Aj keď zavlečenie občana do cudziny hlavná vládna strana ešte nemá (zrejme) na rováši, to, v čom sa jej darí veľmi dobre, je únos politiky. Ďaleko za povrazy demokratického ringu i rozumu.
Z parlamentu na mimoriadne tlačové konferencie a do tieňových lobistických grémií; od reálnej agendy do virtuálnej (ne)skutočnosti, ktorú tvorí najmä predseda vlády; od vecného politického sporu, čo je soľ každej demokracie, k čírej propagande a manipulácii.
Bez ohľadu na to, čo si myslíme o aktivizme politikov okolo hospodárskej krízy, boj s hrozbou recesie, za záchranu pracovných miest (a pod.) je už mesiace predmetom ústredného sporu na každej politickej scéne. Konsenzus vlády a opozície o nástrojoch je skôr výnimkou ako pravidlom, ale to, aby koalícia zamietla vôbec diskutovať o tejto téme na parlamentnej pôde, sa mohlo stať len na Slovensku. To, že Robert Fico ostentatívne, mocensky vytláča opozíciu z jej prirodzeného priestoru, ktorým je kritika vlády na pôde, kam ju za tým účelom vyslali voliči, je úchylka komunistu. Fico a jeho strana prestali brať na vedomie, že v demokracii majú politického súpera a parlament je jeho legitímne a hlavné fórum.
Hoci manažovanie krízy je marketingovo vďačná poloha — teda kým neudrie naozaj tvrdo — vo Ficovom prejave je vylučovanie opozície rutinou všedného dňa, ako súčasť hry na nepriateľa za každým rohom. Únosom politiky par excellance je dramaturgia, presnejšie manipulácia parlamentných hodín interpelácií, na ktorých členovia klubu Smeru dokazujú nekonečnú servilitu kladením otázok takpovediac „na smeč“. Najnovší dopyt poslankyne Mazúrovej, „vážený pán predseda vlády, čo si myslíte o vytĺkaní politického kapitálu opozíciou z ťažkostí súvisiacich s hospodárskou krízou?“, je výsmech priamo do tváre tomuto základnému inštitútu parlamentnej kontroly.
Toto sa opakuje od schôdze k schôdzi v réžii predsedu národnej rady. Pavol Paška, na rozdiel od zahraničných kolegov v tejto vysokej ústavnej funkcii, sa nielenže nesnaží ani o minimálny nadhľad, ale predsednícke privilégiá, teda aj právo mimoriadne prehovoriť, nasadzuje do politického zápasu. Nepríčetný obsah prejavu, v ktorom, mimo iného, obvinil opozíciu zo „spôsobenia krízy“ (čo teraz oni, koalícia a Smer, musia riešiť!), len opäť upozornil na hlbší leitmotív Ficových výpadov: Útok na morálnu či odbornú integritu politických súperov. Výzva lídrom nevládnych strán, aby zložili mandáty, lebo prišli o „dôveryhodnosť“ tým, že Lipšic „priznal“ kupovanie poslancov, je krásny príklad, ako sa v jedinom vystúpení stretáva viac deformácií, ktorým Smer zakrivuje verejný priestor na svoj obraz: Zneužitie pozície (moci); vytesňovanie ako cieľ, účel; znevažovanie, perfídny útok ako metóda; mediálna manipulácia ako zbraň, nástroj.
Pretože, samozrejme, odvodiť z Lipšicovho politického stanoviska, že sa v určitej situácii nezachoval tak, ako sa zachovať mal, to, že „priznal“ kupovanie poslancov, môže len perfídny manipulátor. A ešte ten, kto zmanipulovaný byť chce. Napríklad generálny prokurátor, ktorý tým, že na Ficov rozkaz úctivo zasalutoval, previedol virtuálnu návnadu pre médiá do politickej reality. Jej súčasťou nebude len predvolanie na svedeckú výpoveď poslanca, ktorý má s „predajom“, „leasingom“ či „nájmom“ (to všetko sa písalo) prebehlíkov z HZDS spoločné asi toľko, čo sám Fico, ale i obraz prokuratúry čítajúcej z pier šéfa výkonnej moci. Tlak Smeru demoluje inštitúcie demokracie.
Kamkoľvek oko pozrie, politické kampane a útoky vedie opozícia proti vláde. Na Slovensku robí negatívnu kampaň vláda proti opozícii. Aj tak vyzerá únos politiky.
Z parlamentu na mimoriadne tlačové konferencie a do tieňových lobistických grémií; od reálnej agendy do virtuálnej (ne)skutočnosti, ktorú tvorí najmä predseda vlády; od vecného politického sporu, čo je soľ každej demokracie, k čírej propagande a manipulácii.
Bez ohľadu na to, čo si myslíme o aktivizme politikov okolo hospodárskej krízy, boj s hrozbou recesie, za záchranu pracovných miest (a pod.) je už mesiace predmetom ústredného sporu na každej politickej scéne. Konsenzus vlády a opozície o nástrojoch je skôr výnimkou ako pravidlom, ale to, aby koalícia zamietla vôbec diskutovať o tejto téme na parlamentnej pôde, sa mohlo stať len na Slovensku. To, že Robert Fico ostentatívne, mocensky vytláča opozíciu z jej prirodzeného priestoru, ktorým je kritika vlády na pôde, kam ju za tým účelom vyslali voliči, je úchylka komunistu. Fico a jeho strana prestali brať na vedomie, že v demokracii majú politického súpera a parlament je jeho legitímne a hlavné fórum.
Hoci manažovanie krízy je marketingovo vďačná poloha — teda kým neudrie naozaj tvrdo — vo Ficovom prejave je vylučovanie opozície rutinou všedného dňa, ako súčasť hry na nepriateľa za každým rohom. Únosom politiky par excellance je dramaturgia, presnejšie manipulácia parlamentných hodín interpelácií, na ktorých členovia klubu Smeru dokazujú nekonečnú servilitu kladením otázok takpovediac „na smeč“. Najnovší dopyt poslankyne Mazúrovej, „vážený pán predseda vlády, čo si myslíte o vytĺkaní politického kapitálu opozíciou z ťažkostí súvisiacich s hospodárskou krízou?“, je výsmech priamo do tváre tomuto základnému inštitútu parlamentnej kontroly.
Toto sa opakuje od schôdze k schôdzi v réžii predsedu národnej rady. Pavol Paška, na rozdiel od zahraničných kolegov v tejto vysokej ústavnej funkcii, sa nielenže nesnaží ani o minimálny nadhľad, ale predsednícke privilégiá, teda aj právo mimoriadne prehovoriť, nasadzuje do politického zápasu. Nepríčetný obsah prejavu, v ktorom, mimo iného, obvinil opozíciu zo „spôsobenia krízy“ (čo teraz oni, koalícia a Smer, musia riešiť!), len opäť upozornil na hlbší leitmotív Ficových výpadov: Útok na morálnu či odbornú integritu politických súperov. Výzva lídrom nevládnych strán, aby zložili mandáty, lebo prišli o „dôveryhodnosť“ tým, že Lipšic „priznal“ kupovanie poslancov, je krásny príklad, ako sa v jedinom vystúpení stretáva viac deformácií, ktorým Smer zakrivuje verejný priestor na svoj obraz: Zneužitie pozície (moci); vytesňovanie ako cieľ, účel; znevažovanie, perfídny útok ako metóda; mediálna manipulácia ako zbraň, nástroj.
Pretože, samozrejme, odvodiť z Lipšicovho politického stanoviska, že sa v určitej situácii nezachoval tak, ako sa zachovať mal, to, že „priznal“ kupovanie poslancov, môže len perfídny manipulátor. A ešte ten, kto zmanipulovaný byť chce. Napríklad generálny prokurátor, ktorý tým, že na Ficov rozkaz úctivo zasalutoval, previedol virtuálnu návnadu pre médiá do politickej reality. Jej súčasťou nebude len predvolanie na svedeckú výpoveď poslanca, ktorý má s „predajom“, „leasingom“ či „nájmom“ (to všetko sa písalo) prebehlíkov z HZDS spoločné asi toľko, čo sám Fico, ale i obraz prokuratúry čítajúcej z pier šéfa výkonnej moci. Tlak Smeru demoluje inštitúcie demokracie.
Kamkoľvek oko pozrie, politické kampane a útoky vedie opozícia proti vláde. Na Slovensku robí negatívnu kampaň vláda proti opozícii. Aj tak vyzerá únos politiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.