Sudcovia dávajú často najavo nespokojnosť s vlastným postavením. Cítia sa prepracovaní, nedocenení, nedostatočne chránení. Na oveľa väčšiu nespokojnosť však máme dôvod my: ľudia, ktorí majú strážiť spravodlivosť, tvoria uzavretý exkluzívny klub, do ktorého sa ťažko dostať inak než po známosti.
Začiatkom roka sa v médiách objavili informácie o výsledkoch výberových konaní na miesta justičných čakateľov, ktoré sa uskutočnili na jednotlivých krajských súdoch. Tento inštitút oživila minulý rok novela zákona o súdoch. Výber čakateľov majú v rukách krajské súdy, ktoré organizujú výberové konania a úspešným uchádzačom po zložení justičnej skúšky, dosiahnutí potrebnej vekovej hranice a trojročnej praxe nestojí nič v ceste k doživotnému sudcovskému taláru. Ak ich, samozrejme, menuje prezident. Predtým miesta sudcov obsadzovali priamo v konkurzoch, ktoré vyhlasovalo ministerstvo spravodlivosti a uchádzači museli splniť podobné kritériá ako justiční čakatelia.
.protekční čakatelia?
Bez ohľadu na spôsob výberu v značnej časti právnickej obci už dlhší čas silnie presvedčenie, že bez správnych rodinných či politických kontaktov je cesta k sudcovskému miestu zarúbaná. Tento pocit umocňujú aj spomínané výsledky nedávnych konkurzov na miesta justičných čakateľov. Denník Pravda v januári publikoval informácie, podľa ktorých napríklad na banskobystrickom Krajskom súde spomedzi tridsiatich uchádzačov uspeli dvaja. Jednou z nich je Zuzana Konáriková, nevesta bývalého poslanca za HZDS Karola Konárika. Na košickom Krajskom súde boli spomedzi osemdesiatich deviatich uchádzačov vybraní siedmi. Medzi nimi Marcela Auxtová, príbuzná ústavného sudcu Jána Auxta, Lucia Baňacká, príbuzná sudcu Miroslava Baňackého z košického Okresného súdu, Ladislav Bujňák, ktorého mama je členkou Súdnej rady a zároveň dekankou košickej právnickej fakulty či Peter Kanárik, ktorého otec učí na tej istej fakulte.
Otázniky vzbudzuje aj výberové konanie na bratislavskom Krajskom súde, kde sa o desať čakateľských miest usilovalo viac ako sto uchádzačov. Podľa informácií .týždňa v ňom uspeli napríklad Mirka Báňásová, dcéra generálneho riaditeľa Sekcie medzinárodného práva na ministerstve spravodlivosti Petra Báňasa, či Michal Valent, ktorého príbuzný je docentom na bratislavskej právnickej fakulte.
.iba bez mena
Iste, všetci menovaní môžu byť šikovní právnici a nikoho nemožno diskriminovať iba preto, že jeho príbuzný je vysokopostavený sudca alebo politik. Odbiť to však týmto vysvetlením by bolo lacné. Najmä, keď pri diskusiách s právnikmi zistíte, že čachre a protekcie sú pri obsadzovaní sudcovských miest úplnou samozrejmosťou. Ani samotní právnici však nechodia radi verejne s kožou na trh. Niektorí si nechcú zhoršiť svoje postavenie na súde, iní už zo súdov odišli, pracujú dnes v advokátskych kanceláriách a verejnou kritikou súdnictva nechcú poškodiť svojich zamestnávateľov. Nášmu časopisu sa pod podmienkou anonymity podarilo získať skúsenosti štyroch právničiek, ktoré pracovali ako vyššie súdne úradníčky na bratislavských súdoch. Tri z nich už z justície odišli, jedna z nich na súde ešte stále pracuje. Volajme ich Andrea, Mária, Beáta a Petra.
.zázemie a krovie
„Do justície som vstupovala s veľkými očakávaniami, pretože sudcov som považovala za ľudí, ktorí by mali byť najväčšími kapacitami v právnickej profesii a zárukou spravodlivosti,“ začína svoje rozprávanie Andrea. Netají, že aj ona sa chcela stať sudkyňou. Keďže ešte nespĺňala zákonom predpísaný vek, čakala a sledovala kolegov, ktorí mali už justičnú skúšku za sebou a chodili z jedného výberového konania na druhé. Úplne zbytočne, pretože sa vraj aj tak už vopred vedelo, pre koho je dané miesto vytvorené. Pomaly prichádzalo vytriezvenie. „Výberové konanie na miesto sudcu má tri kolá. Písomný text, odborný preklad do cudzieho jazyka a psychologický text. Časom si zvyknete, že, samozrejme, neprejdú ľudia, ktorí vynikajúco ovládajú cudzí jazyk, ale uspejú tí, ktorí ani poriadne neovládajú gramatiku, no zázračne dobre urobia odborný preklad. Alebo aj tí, ktorí prejdú všetkými kolami, odrazu „skončia“ na psychologickom posudku, aby uvoľnili miesto tým povolaným. Väčšinou tým, ktorí neovládajú procesné právo, respektíve nemajú žiadne skúsenosti v súdnictve a nevedia, ako putuje spis od asistentky až po sudcu, ako prebieha príprava na pojednávanie,“ hovorí Andrea. Tak to išlo stále dookola a Andrea po čase dospela k poznaniu, že v súdnictve kariérovo postupujú tí, ktorí majú „zázemie“ a tí, ktorí ho nemajú, im robia „krovie“. A tak zo súdnictva odišla. Andrea si v rozpore s názormi mnohých sudcov myslí, že pod zhoršenie sa podpísal aj prudký rast platov sudcov. V minulosti vraj do súdnictva išli len ľudia, ktorí to skutočne chceli robiť, dnes to mnohí právnici vnímajú ako pohodlné a dobre platené povolanie.
.hocikto nestačí
Jej kolegyňa Mária odišla zo súdu po trinástich mesiacoch. Ako hovorí, aj pod dojmom toho, že bez správnych kontaktov nevidela veľkú šancu v kariére postupovať. „Ak by som mala odhadnúť, za koľkými z ľudí, ktorí sa dnes stanú sudcami, je „tlačenka“, tak by som si tipla 98 percent. Meno budúceho sudcu sa často ešte pred výberovým konaním verejne pretriasalo na súde. Nerobili sa s tým žiadne tajnosti. Často sa na sudcovské miesta dostávajú prokurátori alebo advokáti, ktorí majú dobré kontakty. Hoci som už počula, že v dnešnej dobe nestačí poznať kohokoľvek. Istotu vraj máte len vtedy, keď poznáte ministra, štátneho tajomníka, prípadne správnych sudcov v Súdnej rade,“ tvrdí Mária.
Opisuje aj osobnú skúsenosť z výberového konania na miesto vyššieho súdneho úradníka. „Napísala som perfektne test a aj ústnu časť som na jednom Okresnom súde v Bratislave zvládla ľavou zadnou. Následne mi moja kamarátka, vyššia súdna úradníčka z príslušného súdu, povedala, že niekto zo súdu tam chcel dostať svoju frajerku. Dotyčný bol aj vo výberovej komisii, tak si ju tam pretlačil.“
.kritika sa netrpí
Beáta na súde ešte stále pracuje. Na otázku, či má na prijímanie do justície podobný názor ako viacerí jej kolegovia, odpovedá jednoznačne: „Presne tak to funguje.“ Vzápätí dodáva, že si stačí pozrieť mená úspešných uchádzačov na miesta justičných čakateľov. „To, že tam je tak veľa príbuzných vysokopostavených ľudí z justície, nemôže byť náhoda. Očakávaný výsledok sa dá zabezpečiť pomerne ľahko. Pripravením testu, ktorý dokonale zvládnu len uchádzači, ktorí ho videli dopredu. No a na ústnej časti dostanú dopredu ohlásené otázky,“ vysvetľuje Beáta.
Sklamanie z pôsobenia na súde netají ani Petra, ktorá dnes pracuje v renomovanej advokátskej kancelárii. Hovorí, že keď sa začali výberové konania na miesta sudcov, mohli v priamom prenose sledovať ich „transparentnosť“. „Vopred sa vedelo, kto sa dostane na ten-ktorý súd. Bolo smiešne sa na tom zúčastniť, bola to strata času, dovolenky, energie a nervov. Navyše, mnohí sme sa poznali, či už zo súdu, z rôznych školení, alebo fakulty. Vedeli sme, kto je ako schopný. Bolo tragické sledovať, ako prechádzajú ľudia, o ktorých kvalitách sa dalo pochybovať. Jednoducho nebolo možné, aby len tak urobili testy na 99 percent.“
Petra tvrdí, že mnohí sudcovia o tých praktikách vedia, nepáčia sa im, ale boja sa o nich hovoriť. A dodáva, že tomu tak trochu aj rozumie. „Keď sa aj niekto ozve, začnú naňho útočiť, prípadne ho čaká disciplinárne konanie. Zdôvodnia to tým, že sudca má byť nestranný a vyjadrenia na adresu justície si má nechať pre seba. Áno, nezávislý a nestranný vo veciach, o ktorých koná a rozhoduje. Nezávislosť a nestrannosť je však niečo iné ako sloboda slova a tá v justícii neexistuje. To je problém a tiež dôvod, prečo sa niektoré veci nehýbu. Kritika sa v justičných kruhoch totiž netrpí,“ končí svoje rozprávanie mladá právnička.Rozčarovaná mladá právnička...
.smutné zistenie
To, že miesta na slovenských súdoch sa nezriedka obsadzujú vyššie opísaným spôsobom, .týždňu okrem citovaných právničiek potvrdilo aj viacero advokátov a prokurátorov. Tí druhí aj s dôvetkom, že v prokuratúre to je ešte horšie. S otázkou, či to vnímajú ako problém, respektíve to nejako riešia, sme sa obrátili aj na Združenie sudcov Slovenska. Jeho viceprezidentka Dana Bystrianska nám odpovedala: „Nezaoberám sa tým a neviem o tom, že by naše združenie o tom niekedy hovorilo ako o probléme, ktorý treba riešiť. Nemám dosť informácií, aby som to hodnotila. Nie je to predmet môjho záujmu ani ako osoby, ani ako funkcionárky združenia sudcov.“
Smutné zistenie. Sú to vôbec ešte strážcovia spravodlivosti, alebo len jedna veľká rodina?
Začiatkom roka sa v médiách objavili informácie o výsledkoch výberových konaní na miesta justičných čakateľov, ktoré sa uskutočnili na jednotlivých krajských súdoch. Tento inštitút oživila minulý rok novela zákona o súdoch. Výber čakateľov majú v rukách krajské súdy, ktoré organizujú výberové konania a úspešným uchádzačom po zložení justičnej skúšky, dosiahnutí potrebnej vekovej hranice a trojročnej praxe nestojí nič v ceste k doživotnému sudcovskému taláru. Ak ich, samozrejme, menuje prezident. Predtým miesta sudcov obsadzovali priamo v konkurzoch, ktoré vyhlasovalo ministerstvo spravodlivosti a uchádzači museli splniť podobné kritériá ako justiční čakatelia.
.protekční čakatelia?
Bez ohľadu na spôsob výberu v značnej časti právnickej obci už dlhší čas silnie presvedčenie, že bez správnych rodinných či politických kontaktov je cesta k sudcovskému miestu zarúbaná. Tento pocit umocňujú aj spomínané výsledky nedávnych konkurzov na miesta justičných čakateľov. Denník Pravda v januári publikoval informácie, podľa ktorých napríklad na banskobystrickom Krajskom súde spomedzi tridsiatich uchádzačov uspeli dvaja. Jednou z nich je Zuzana Konáriková, nevesta bývalého poslanca za HZDS Karola Konárika. Na košickom Krajskom súde boli spomedzi osemdesiatich deviatich uchádzačov vybraní siedmi. Medzi nimi Marcela Auxtová, príbuzná ústavného sudcu Jána Auxta, Lucia Baňacká, príbuzná sudcu Miroslava Baňackého z košického Okresného súdu, Ladislav Bujňák, ktorého mama je členkou Súdnej rady a zároveň dekankou košickej právnickej fakulty či Peter Kanárik, ktorého otec učí na tej istej fakulte.
Otázniky vzbudzuje aj výberové konanie na bratislavskom Krajskom súde, kde sa o desať čakateľských miest usilovalo viac ako sto uchádzačov. Podľa informácií .týždňa v ňom uspeli napríklad Mirka Báňásová, dcéra generálneho riaditeľa Sekcie medzinárodného práva na ministerstve spravodlivosti Petra Báňasa, či Michal Valent, ktorého príbuzný je docentom na bratislavskej právnickej fakulte.
.iba bez mena
Iste, všetci menovaní môžu byť šikovní právnici a nikoho nemožno diskriminovať iba preto, že jeho príbuzný je vysokopostavený sudca alebo politik. Odbiť to však týmto vysvetlením by bolo lacné. Najmä, keď pri diskusiách s právnikmi zistíte, že čachre a protekcie sú pri obsadzovaní sudcovských miest úplnou samozrejmosťou. Ani samotní právnici však nechodia radi verejne s kožou na trh. Niektorí si nechcú zhoršiť svoje postavenie na súde, iní už zo súdov odišli, pracujú dnes v advokátskych kanceláriách a verejnou kritikou súdnictva nechcú poškodiť svojich zamestnávateľov. Nášmu časopisu sa pod podmienkou anonymity podarilo získať skúsenosti štyroch právničiek, ktoré pracovali ako vyššie súdne úradníčky na bratislavských súdoch. Tri z nich už z justície odišli, jedna z nich na súde ešte stále pracuje. Volajme ich Andrea, Mária, Beáta a Petra.
.zázemie a krovie
„Do justície som vstupovala s veľkými očakávaniami, pretože sudcov som považovala za ľudí, ktorí by mali byť najväčšími kapacitami v právnickej profesii a zárukou spravodlivosti,“ začína svoje rozprávanie Andrea. Netají, že aj ona sa chcela stať sudkyňou. Keďže ešte nespĺňala zákonom predpísaný vek, čakala a sledovala kolegov, ktorí mali už justičnú skúšku za sebou a chodili z jedného výberového konania na druhé. Úplne zbytočne, pretože sa vraj aj tak už vopred vedelo, pre koho je dané miesto vytvorené. Pomaly prichádzalo vytriezvenie. „Výberové konanie na miesto sudcu má tri kolá. Písomný text, odborný preklad do cudzieho jazyka a psychologický text. Časom si zvyknete, že, samozrejme, neprejdú ľudia, ktorí vynikajúco ovládajú cudzí jazyk, ale uspejú tí, ktorí ani poriadne neovládajú gramatiku, no zázračne dobre urobia odborný preklad. Alebo aj tí, ktorí prejdú všetkými kolami, odrazu „skončia“ na psychologickom posudku, aby uvoľnili miesto tým povolaným. Väčšinou tým, ktorí neovládajú procesné právo, respektíve nemajú žiadne skúsenosti v súdnictve a nevedia, ako putuje spis od asistentky až po sudcu, ako prebieha príprava na pojednávanie,“ hovorí Andrea. Tak to išlo stále dookola a Andrea po čase dospela k poznaniu, že v súdnictve kariérovo postupujú tí, ktorí majú „zázemie“ a tí, ktorí ho nemajú, im robia „krovie“. A tak zo súdnictva odišla. Andrea si v rozpore s názormi mnohých sudcov myslí, že pod zhoršenie sa podpísal aj prudký rast platov sudcov. V minulosti vraj do súdnictva išli len ľudia, ktorí to skutočne chceli robiť, dnes to mnohí právnici vnímajú ako pohodlné a dobre platené povolanie.
.hocikto nestačí
Jej kolegyňa Mária odišla zo súdu po trinástich mesiacoch. Ako hovorí, aj pod dojmom toho, že bez správnych kontaktov nevidela veľkú šancu v kariére postupovať. „Ak by som mala odhadnúť, za koľkými z ľudí, ktorí sa dnes stanú sudcami, je „tlačenka“, tak by som si tipla 98 percent. Meno budúceho sudcu sa často ešte pred výberovým konaním verejne pretriasalo na súde. Nerobili sa s tým žiadne tajnosti. Často sa na sudcovské miesta dostávajú prokurátori alebo advokáti, ktorí majú dobré kontakty. Hoci som už počula, že v dnešnej dobe nestačí poznať kohokoľvek. Istotu vraj máte len vtedy, keď poznáte ministra, štátneho tajomníka, prípadne správnych sudcov v Súdnej rade,“ tvrdí Mária.
Opisuje aj osobnú skúsenosť z výberového konania na miesto vyššieho súdneho úradníka. „Napísala som perfektne test a aj ústnu časť som na jednom Okresnom súde v Bratislave zvládla ľavou zadnou. Následne mi moja kamarátka, vyššia súdna úradníčka z príslušného súdu, povedala, že niekto zo súdu tam chcel dostať svoju frajerku. Dotyčný bol aj vo výberovej komisii, tak si ju tam pretlačil.“
.kritika sa netrpí
Beáta na súde ešte stále pracuje. Na otázku, či má na prijímanie do justície podobný názor ako viacerí jej kolegovia, odpovedá jednoznačne: „Presne tak to funguje.“ Vzápätí dodáva, že si stačí pozrieť mená úspešných uchádzačov na miesta justičných čakateľov. „To, že tam je tak veľa príbuzných vysokopostavených ľudí z justície, nemôže byť náhoda. Očakávaný výsledok sa dá zabezpečiť pomerne ľahko. Pripravením testu, ktorý dokonale zvládnu len uchádzači, ktorí ho videli dopredu. No a na ústnej časti dostanú dopredu ohlásené otázky,“ vysvetľuje Beáta.
Sklamanie z pôsobenia na súde netají ani Petra, ktorá dnes pracuje v renomovanej advokátskej kancelárii. Hovorí, že keď sa začali výberové konania na miesta sudcov, mohli v priamom prenose sledovať ich „transparentnosť“. „Vopred sa vedelo, kto sa dostane na ten-ktorý súd. Bolo smiešne sa na tom zúčastniť, bola to strata času, dovolenky, energie a nervov. Navyše, mnohí sme sa poznali, či už zo súdu, z rôznych školení, alebo fakulty. Vedeli sme, kto je ako schopný. Bolo tragické sledovať, ako prechádzajú ľudia, o ktorých kvalitách sa dalo pochybovať. Jednoducho nebolo možné, aby len tak urobili testy na 99 percent.“
Petra tvrdí, že mnohí sudcovia o tých praktikách vedia, nepáčia sa im, ale boja sa o nich hovoriť. A dodáva, že tomu tak trochu aj rozumie. „Keď sa aj niekto ozve, začnú naňho útočiť, prípadne ho čaká disciplinárne konanie. Zdôvodnia to tým, že sudca má byť nestranný a vyjadrenia na adresu justície si má nechať pre seba. Áno, nezávislý a nestranný vo veciach, o ktorých koná a rozhoduje. Nezávislosť a nestrannosť je však niečo iné ako sloboda slova a tá v justícii neexistuje. To je problém a tiež dôvod, prečo sa niektoré veci nehýbu. Kritika sa v justičných kruhoch totiž netrpí,“ končí svoje rozprávanie mladá právnička.Rozčarovaná mladá právnička...
.smutné zistenie
To, že miesta na slovenských súdoch sa nezriedka obsadzujú vyššie opísaným spôsobom, .týždňu okrem citovaných právničiek potvrdilo aj viacero advokátov a prokurátorov. Tí druhí aj s dôvetkom, že v prokuratúre to je ešte horšie. S otázkou, či to vnímajú ako problém, respektíve to nejako riešia, sme sa obrátili aj na Združenie sudcov Slovenska. Jeho viceprezidentka Dana Bystrianska nám odpovedala: „Nezaoberám sa tým a neviem o tom, že by naše združenie o tom niekedy hovorilo ako o probléme, ktorý treba riešiť. Nemám dosť informácií, aby som to hodnotila. Nie je to predmet môjho záujmu ani ako osoby, ani ako funkcionárky združenia sudcov.“
Smutné zistenie. Sú to vôbec ešte strážcovia spravodlivosti, alebo len jedna veľká rodina?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.