Dedina Ponga v španielskej Astúrii vyhlásila konkurz na prisťahovalcov. Manželský pár, ktorý splnil kritériá, po prisťahovaní zinkasoval tritisíc eur. Rovnakú sumu môže získať na hlavu každého „privezeného“ alebo narodeného dieťaťa. Príčina je jednoduchá. Prešibaná Ponga sa snaží omladnúť.
Aj takto sa dá popasovať so starnutím obce. Ponga mala ešte donedávna osemstopäťdesiat obyvateľov. Tých, čo mali menej ako osemnásť, nebolo ani päťdesiat. Dedina sa teda rozhodla, že zabojuje o prežitie. Do spomenutého konkurzu sa prihlásilo deväťsto párov. Komisia určila „vyvolených“ a šesťdesiat rodín sa dnes môže tešiť z motivačných tisícok. Jedinou podmienkou je najbližších päť rokov na zmenu trvalého bydliska ani nepomyslieť.
Podobných prípadov sú v Španielsku stovky. Stráviť na tichom vidieku niekoľko dní je síce zaujímavým spestrením, ekoturistika však odliv obyvateľstva nevyrieši. Kľúčový problém v každej obci predstavuje škola. Teda, ak má šťastie a ešte ju pre nedostatok žiakov nezavreli. Práve od školy závisí budúcnosť nielen detí, ktoré ju navštevujú, ale aj celej dediny: viac duší znamená viac financií. Niekde sa problém už vyriešil sám: kde niet detí, ani školy netreba. Tam, kde je šarvancov aspoň zopár, strážia ich ako oko v hlave a snažia sa udržať školu pri živote, ako sa len dá. Tá totiž, rovnako ako celá obec, potrebuje novú krv. Na to, aby prežila, musí ju navštevovať aspoň päť žiakov. Ak sú iba traja, ďalších dvoch žiačikov treba nejako zohnať. Starostom nezostáva nič iné, len chytiť rozum do hrsti, využiť predstavivosť a začať konať. Preto dnes mávajú nad hlavami šekmi, ponúkajú strechu nad hlavou či prácu.
.do neba vysoko, do mesta ďaleko
Španielsky vidiek sa s obyvateľmi nemazná. Domáci sa živia ako pastieri, roľníci, prevažne sú to však dôchodcovia. V neľahkej situácii sa nachádzajú rodiny s deťmi. Napriek rôznym príspevkom, ktoré po súčte predstavujú zaujímavú výslednú sumu. Čo však s tisíckami v dedine pánubohu za pätami a mestu za chrbtom? Pre hŕstku obyvateľov všetko funguje v núdzovom režime. Raz týždenne zavíta kňaz, rovnako často lekár, dôchodky vozia z banky. Ak predajňa s „rozličným tovarom“ v dedine chýba, obchodník si okrsok obehne sám. Partičku kariet si domáci zahrajú v bare a rovnako tu pozerajú futbalový zápas. Deťúrence väčšinou za vzdelaním dochádzajú. Auto je nevyhnutné, rozvoz tiež. Prímestské spojenia nie sú pre autobusových prepravcov rentabilné. Diaľnice mnohé urýchlili, život na vidieku však spomalili. Podobne je to aj s inými službami. Situácia pripomína začarovaný kruh. Kvôli niekoľkým obyvateľom sa sieť služieb nevytvorí, a ak nebudú služby, záujemcovia o život na vidieku zaváhajú. Časom treba počítať s problémom „otcov a detí“: pre mládež nie je vidiek dostatočne atraktívny, a ak sa aj prispôsobia predstave rodičov, je to s veľkou pravdepodobnosťou dočasné. Mesto ich vábi tým, čo dedina poskytnúť nedokáže. Pre mladých sa perspektíva zostať na vidieku takmer natrvalo rovná nule.
.exodus
Najmasovejšia migrácia vidieckeho obyvateľstva postihla Španielsko počas Frankovej vlády. Krajina, dovtedy sužovaná anarchiou a s negramotným vidieckym obyvateľstvom, sa ocitla v rukách vodcu. Megalomanské projekty mali krajinu posunúť dopredu. Stavali sa priehrady, zalesňovali sa rozsiahle oblasti, budovali sa továrne. Každá ruka bola vítaná a v krajine to frčalo ako v mravenisku. Sťahovanie za prácou spôsobilo, že vidiek postupne strácal dych. Obyvateľstvo sa sústreďovalo v okolí miest. Bolo to pohodlnejšie a zároveň istejšie. Zostať v dedine, kráčať v šľapajach rodičov a starých rodičov ako roľník sa takmer nikomu nechcelo. Život paholka na odľahlom a čoraz zabudnutejšom majeri ďaleko od všetkého a všetkých sa stal nočnou morou aj pre tých, ktorí dovtedy iný spôsob života nepoznali.
Niektoré dediny sa vysídlili do poslednej nohy. Podľa španielskeho štatistického úradu je v krajine takmer tritisíc opustených osád. Získali si veľavravné pomenovanie „dediny duchov“. Opustené domy, polorozpadnutá kaplnka a ruiny sú nemými svedkami toho, že voľakedy sa tu naozaj žilo. Dnes „dediny duchov“ lákajú najmä hľadačov nezvyčajného. Víkend sa dá prežiť aj netradične – v opustených rozvalinách. Jediným lákadlom je však dojem zo strašidelného prostredia. Mesiac lenivo osvetľuje ruiny a pohľad na domčeky bez života pôsobí skutočne hrôzostrašne. Múry zvetrané časom stoja len akoby zázrakom. Niektoré stavby odolávajú úspešnejšie. Dá sa vojsť, poobzerať, ale zvyčajne nie je čo vidieť. Až sa človek začuduje, že turisti si dnes urobia atrakciu z čohokoľvek. Niekde sa sťažujú na nedostatok poskytovaných služieb, a potom idú rovno tam, kde im ich naozaj neposkytne nikto. Dedina musela zomrieť, aby sa stala atraktívnou.
.nazrieť do Miravete
Www.dedinavktorejsanikdynicnedeje.com. Teda v origináli www. elpuebloenelquenuncapasanada.com. Presne tak nazvali autori internetovú stránku dedinky Miravete de la Sierra. Do projektu sa jej obyvatelia zapojili s oduševnením a, čo je najdôležitejšie, v kompletnej zostave. Cieľom je získať prostriedky na rekonštrukciu obecnej kaplnky. Experiment v podobe možnosti navštíviť Miravete najprv virtuálne sa podaril. Na exkurzii vás sprevádza Cristóbal. Za zurkotu potôčika hneď na začiatku upozorní, že „niet lepšieho miesta, kde človek môže nájsť seba samého“. Je to pochopiteľné. Možnosť nájsť niekoho iného je tu dosť obmedzená. V Miravete žijú len starčekovia a starenky. Je ich rovný tucet.
Takže aj alarmujúce informácie štatistického úradu o vymretom alebo vymierajúcom španielskom vidieku možno prijímať s nadhľadom. Nápad sa cení, dobrá vôľa tiež a napriek tomu, že Miravete sa pravdepodobne nikdy nestane stredobodom turistického vesmíru, návštevnosť jej stránky iste nebude zanedbateľná. Veď, kto by rád nenazrel do dedinky, ktorá sa nachádza „na polceste nikam“?
.nová kolonizácia
Ešte donedávna vyzerala situácia takmer beznádejne. Hotelierstvo, ktoré patrí v Španielsku k najrozvinutejším oblastiam, úspešne bojovalo o zákazníkov počas dovolenkového obdobia, ale väčšinu roka vidiek zíval prázdnotou. Španielsky príklad však poukázal na to, že existenciu vidieka hotelierstvo nezaručí. Roztopašná predstava mestského človeka, že strávi niekoľko dní v zastrčenej dedinke v súlade s prírodou, je predsa len trochu málo.
Na záchranu vidieka dnes krajské správy uvoľňujú prostriedky, schvaľujú projekty, zakladajú sa asociácie. Jedna z nich nesie poetický názov Objím Zem a jej cieľom je, ako ináč, dokázať, že súčasný človek nemusí žiť iba v pavučine veľkomesta, ale aj na pokojnom vidieku. Objím Zem však s „vidiekachtivcami“ nezaobchádza v rukavičkách. Pracovníci asociácie nútia záujemcov vidieť situáciu reálnymi očami. V mnohých prípadoch totiž túžba po „domčeku v údolí“ prerástla do idealizovaného obrazu. Nie všetci odhadli svoje možnosti a realizovanie sna sa neraz skončilo fiaskom v podobe návratu späť – do civilizácie. Výnimkou z tohto smutného pravidla často neboli ani vyznávači „eko“ životného štýlu, ktorý sa dnes teší obrovskej popularite. Vlastná eko-záhradka dokáže poriadne naštvať. Najmä ak nadšený eko-pestovateľ zistí, že dopestované plody zeme mu na prežitie predsa len nestačia a treba siahnuť aj po zásobách zo supermarketu vzdialeného niekoľko kilometrov.
Súčasnosť je vlastne k španielskemu vidieku milosrdná a pekne mu nahráva do karát. Keďže ich dnes poriadne mieša ekonomická kríza, situácia je celkom iná ako pred rokom. Finančne vyčerpaní Španieli prehodnocujú investície do nekonečného splácania hypotéky na byt v meste. Po strate zamestnania sa nejedna rodina ocitla v neľahkej situácii a jedno z východísk ponúka ešte donedávna zabudnutý vidiek. S motivačnými príspevkami v ruke a vedľa rozradosteného starostu vyzerá svet predsa len ináč. Éra osídľovania sa teda začala. Prvé lastovičky v podobe prisťahovalcov už prileteli a nie je ich málo. Výhody života na vidieku mali spočítané, nevýhody odhadli, a to, ako sa vyrovnajú s radosťami i nástrahami zmeneného životného štýlu, ukáže čas.
Aj takto sa dá popasovať so starnutím obce. Ponga mala ešte donedávna osemstopäťdesiat obyvateľov. Tých, čo mali menej ako osemnásť, nebolo ani päťdesiat. Dedina sa teda rozhodla, že zabojuje o prežitie. Do spomenutého konkurzu sa prihlásilo deväťsto párov. Komisia určila „vyvolených“ a šesťdesiat rodín sa dnes môže tešiť z motivačných tisícok. Jedinou podmienkou je najbližších päť rokov na zmenu trvalého bydliska ani nepomyslieť.
Podobných prípadov sú v Španielsku stovky. Stráviť na tichom vidieku niekoľko dní je síce zaujímavým spestrením, ekoturistika však odliv obyvateľstva nevyrieši. Kľúčový problém v každej obci predstavuje škola. Teda, ak má šťastie a ešte ju pre nedostatok žiakov nezavreli. Práve od školy závisí budúcnosť nielen detí, ktoré ju navštevujú, ale aj celej dediny: viac duší znamená viac financií. Niekde sa problém už vyriešil sám: kde niet detí, ani školy netreba. Tam, kde je šarvancov aspoň zopár, strážia ich ako oko v hlave a snažia sa udržať školu pri živote, ako sa len dá. Tá totiž, rovnako ako celá obec, potrebuje novú krv. Na to, aby prežila, musí ju navštevovať aspoň päť žiakov. Ak sú iba traja, ďalších dvoch žiačikov treba nejako zohnať. Starostom nezostáva nič iné, len chytiť rozum do hrsti, využiť predstavivosť a začať konať. Preto dnes mávajú nad hlavami šekmi, ponúkajú strechu nad hlavou či prácu.
.do neba vysoko, do mesta ďaleko
Španielsky vidiek sa s obyvateľmi nemazná. Domáci sa živia ako pastieri, roľníci, prevažne sú to však dôchodcovia. V neľahkej situácii sa nachádzajú rodiny s deťmi. Napriek rôznym príspevkom, ktoré po súčte predstavujú zaujímavú výslednú sumu. Čo však s tisíckami v dedine pánubohu za pätami a mestu za chrbtom? Pre hŕstku obyvateľov všetko funguje v núdzovom režime. Raz týždenne zavíta kňaz, rovnako často lekár, dôchodky vozia z banky. Ak predajňa s „rozličným tovarom“ v dedine chýba, obchodník si okrsok obehne sám. Partičku kariet si domáci zahrajú v bare a rovnako tu pozerajú futbalový zápas. Deťúrence väčšinou za vzdelaním dochádzajú. Auto je nevyhnutné, rozvoz tiež. Prímestské spojenia nie sú pre autobusových prepravcov rentabilné. Diaľnice mnohé urýchlili, život na vidieku však spomalili. Podobne je to aj s inými službami. Situácia pripomína začarovaný kruh. Kvôli niekoľkým obyvateľom sa sieť služieb nevytvorí, a ak nebudú služby, záujemcovia o život na vidieku zaváhajú. Časom treba počítať s problémom „otcov a detí“: pre mládež nie je vidiek dostatočne atraktívny, a ak sa aj prispôsobia predstave rodičov, je to s veľkou pravdepodobnosťou dočasné. Mesto ich vábi tým, čo dedina poskytnúť nedokáže. Pre mladých sa perspektíva zostať na vidieku takmer natrvalo rovná nule.
.exodus
Najmasovejšia migrácia vidieckeho obyvateľstva postihla Španielsko počas Frankovej vlády. Krajina, dovtedy sužovaná anarchiou a s negramotným vidieckym obyvateľstvom, sa ocitla v rukách vodcu. Megalomanské projekty mali krajinu posunúť dopredu. Stavali sa priehrady, zalesňovali sa rozsiahle oblasti, budovali sa továrne. Každá ruka bola vítaná a v krajine to frčalo ako v mravenisku. Sťahovanie za prácou spôsobilo, že vidiek postupne strácal dych. Obyvateľstvo sa sústreďovalo v okolí miest. Bolo to pohodlnejšie a zároveň istejšie. Zostať v dedine, kráčať v šľapajach rodičov a starých rodičov ako roľník sa takmer nikomu nechcelo. Život paholka na odľahlom a čoraz zabudnutejšom majeri ďaleko od všetkého a všetkých sa stal nočnou morou aj pre tých, ktorí dovtedy iný spôsob života nepoznali.
Niektoré dediny sa vysídlili do poslednej nohy. Podľa španielskeho štatistického úradu je v krajine takmer tritisíc opustených osád. Získali si veľavravné pomenovanie „dediny duchov“. Opustené domy, polorozpadnutá kaplnka a ruiny sú nemými svedkami toho, že voľakedy sa tu naozaj žilo. Dnes „dediny duchov“ lákajú najmä hľadačov nezvyčajného. Víkend sa dá prežiť aj netradične – v opustených rozvalinách. Jediným lákadlom je však dojem zo strašidelného prostredia. Mesiac lenivo osvetľuje ruiny a pohľad na domčeky bez života pôsobí skutočne hrôzostrašne. Múry zvetrané časom stoja len akoby zázrakom. Niektoré stavby odolávajú úspešnejšie. Dá sa vojsť, poobzerať, ale zvyčajne nie je čo vidieť. Až sa človek začuduje, že turisti si dnes urobia atrakciu z čohokoľvek. Niekde sa sťažujú na nedostatok poskytovaných služieb, a potom idú rovno tam, kde im ich naozaj neposkytne nikto. Dedina musela zomrieť, aby sa stala atraktívnou.
.nazrieť do Miravete
Www.dedinavktorejsanikdynicnedeje.com. Teda v origináli www. elpuebloenelquenuncapasanada.com. Presne tak nazvali autori internetovú stránku dedinky Miravete de la Sierra. Do projektu sa jej obyvatelia zapojili s oduševnením a, čo je najdôležitejšie, v kompletnej zostave. Cieľom je získať prostriedky na rekonštrukciu obecnej kaplnky. Experiment v podobe možnosti navštíviť Miravete najprv virtuálne sa podaril. Na exkurzii vás sprevádza Cristóbal. Za zurkotu potôčika hneď na začiatku upozorní, že „niet lepšieho miesta, kde človek môže nájsť seba samého“. Je to pochopiteľné. Možnosť nájsť niekoho iného je tu dosť obmedzená. V Miravete žijú len starčekovia a starenky. Je ich rovný tucet.
Takže aj alarmujúce informácie štatistického úradu o vymretom alebo vymierajúcom španielskom vidieku možno prijímať s nadhľadom. Nápad sa cení, dobrá vôľa tiež a napriek tomu, že Miravete sa pravdepodobne nikdy nestane stredobodom turistického vesmíru, návštevnosť jej stránky iste nebude zanedbateľná. Veď, kto by rád nenazrel do dedinky, ktorá sa nachádza „na polceste nikam“?
.nová kolonizácia
Ešte donedávna vyzerala situácia takmer beznádejne. Hotelierstvo, ktoré patrí v Španielsku k najrozvinutejším oblastiam, úspešne bojovalo o zákazníkov počas dovolenkového obdobia, ale väčšinu roka vidiek zíval prázdnotou. Španielsky príklad však poukázal na to, že existenciu vidieka hotelierstvo nezaručí. Roztopašná predstava mestského človeka, že strávi niekoľko dní v zastrčenej dedinke v súlade s prírodou, je predsa len trochu málo.
Na záchranu vidieka dnes krajské správy uvoľňujú prostriedky, schvaľujú projekty, zakladajú sa asociácie. Jedna z nich nesie poetický názov Objím Zem a jej cieľom je, ako ináč, dokázať, že súčasný človek nemusí žiť iba v pavučine veľkomesta, ale aj na pokojnom vidieku. Objím Zem však s „vidiekachtivcami“ nezaobchádza v rukavičkách. Pracovníci asociácie nútia záujemcov vidieť situáciu reálnymi očami. V mnohých prípadoch totiž túžba po „domčeku v údolí“ prerástla do idealizovaného obrazu. Nie všetci odhadli svoje možnosti a realizovanie sna sa neraz skončilo fiaskom v podobe návratu späť – do civilizácie. Výnimkou z tohto smutného pravidla často neboli ani vyznávači „eko“ životného štýlu, ktorý sa dnes teší obrovskej popularite. Vlastná eko-záhradka dokáže poriadne naštvať. Najmä ak nadšený eko-pestovateľ zistí, že dopestované plody zeme mu na prežitie predsa len nestačia a treba siahnuť aj po zásobách zo supermarketu vzdialeného niekoľko kilometrov.
Súčasnosť je vlastne k španielskemu vidieku milosrdná a pekne mu nahráva do karát. Keďže ich dnes poriadne mieša ekonomická kríza, situácia je celkom iná ako pred rokom. Finančne vyčerpaní Španieli prehodnocujú investície do nekonečného splácania hypotéky na byt v meste. Po strate zamestnania sa nejedna rodina ocitla v neľahkej situácii a jedno z východísk ponúka ešte donedávna zabudnutý vidiek. S motivačnými príspevkami v ruke a vedľa rozradosteného starostu vyzerá svet predsa len ináč. Éra osídľovania sa teda začala. Prvé lastovičky v podobe prisťahovalcov už prileteli a nie je ich málo. Výhody života na vidieku mali spočítané, nevýhody odhadli, a to, ako sa vyrovnajú s radosťami i nástrahami zmeneného životného štýlu, ukáže čas.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.