.