Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať ako zhoda ekonómov s politikmi v tom, že jediným liekom na krízu sú masívne stimulačné balíčky, pod povrchom prebieha čoraz vášnivejšia debata. Na jej výsledku veľmi záleží.
Snaha zachrániť svet pred krízou dostala podľa mnohých „bláznivé rozmery“ minulý týždeň, keď americký Kongres (výhradne hlasmi demokratov) schválil stimulačný výdavkový balík v hodnote 789 miliárd amerických dolárov. Táto astronomická suma zodpovedá približne šiestim percentám amerického HDP a ich rozpočtový deficit by sa v tomto roku mal blížiť k neuveriteľným 14 percentám HDP. Peniaze zo stimulačného balíka by mali byť použité prevažne v nasledujúcich dvoch rokoch na všemožné veci, od dotácií pre školy a šírenie internetu až po výstavbu prístreškov proti nepriazni počasia, obnovu lesných chodníčkov a rekonštrukciu ciest. Nová administratíva prezidenta Obamu nedokázala získať súhlas republikánov (ktorí požadovali menší balík a v jeho rámci väčší podiel daňových úľav) a jej počínanie vzbudzuje čoraz silnejšie pochybnosti o tom, či vyspelý svet bojuje s krízou rozumne – tie pochybnosti, treba dodať, sa však týkajú najmä snahy stimulovať ekonomiku výdavkami, nie zachraňovania finančného sektora. Ak sa k tomu pripočítajú plány britskej, francúzskej, nemeckej a ďalších vlád, ktoré chcú ísť viac-menej rovnakou cestou podpory domácej spotreby verejnými investíciami či podporou konkrétnych odvetví, vyzerá to ako záplava, ktorú žiadna hrádza nedokáže zastaviť.
.zo všetkých strán
Nie je to snaha liečiť chorobu tým, čo ju spôsobilo? Tejto otázke sa pri pohľade na masívne utrácanie požičiavaných peňazí na spotrebu (najmä v Spojených štátoch) nedá vyhnúť.
S ekonómami je to momentálne ako v tej starej právnickej anekdote, ktorá hovorí, že kde sa stretnú dvaja právnici, tam sú minimálne tri právne názory. Niekedy sa zdá, že každý ekonóm, ktorý je schopný sformulovať vlastný názor, si myslí niečo iné než ostatní. Množstvo ekonómov, aj z tých najlepších, súhlasí s nevyhnutnosťou vynakladať obrovské sumy peňazí v rámci takzvaných stabilizačných balíčkov a podporuje túto cestu – samozrejme, s celou paletou detailov a možností. Veľa ekonómov, aj z tých najlepších, si, naopak, myslí, že tie balíčky sú kolosálnym mrhaním peňazí a že s krízou treba bojovať inak – opäť s celou paletou nápadov a možností. Sporadicky sa vynorí hlas volajúci po potrebe nechať veciam prirodzený priebeh. A zostáva najväčšia skupina ekonómov, ktorí sú kdesi uprostred – ako vždy. Slovensko je na okraji tejto debaty, hoci jej výsledok bude dôležitý aj pre nás: zdá sa totiž, že predurčí „paradigmu“ politickej ekonómie v západnom svete na dlhý čas.
.bezmocní
V diskusii o kríze a opatreniach na jej zmiernenie sa často zlievajú dva kľúčové problémy, ktoré by však mali byť posudzované oddelene. Prvou vecou, ktorá dnes trápi svet, je kríza finančného sektora – obrovské straty finančných inštitúcií a výrazné obmedzenie dostupnosti úverov (credit crunch).
Inou, hoci súvisiacou vecou, je snaha bojovať s krízou reálnej ekonomiky, ktorá vyplýva z tej finančnej a je oveľa širším problémom, čo môžeme vidieť aj na Slovensku – finančný sektor je zdravý a bez problémov (my sme náš „bailout“ absolvovali pred ôsmimi rokmi pri ozdravení bánk), ale náš priemysel je ťažko zasiahnutý prepadom zahraničného dopytu.
Už len letmý pohľad na štruktúru nášho hrubého domáceho produktu ukazuje, aké márne by boli snahy presadzovať nejaký „obamovský balíček“ na Slovensku – domáca spotreba sa na celkovom výkone našej ekonomiky podieľa možno jednou pätinou, takže nech by vláda akokoľvek stimulovala domácu spotrebu, nič zásadné by sa tým nezmenilo. Neznamená to, že vláda nemôže robiť nič, iba to, že väčšie výdavkové programy by boli úplným plytvaním. Zatiaľ sa, našťastie, zdá, že to všetci chápu.
.využitý precedens
Vo veľkých ekonomikách, akou je najmä americká, ale aj britská, nemecká, francúzska a ďalšie, je však debata o užitočnosti vládnej výdavkovej expanzie v plnom prúde. Nikým nespochybňovaná nutnosť zachraňovať finančné inštitúcie vytvorila precedens, že vlády majú a môžu pomáhať firmám i celej ekonomike verejnými peniazmi. „Keď ste vynaložili také obrovské peniaze na záchranu bánk, pomôžte aj nám,“ počuť často nespokojných priemyselníkov, živnostníkov či nezamestnaných v správach zo sveta.
Zachraňovaním veľkých bánk sa vytvoril vzor, ktorý sa dnes, vzhľadom na vývoj situácie, prakticky nedá zastaviť. Navyše, tento vývoj je pre niektorých politikov príležitosťou presadiť aj agendu, s ktorou by inak zrejme nepochodili. „Tento plán je viac než len recept na krátkodobé výdavky – je to stratégia pre americký dlhodobý rast a príležitosti v oblastiach ako obnoviteľná energia, zdravotná starostlivosť a vzdelanie,“ tvrdí o masívnych verejných investíciách v rámci boja proti kríze napríklad americký prezident Barack Obama. V konzervatívnej Amerike by sa mu čosi podobné v normálnych časoch takmer určite nemohlo podariť.
.podporovatelia
Politici, ktorí sa pod tlakom voličov a záujmových skupín uchyľujú k starým keynesiánskym receptom, sú navyše podporovaní aj veľkou časťou ekonomickej obce. Asi najznámejším zástancom veľkých verejných výdavkov v čase krízy je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (dnes ekonomický komentátor The New York Times) Paul Krugman. „Mnoho ekonómov vrátane mňa vola po mimoriadne rozsiahlej fiskálnej expanzii, která by zabránila ekonomike vo voľnom páde,“ napísal Krugman v NYT už v decembri minulého roka.
Svoje názory tento ekonóm-publicista prezentuje s vášňou. S tými, ktorí hovoria opak a poukazujú na hrozivý nárast zadlženia, nemá zľutovania. Podľa neho sa „deficitní strachopudi“ mýlia, pretože „v súčasných podmienkach neexistuje nijaký kompromis medzi tým, čo je dobré krátkodobo a čo je dobré dlhodobo“.
Dnes, keď viaceré ekonomiky čelia výraznému nedostatku súkromných investícií, musia podľa Paula Krugmana ich miesto zastúpiť investície verejné. Tie zvyšujú verejný dlh, ale „ten nie je taký hrozný, ako si mnohí myslia – v podstate sú to peniaze, ktoré dlhujeme sami sebe“, hoci takisto uznáva, že „dlhodobo musí vláda, rovnako ako jednotlivci, uviesť svoje výdavky do súladu s príjmami“.
Krugman a mnohí ekonómovia s podobnými názormi pripúšťajú, že v normálnych časoch je politika, obmedzujúca rozpočtové deficity, správna. „Súčasné okolnosti sú však všetko, len nie normálne,“ dodáva Krugman. Prísna rozpočtová politika – čiže úsporná vláda – podľa neho v čase recesie v skutočnosti veci len zhoršuje. Vyplýva to podľa neho z očakávaní – ak vláda nebojuje s recesiou vyššími výdavkami, sú vraj súkromní investori náchylnejší veriť, že recesia bude dlhšia, a preto šetria aj oni. „Presne to sa už dvakrát stalo. Prvýkrát v roku 1937, keď Franklin D. Roosevelt nesprávne poslúchol odporúčania deficitných strachopudov svojej doby, prudko znížil výdavky a zvýšil dane. Výsledkom bola ťažká recesia a prudký pád súkromných investícií. Druhý raz sa to stalo o šesťdesiat rokov neskôr v Japonsku. V rokoch 1996 a 1997 japonská vláda v snahe vyrovnať rozpočet znížila výdavky a zvýšila dane. Recesia, ktorá nasledovala, mala aj v tomto prípade za následok prudké zníženie súkromných investícií.“
Dôvodom, pre ktorý je dobré „vykašľať sa“ na znižovanie deficitov, je podľa Krugmana vo všetkých spomínaných prípadoch – a aj v súčasnej kríze – to, čomu hovorí „mimoriadne okolnosti“. Tie sa okrem iného vyznačujú vyčerpaním nástrojov menovej politiky bez zásadnejšieho efektu: keď úrokové sadzby prudko klesnú (v USA sú prakticky na nule), ale ekonomike to v zvýšení jej výkonu nepomôže. „V rovnakej pasci sa nachádzame aj dnes,“ tvrdí Krugman.
.odporcovia
Potichu však nezostáva ani tábor ekonómov s opačným názorom. „Zastávame názor, že vyššie vládne výdavky nie sú cestou k zlepšeniu výkonnosti hospodárstva,“ napísalo v otvorenom liste americkému prezidentovi sto ekonómov, medzi nimi aj niekoľko nositeľov Nobelovej ceny ako napríklad Gary Becker či Vernon Smith. Podobne ako Krugman (stojaci na úplne opačných pozíciách) argumentujú americkou históriou. „Vyššie vládne výdavky za prezidentov Hoovera a Roosevelta nevytiahli Spojené štáty z Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Vyššie vládne výdavky nevyriešili japonský problém „stratenej dekády“ v 90. rokoch. Viera, že vyššie vládne výdavky pomôžu nášmu hospodárstvu, je víťazstvom nádeje nad skúsenosťou,“ píšu ekonómovia v narážke na obamovský slogan „nádej“ s dôvetkom, že „ak chcú politici zlepšiť stav hospodárstva, mali by sa zamerať na reformy, ktoré odstránia bariéry pri zamestnávaní, šetrení, investovaní a výrobe“.
.niet obeda zadarmo
V posledných týždňoch vyvolali medzi ekonómami pozornosť aj dva články – prvý v americkom denníku The Wall Street Journal (WSJ), druhý v magazíne The Atlantic.
Profesor chicagskej univerzity a nobelista Gary Becker s profesorom Kevinom Murphym z Hoover Institution vo WSJ tvrdia, že plán americkej administratívy má veľa vážnych nedostatkov. V prvom rade vyčítajú tvorcom stimulačného balíka nereálne očakávania. Ekonomický tím prezidenta Obamu očakáva, že verejné výdavky budú veľmi efektívne – že každá miliarda, minutá prostredníctvom „balíka“, zvýši americké HDP o 1,5 miliardy, čo v ekonomickej reči znamená, že multiplikátor dosiahne úroveň 1,5. „My si myslíme si, že bude skôr pod jednotkou,“ hovoria ekonómovia Becker a Murphy. Argumentujú okrem iného tým, že „je extrémne ťažké pre akúkoľvek skupinu, privátnu či verejnú, minúť toľko veľa peňazí v takom krátkom čase naozaj rozumne“.
K tomu treba pripočítať tendenciu zaplatiť z týchto jednorazových zdrojov všeličo, čo doteraz z rôznych dôvodov demokratickí kongresmani nevedeli presadiť – a to veru nie sú vždy tie najužitočnejšie alebo najefektívnejšie veci. „Z týchto dôvodov nie sú rôzne časti balíčka zrejme spôsobilé prejsť primerane tvrdým testom nákladov a výnosov (cost-benefit test),“ tvrdia Becker a Murphy.
Namietajú tiež, že reči o dočasnosti veľkých výdavkových programov (na ktorej do veľkej miere stojí aj argumentácia Paula Krugmana) sú v rozpore s doterajšou skúsenosťou. „Ak sú raz vytvorené, majú tendenciu prežiť a zväčšovať sa, aj keď sa na začiatku hovorí, že sú len dočasné,“ tvrdí prominentná dvojica a pripisuje to prirodzenému vytvoreniu silných záujmových skupín okolo každého programu. To však podľa ekonómov znamená, že veľa z týchto výdavkových programov bude pokračovať aj v čase, keď sa ekonomika vráti k „normálnej“ (plnej) zamestnanosti, a vtedy bude multiplikátor oveľa bližšie k nule – pôjde teda doslova o „pálenie“ verejných zdrojov bez citeľného efektu na hospodársky rast.
A napokon – ako píšu – ani „pri výdavkoch neexistuje obed zadarmo“. Zvýšenie federálneho dlhu v dôsledku stimulačného balíčka bude musieť byť zaplatené vyšším budúcim zdanením domácností a podnikov, čo bude pôsobiť demotivačne na aktivitu a investície. Ak teda balíček krátkodobo prinesie vyššiu ekonomickú aktivitu, dlhodobo bude mať presne opačný efekt – bude ju utlmovať.
Podľa ekonóma Ray Faira z Yale University (ktorého cituje na svojom blogu ďalší prominentný ekonóm Gregory Mankiw) pritom bude musieť dôjsť k veľkému zvýšeniu daní – „ak bude stimulačný balík prijatý a záchrana finančného sektora bude pokračovať“ – už na konci roka 2011 alebo v roku 2012.
.premrhanie peňazí
Harvardský ekonóm Robert Barro ide v kritike stimulačného balíka a jeho obhajcov ešte ďalej. Na adresu Paula Krugmana podotkol, že „sa nespráva ako ekonóm“, že „síce urobil skvelú prácu v teórii obchodu, ale nikdy nepracoval s keynesiánskou makroekonómiou“ (na rozdiel od Barra) a že sa v podpore veľkých verejných výdavkov úplne mýli.
Na adresu stimulačného balíka, presadeného súčasnou americkou administratívou, sa Barro vyjadruje s veľkou skepsou: „Je to asi najhorší zákon, predložený od 30. rokov minulého storočia. Znamená premrhanie obrovského množstva peňazí. Vychádza zo zjednodušenej teórie, ktorá podľa mňa nebude fungovať, takže si nemyslím, že tieto výdavky prinesú zamýšľaný efekt. Nemyslím si, že to povedie k rastu ekonomiky.“
Napriek skepse k plánom dnešnej americkej vlády však považuje menovanie Timothy Geithnera americkým ministrom financií za dobré a myslí si, že sa (Geithner) „zameria na to, na čom naozaj záleží, teda na finančný systém a trh nehnuteľností. To sú oblasti, ktorým by mali venovať svoje úsilie, to je miesto, odkiaľ problémy pochádzajú,“ hovorí Barro.
.liečba liečby
Kľúčovou úlohou by mala byť záchrana finančného systému, čo najmä v Spojených štátoch súvisí aj s nutnosťou nájsť spôsob, ako zastaviť pokles cien nehnuteľností (ktorý spôsobuje hypotekárnym bankám čoraz väčšie straty). Problém je v tom, že len veľmi ťažko nájsť naozaj efektívny spôsob. Ak má byť pomoc účinná, nemôže ísť o rozdelenie obmedzeného množstva peňazí medzi všetkých – pretože sa môže stať, že každý dostane trochu a nikomu to veľmi nepomôže. Ak dostanú niektorí veľa, bude to zaváňať protekcionizmom (hoci v realite sa deje práve toto). A aby dostali veľa úplne všetci – na to nie je dosť peňazí.
Viac sa však debatuje o tom ostatnom – najmä o stimulačných balíkoch. Intuícia napovedá, že ich kritici majú pravdu: bude to masívne plytvanie, ktoré príliš nepomôže. V panike majú ľudia sklon uvažovať tak trochu na spôsob „čo bude potom, nie je podstatné, keď ide o prežitie“. Možno však práve tento prístup spôsobí, že po ústupe tejto krízy budeme riešiť ďalšiu – čo s enormne zadlženými štátmi, v ktorých politici nebudú o dva roky schopní začať nepopulárne škrtanie a ani nepopulárne zvyšovanie daní? Inými slovami: ak dnešnou krízou svet platí vysokú cenu za roky života nad pomery, akú cenu budeme platiť za liečbu, ktorá život nad pomery ešte znásobí?
Snaha zachrániť svet pred krízou dostala podľa mnohých „bláznivé rozmery“ minulý týždeň, keď americký Kongres (výhradne hlasmi demokratov) schválil stimulačný výdavkový balík v hodnote 789 miliárd amerických dolárov. Táto astronomická suma zodpovedá približne šiestim percentám amerického HDP a ich rozpočtový deficit by sa v tomto roku mal blížiť k neuveriteľným 14 percentám HDP. Peniaze zo stimulačného balíka by mali byť použité prevažne v nasledujúcich dvoch rokoch na všemožné veci, od dotácií pre školy a šírenie internetu až po výstavbu prístreškov proti nepriazni počasia, obnovu lesných chodníčkov a rekonštrukciu ciest. Nová administratíva prezidenta Obamu nedokázala získať súhlas republikánov (ktorí požadovali menší balík a v jeho rámci väčší podiel daňových úľav) a jej počínanie vzbudzuje čoraz silnejšie pochybnosti o tom, či vyspelý svet bojuje s krízou rozumne – tie pochybnosti, treba dodať, sa však týkajú najmä snahy stimulovať ekonomiku výdavkami, nie zachraňovania finančného sektora. Ak sa k tomu pripočítajú plány britskej, francúzskej, nemeckej a ďalších vlád, ktoré chcú ísť viac-menej rovnakou cestou podpory domácej spotreby verejnými investíciami či podporou konkrétnych odvetví, vyzerá to ako záplava, ktorú žiadna hrádza nedokáže zastaviť.
.zo všetkých strán
Nie je to snaha liečiť chorobu tým, čo ju spôsobilo? Tejto otázke sa pri pohľade na masívne utrácanie požičiavaných peňazí na spotrebu (najmä v Spojených štátoch) nedá vyhnúť.
S ekonómami je to momentálne ako v tej starej právnickej anekdote, ktorá hovorí, že kde sa stretnú dvaja právnici, tam sú minimálne tri právne názory. Niekedy sa zdá, že každý ekonóm, ktorý je schopný sformulovať vlastný názor, si myslí niečo iné než ostatní. Množstvo ekonómov, aj z tých najlepších, súhlasí s nevyhnutnosťou vynakladať obrovské sumy peňazí v rámci takzvaných stabilizačných balíčkov a podporuje túto cestu – samozrejme, s celou paletou detailov a možností. Veľa ekonómov, aj z tých najlepších, si, naopak, myslí, že tie balíčky sú kolosálnym mrhaním peňazí a že s krízou treba bojovať inak – opäť s celou paletou nápadov a možností. Sporadicky sa vynorí hlas volajúci po potrebe nechať veciam prirodzený priebeh. A zostáva najväčšia skupina ekonómov, ktorí sú kdesi uprostred – ako vždy. Slovensko je na okraji tejto debaty, hoci jej výsledok bude dôležitý aj pre nás: zdá sa totiž, že predurčí „paradigmu“ politickej ekonómie v západnom svete na dlhý čas.
.bezmocní
V diskusii o kríze a opatreniach na jej zmiernenie sa často zlievajú dva kľúčové problémy, ktoré by však mali byť posudzované oddelene. Prvou vecou, ktorá dnes trápi svet, je kríza finančného sektora – obrovské straty finančných inštitúcií a výrazné obmedzenie dostupnosti úverov (credit crunch).
Inou, hoci súvisiacou vecou, je snaha bojovať s krízou reálnej ekonomiky, ktorá vyplýva z tej finančnej a je oveľa širším problémom, čo môžeme vidieť aj na Slovensku – finančný sektor je zdravý a bez problémov (my sme náš „bailout“ absolvovali pred ôsmimi rokmi pri ozdravení bánk), ale náš priemysel je ťažko zasiahnutý prepadom zahraničného dopytu.
Už len letmý pohľad na štruktúru nášho hrubého domáceho produktu ukazuje, aké márne by boli snahy presadzovať nejaký „obamovský balíček“ na Slovensku – domáca spotreba sa na celkovom výkone našej ekonomiky podieľa možno jednou pätinou, takže nech by vláda akokoľvek stimulovala domácu spotrebu, nič zásadné by sa tým nezmenilo. Neznamená to, že vláda nemôže robiť nič, iba to, že väčšie výdavkové programy by boli úplným plytvaním. Zatiaľ sa, našťastie, zdá, že to všetci chápu.
.využitý precedens
Vo veľkých ekonomikách, akou je najmä americká, ale aj britská, nemecká, francúzska a ďalšie, je však debata o užitočnosti vládnej výdavkovej expanzie v plnom prúde. Nikým nespochybňovaná nutnosť zachraňovať finančné inštitúcie vytvorila precedens, že vlády majú a môžu pomáhať firmám i celej ekonomike verejnými peniazmi. „Keď ste vynaložili také obrovské peniaze na záchranu bánk, pomôžte aj nám,“ počuť často nespokojných priemyselníkov, živnostníkov či nezamestnaných v správach zo sveta.
Zachraňovaním veľkých bánk sa vytvoril vzor, ktorý sa dnes, vzhľadom na vývoj situácie, prakticky nedá zastaviť. Navyše, tento vývoj je pre niektorých politikov príležitosťou presadiť aj agendu, s ktorou by inak zrejme nepochodili. „Tento plán je viac než len recept na krátkodobé výdavky – je to stratégia pre americký dlhodobý rast a príležitosti v oblastiach ako obnoviteľná energia, zdravotná starostlivosť a vzdelanie,“ tvrdí o masívnych verejných investíciách v rámci boja proti kríze napríklad americký prezident Barack Obama. V konzervatívnej Amerike by sa mu čosi podobné v normálnych časoch takmer určite nemohlo podariť.
.podporovatelia
Politici, ktorí sa pod tlakom voličov a záujmových skupín uchyľujú k starým keynesiánskym receptom, sú navyše podporovaní aj veľkou časťou ekonomickej obce. Asi najznámejším zástancom veľkých verejných výdavkov v čase krízy je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (dnes ekonomický komentátor The New York Times) Paul Krugman. „Mnoho ekonómov vrátane mňa vola po mimoriadne rozsiahlej fiskálnej expanzii, která by zabránila ekonomike vo voľnom páde,“ napísal Krugman v NYT už v decembri minulého roka.
Svoje názory tento ekonóm-publicista prezentuje s vášňou. S tými, ktorí hovoria opak a poukazujú na hrozivý nárast zadlženia, nemá zľutovania. Podľa neho sa „deficitní strachopudi“ mýlia, pretože „v súčasných podmienkach neexistuje nijaký kompromis medzi tým, čo je dobré krátkodobo a čo je dobré dlhodobo“.
Dnes, keď viaceré ekonomiky čelia výraznému nedostatku súkromných investícií, musia podľa Paula Krugmana ich miesto zastúpiť investície verejné. Tie zvyšujú verejný dlh, ale „ten nie je taký hrozný, ako si mnohí myslia – v podstate sú to peniaze, ktoré dlhujeme sami sebe“, hoci takisto uznáva, že „dlhodobo musí vláda, rovnako ako jednotlivci, uviesť svoje výdavky do súladu s príjmami“.
Krugman a mnohí ekonómovia s podobnými názormi pripúšťajú, že v normálnych časoch je politika, obmedzujúca rozpočtové deficity, správna. „Súčasné okolnosti sú však všetko, len nie normálne,“ dodáva Krugman. Prísna rozpočtová politika – čiže úsporná vláda – podľa neho v čase recesie v skutočnosti veci len zhoršuje. Vyplýva to podľa neho z očakávaní – ak vláda nebojuje s recesiou vyššími výdavkami, sú vraj súkromní investori náchylnejší veriť, že recesia bude dlhšia, a preto šetria aj oni. „Presne to sa už dvakrát stalo. Prvýkrát v roku 1937, keď Franklin D. Roosevelt nesprávne poslúchol odporúčania deficitných strachopudov svojej doby, prudko znížil výdavky a zvýšil dane. Výsledkom bola ťažká recesia a prudký pád súkromných investícií. Druhý raz sa to stalo o šesťdesiat rokov neskôr v Japonsku. V rokoch 1996 a 1997 japonská vláda v snahe vyrovnať rozpočet znížila výdavky a zvýšila dane. Recesia, ktorá nasledovala, mala aj v tomto prípade za následok prudké zníženie súkromných investícií.“
Dôvodom, pre ktorý je dobré „vykašľať sa“ na znižovanie deficitov, je podľa Krugmana vo všetkých spomínaných prípadoch – a aj v súčasnej kríze – to, čomu hovorí „mimoriadne okolnosti“. Tie sa okrem iného vyznačujú vyčerpaním nástrojov menovej politiky bez zásadnejšieho efektu: keď úrokové sadzby prudko klesnú (v USA sú prakticky na nule), ale ekonomike to v zvýšení jej výkonu nepomôže. „V rovnakej pasci sa nachádzame aj dnes,“ tvrdí Krugman.
.odporcovia
Potichu však nezostáva ani tábor ekonómov s opačným názorom. „Zastávame názor, že vyššie vládne výdavky nie sú cestou k zlepšeniu výkonnosti hospodárstva,“ napísalo v otvorenom liste americkému prezidentovi sto ekonómov, medzi nimi aj niekoľko nositeľov Nobelovej ceny ako napríklad Gary Becker či Vernon Smith. Podobne ako Krugman (stojaci na úplne opačných pozíciách) argumentujú americkou históriou. „Vyššie vládne výdavky za prezidentov Hoovera a Roosevelta nevytiahli Spojené štáty z Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Vyššie vládne výdavky nevyriešili japonský problém „stratenej dekády“ v 90. rokoch. Viera, že vyššie vládne výdavky pomôžu nášmu hospodárstvu, je víťazstvom nádeje nad skúsenosťou,“ píšu ekonómovia v narážke na obamovský slogan „nádej“ s dôvetkom, že „ak chcú politici zlepšiť stav hospodárstva, mali by sa zamerať na reformy, ktoré odstránia bariéry pri zamestnávaní, šetrení, investovaní a výrobe“.
.niet obeda zadarmo
V posledných týždňoch vyvolali medzi ekonómami pozornosť aj dva články – prvý v americkom denníku The Wall Street Journal (WSJ), druhý v magazíne The Atlantic.
Profesor chicagskej univerzity a nobelista Gary Becker s profesorom Kevinom Murphym z Hoover Institution vo WSJ tvrdia, že plán americkej administratívy má veľa vážnych nedostatkov. V prvom rade vyčítajú tvorcom stimulačného balíka nereálne očakávania. Ekonomický tím prezidenta Obamu očakáva, že verejné výdavky budú veľmi efektívne – že každá miliarda, minutá prostredníctvom „balíka“, zvýši americké HDP o 1,5 miliardy, čo v ekonomickej reči znamená, že multiplikátor dosiahne úroveň 1,5. „My si myslíme si, že bude skôr pod jednotkou,“ hovoria ekonómovia Becker a Murphy. Argumentujú okrem iného tým, že „je extrémne ťažké pre akúkoľvek skupinu, privátnu či verejnú, minúť toľko veľa peňazí v takom krátkom čase naozaj rozumne“.
K tomu treba pripočítať tendenciu zaplatiť z týchto jednorazových zdrojov všeličo, čo doteraz z rôznych dôvodov demokratickí kongresmani nevedeli presadiť – a to veru nie sú vždy tie najužitočnejšie alebo najefektívnejšie veci. „Z týchto dôvodov nie sú rôzne časti balíčka zrejme spôsobilé prejsť primerane tvrdým testom nákladov a výnosov (cost-benefit test),“ tvrdia Becker a Murphy.
Namietajú tiež, že reči o dočasnosti veľkých výdavkových programov (na ktorej do veľkej miere stojí aj argumentácia Paula Krugmana) sú v rozpore s doterajšou skúsenosťou. „Ak sú raz vytvorené, majú tendenciu prežiť a zväčšovať sa, aj keď sa na začiatku hovorí, že sú len dočasné,“ tvrdí prominentná dvojica a pripisuje to prirodzenému vytvoreniu silných záujmových skupín okolo každého programu. To však podľa ekonómov znamená, že veľa z týchto výdavkových programov bude pokračovať aj v čase, keď sa ekonomika vráti k „normálnej“ (plnej) zamestnanosti, a vtedy bude multiplikátor oveľa bližšie k nule – pôjde teda doslova o „pálenie“ verejných zdrojov bez citeľného efektu na hospodársky rast.
A napokon – ako píšu – ani „pri výdavkoch neexistuje obed zadarmo“. Zvýšenie federálneho dlhu v dôsledku stimulačného balíčka bude musieť byť zaplatené vyšším budúcim zdanením domácností a podnikov, čo bude pôsobiť demotivačne na aktivitu a investície. Ak teda balíček krátkodobo prinesie vyššiu ekonomickú aktivitu, dlhodobo bude mať presne opačný efekt – bude ju utlmovať.
Podľa ekonóma Ray Faira z Yale University (ktorého cituje na svojom blogu ďalší prominentný ekonóm Gregory Mankiw) pritom bude musieť dôjsť k veľkému zvýšeniu daní – „ak bude stimulačný balík prijatý a záchrana finančného sektora bude pokračovať“ – už na konci roka 2011 alebo v roku 2012.
.premrhanie peňazí
Harvardský ekonóm Robert Barro ide v kritike stimulačného balíka a jeho obhajcov ešte ďalej. Na adresu Paula Krugmana podotkol, že „sa nespráva ako ekonóm“, že „síce urobil skvelú prácu v teórii obchodu, ale nikdy nepracoval s keynesiánskou makroekonómiou“ (na rozdiel od Barra) a že sa v podpore veľkých verejných výdavkov úplne mýli.
Na adresu stimulačného balíka, presadeného súčasnou americkou administratívou, sa Barro vyjadruje s veľkou skepsou: „Je to asi najhorší zákon, predložený od 30. rokov minulého storočia. Znamená premrhanie obrovského množstva peňazí. Vychádza zo zjednodušenej teórie, ktorá podľa mňa nebude fungovať, takže si nemyslím, že tieto výdavky prinesú zamýšľaný efekt. Nemyslím si, že to povedie k rastu ekonomiky.“
Napriek skepse k plánom dnešnej americkej vlády však považuje menovanie Timothy Geithnera americkým ministrom financií za dobré a myslí si, že sa (Geithner) „zameria na to, na čom naozaj záleží, teda na finančný systém a trh nehnuteľností. To sú oblasti, ktorým by mali venovať svoje úsilie, to je miesto, odkiaľ problémy pochádzajú,“ hovorí Barro.
.liečba liečby
Kľúčovou úlohou by mala byť záchrana finančného systému, čo najmä v Spojených štátoch súvisí aj s nutnosťou nájsť spôsob, ako zastaviť pokles cien nehnuteľností (ktorý spôsobuje hypotekárnym bankám čoraz väčšie straty). Problém je v tom, že len veľmi ťažko nájsť naozaj efektívny spôsob. Ak má byť pomoc účinná, nemôže ísť o rozdelenie obmedzeného množstva peňazí medzi všetkých – pretože sa môže stať, že každý dostane trochu a nikomu to veľmi nepomôže. Ak dostanú niektorí veľa, bude to zaváňať protekcionizmom (hoci v realite sa deje práve toto). A aby dostali veľa úplne všetci – na to nie je dosť peňazí.
Viac sa však debatuje o tom ostatnom – najmä o stimulačných balíkoch. Intuícia napovedá, že ich kritici majú pravdu: bude to masívne plytvanie, ktoré príliš nepomôže. V panike majú ľudia sklon uvažovať tak trochu na spôsob „čo bude potom, nie je podstatné, keď ide o prežitie“. Možno však práve tento prístup spôsobí, že po ústupe tejto krízy budeme riešiť ďalšiu – čo s enormne zadlženými štátmi, v ktorých politici nebudú o dva roky schopní začať nepopulárne škrtanie a ani nepopulárne zvyšovanie daní? Inými slovami: ak dnešnou krízou svet platí vysokú cenu za roky života nad pomery, akú cenu budeme platiť za liečbu, ktorá život nad pomery ešte znásobí?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.