Slovenské folklórne súbory dlhé roky prezentujú na javiskách niečo, o čom si mnohí myslia, že to je slovenský tanečný a hudobný folklór. Myslia si to diváci aj sami účinkujúci.
Čím viac sa v tom utvrdzujú, tým viac sa skutočnému folklóru vzďaľujú. Našťastie existujú výnimky idúce opačným smerom.
Husľovačka 2 je program štyroch zoskupení.
Dvoch tanečných: bratislavských Dragúnov a košického KMAFu (Klub milovníkov autentického folklóru); a dvoch hudobných: Muzičky a Ľudovej hudby Michala Nogu. Na zhodnotenie tohto hudobno-tanečného programu by v podstate stačilo pár nadšených superlatívov, pár pochvalných viet a aby sa nepovedalo, aj zopár drobných rýpnutí. To všetko by stačilo, keby program neuviedol čestný hosť, choreograf Ján Blaho, ktorý mnohých tvorcov programu pedagogicky viedol na VŠMU. Keby nepovedal, že je to podľa neho precedens, ako by mali postupovať pri práci s folklórom folklórne skupiny a súbory, mohla som si v pokoji vychutnať skvelý program, napísať krátku oslavnú recenziu a radostne čakať na Husľovačku 3. Lenže on to povedal, a ja som sa začala zamýšľať, či je to skutočne cesta, ktorou sa majú, môžu a sú vôbec schopné uberať aj ďalšie zoskupenia.
.ako sa zbaviť štylizácie
Ak by sme sa na program Husľovačka 2 nepozerali cez závažnú optiku precedensu, tak je to program jednoznačne výborný a spokojný z neho odíde každý divák, ktorý má rád tanec a je celkom jedno, či už mu slovenský folklór niečo hovorí, alebo nie. Je to scénický program zbavený päťdesiatročných nánosov skostnateného slovenského folklorizmu: zbytočných scénických čačiek a rekvizít, nákladnej krojovej výpravy, umelých orchestrálnych hudobných úprav, samoúčelnej tanečnej choreografie a dramatických scénok, zlých hereckých výkonov a patetických sprievodných slov, masových scén a podobne. Je to proste čistá tanečná zábava.
Husľovačka číslo dva podobne ako jej predchodkyňa číslo jedna je program vychádzajúci z princípu Tanečných domov v Bratislave a v Košiciach. Paradoxne, tie vznikli práve ako odpor a protipól k scénickému spracovaniu folklóru. Na javisku je pôvodný ľudový tanec často až násilne rozbitý a štylizovaný do dramatického útvaru choreografom a/alebo režisérom tak, aby zaujal, pobavil a prípadne poučil diváka, pričom tanečník má len málo voľnosti prejaviť svoju individualitu a improvizáciu, o jeho vlastnej zábave ani nehovoriac. V Tanečných domoch ide o návrat tanca zo scény a nanútených choreografických schém do jeho pôvodného prostredia – do voľnej tanečnej zábavy. Pritom tu všetky tri slová – voľnosť, tanec a zábava – majú rovnakú dôležitosť. Lenže Husľovačka zase vytlačila tanec z prirodzenejšieho prostredia tanečnej sály naspäť na javisko a uväznila ho do choreografických okov, akokoľvek jemných a voľných. Na javisku sa jednoducho nedá len voľne improvizovať a zabávať, pretože to musí mať istú dramatickú formu, aby sa divák nedostal do polohy netancujúceho hosťa unudene pozorujúceho cudziu zábavu na parkete.
To je teda základná dilema Husľovačky – dať improvizáciám tanečníkov rámec, aby boli stráviteľné pre diváka, a neskĺznuť pritom do trápnych folkloristických stereotypov. Treba uznať, že tvorcovia sa s touto dilemou popasovali so cťou. Niet im veľmi čo vytknúť, až na pár skutočne nepodstatných detailov, ako je napríklad mierne nesúrodá štylizácia odevov, od pôvodného kroja cez civilné oblečenie až po podivne preštylizované zdobenie niektorých ženských sukní či sústredenie veľkého množstva temperamentného tanca do prvých dvoch tretín programu, takže si divák nestihol ani vydýchnuť. Dá sa hádam len s úsmevom podotknúť, že napriek snahe čo najmenej štylizovať boli divácky najsilnejšími momentmi predsa len staré scénické triky: napríklad mužský battle medzi cigánskymi a goralskými tanečníkmi či záverečná choreografia s rekapituláciou všetkých tanečných štýlov.
.naozaj precedens?
Sporný sa mi vidí len ten precedens. Myslím si, že táto forma choreografie-nechoreografie je už takmer vyčerpaná dvoma skvelými Husľovačkami a že už nie je ani veľa priestoru, ako urobiť Husľovačku tri, nieto ešte obdobné programy ďalších folklórnych súborov, ktoré nemajú ani tak skvelo disponovaných tanečníkov, hudobníkov a spevákov, ani takých talentovaných a citlivo pracujúcich upravovateľov tanca a hudby.
Napokon, práve takto čudne – podľa precedensov – celé desaťročia slovenské folklórne hnutie fungovalo. Z času na čas sa folklórnej látky chopil talentovaný tvorca a vytvoril jedinečný scénický program. Vypreparoval z pôvodného materiálu to, čo sa mu hodilo do vlastnej štylizácie, a keďže mal talent, tak to dohromady skvelo fungovalo. Lenže potom to všetci, čo sa cítili po pár odtancovaných rokoch tiež choreografmi, do zblbnutia kopírovali. Žiaľ, zväčša dokázali skopírovať formu bez hlbšieho pochopenia, ako funguje. V 50. rokoch bol precedensom Kubánka a SĽUK, neskôr Nosáľ a Lúčnica, Blaho a Gymnik či Marušin a PUĽS. Na rozdiel od špičkových telies, v ktorých títo talentovaní choreografi pôsobili, však ich epigóni pracovali vo folklórnych skupinách a súboroch s podstate slabšími interpretmi. Tým, samozrejme, netvrdím, že takí nepatria na javisko a majú ísť radšej kopať krumple. To vôbec nie. Napokon, celé folkloristické hnutie je amatérska činnosť a človek vo svojom voľnom čase nemusí podávať vrcholové výkony, aby bol šťastný. Amatérsky súbor nemôže byť zostavený len zo samých sólistov, dôležité miesto v ňom majú aj menej zdatní interpreti, ktorí ledva zvládnu motať sa niekde v pozadí. Často sú to ľudia, ktorí to celé držia pohromade. Poukázaním na slabších interpretov chcem len naznačiť, že spomenutý program nie je v bežnom súbore dosť dobre realizovateľný a treba hľadať radšej iné individuálne cesty, nie slepo napodobňovať nový vzor.
V čom však tvorcovia programu Husľovačka 2 môžu slúžiť ako skutočný precedens pre celé folkloristické slovenské hnutie, je to, ako pracujú s pôvodným tanečným a hudobným materiálom práve v Tanečných domoch. Súbory, ktoré robia Husľovačku, majú spoločné okrem nej aj to, že sa snažia interpretovať slovenský ľudový tanec, spev a hudbu čo najbližšie k originálom, ktoré našli v archívoch či priamo v teréne, snažia sa rozlíšiť pôvodné prvky a formy od nánosov štylizácie. Na základe hlbokej znalosti štruktúry tanca a hudby potom radostne tvoria a improvizujú. A učia to každého, kto prejaví záujem. To je precedens hodný nasledovania a som presvedčená, že práve o tom Jano Blaho v úvode hovoril.
Elena Akácsová
Autorka je šéfredaktorka www.t-station.sk
Husľovačka 2 – premiéra, DK Zrkadlový háj, Bratislava 19. 5. 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.