Zatiaľ čo politici rozmýšľajú, kam všade naliať peniaze, a tí zodpovednejší si občas lámu hlavu, kto nakoniec všetky tie trilióny zaplatí, bezpečnostný tím amerického prezidenta Obamu rieši otázku,
ktorá bola možno vôbec najťažšou aj v posledných rokoch predchádzajúcej Bushovej vlády: ako sa postaviť voči Iránu. Šiítski klerici oslávili 30 rokov islamskej revolúcie vypustením prvého satelitu – hru o najvplyvnejšiu regionálnu mocnosť myslia vážne. Irán má vplyv v Libanone (hnutie Hizballáh) a na palestínskych územiach (Hamás), a svoje veľké záujmy, kryté peniazmi a občas aj zbraňami a ľuďmi má v Iraku, v Afganistane a v Sýrii. Je to však najmä iránsky jadrový program a raketová technológia, ktoré budia obavu v Amerike, v Európe, a v bezprostrednom iránskom okolí – hlavne v Izraeli, ale aj v Saudskej Arábii a v Egypte.
Po útokoch na New York a Washington v septembri 2001 zaradil prezident Bush Irán spolu s Irakom a Severnou Kóreou medzi krajiny „osi zla“, teda krajiny, ktoré sa usilujú o získanie zbraní hromadného ničenia a ktoré zároveň podporujú teroristické skupiny. Irán sa tak ocitol medzi hlavnými kandidátmi preventívnej vojenskej akcie. To, že si nakoniec Američania vybrali susedný Irak, najviac súviselo s domácimi pomermi v oboch krajinách. Irak bol obyčajnou vojenskou diktatúrou, bez akejkoľvek opozície a nádeje na zmenu, a Saddám Husajn už v minulosti chemické zbrane (proti Iránu a proti vlastným Kurdom) použil. Väčší a vojensky silnejší Irán mal okrem svojej nevľúdnej tváre šiítskych klerikov, exportujúcich islamskú revolúciu, aj inú tvár: mladých ľudí, ktorí občas na uliciach alebo na univerzitách požadovali zmenu, a tiež náznak demokratických krokov doma a ústretových krokov smerom von za vlády prezidenta Chatámího. Inak povedané, Irán v sebe niesol nádej na domácu zmenu.
V Iráne však vedľa seba existujú dve paralelné vládne štruktúry, civilná a náboženská, a tú druhá drží v rukách esá. Chátámího obdobie bolo obdobím nádejí, tie sa však skončili sklamaním. V posledných rokoch preto Západ kombinoval tvrdú americkú rétoriku s európskou rukou podávanou na rokovania. Ani jedno, ani druhé iránsky jadrový program nespomalilo. Irán si navyše v posledných piatich rokoch polepšil vďaka dvom dôležitým faktorom: zvrhnutie Saddáma Husajna v Iraku otvorilo dvere k moci irackým šiítom a s nimi aj iránskemu vplyvu na irackú politiku; a vysoké ceny ropy dali iránskemu režimu možnosť finančne podporiť svoje priority doma i v zahraničí. Niektoré z týchto priorít znervózňujú okolité arabské krajiny. Vo väčšine z nich (jasnou výnimkou je Irak) má prevahu sunitská vetva islamu, Irán však aktívne a úspešne propaguje šiítsku vetvu, k veľkej nevôli Egypta a Saudskej Arábie, dvoch najvplyvnejších arabských krajín. Ceny ropy medzitým klesli a v januárových irackých regionálnych voľbách utrpeli iránski spojenci porážku, na zmenu teheránskej politiky to však zatiaľ nestačilo.
Američania už roky hovoria, že iránsky jadrový program je neprijateľný. Bushova vláda odmietla vylúčiť vojenský zásah proti jadrovým zariadeniam, Barack Obama ju v prezidentskej kampani, naopak, kritizoval za neochotu s Iránom rokovať. Jedno i druhé má svoje limity. Vojenský zásah zrejme jadrový program celkom nezastaví, či už ho uskutočnia Američania, alebo Izraelčania. Obama už zveril osvedčenému diplomatovi Richardovi Holbrookovi susedný Afganistan a Pakistan, a novinári špekulujú, že s Iránom by mohol otvorené či tajné rokovania začať niektorý z najskúsenejších zahraničnopolitických hráčov, ako Zbigniew Brzezinski či Brent Scowcroft. Aj najväčšie diplomatické majstrovstvo však musí byť kryté alternatívou, v tomto prípade ochotou použiť voči Iránu aj silu. Po únavnej irackej vojne a po nedávnej izraelskej operácii v Gaze sa však zdá ďalší vojenský zásah nepredstaviteľný. Toto všetko si Teherán vie spočítať rovnako ako Washington, a takisto vie, že čas je v tomto prípade na jeho strane. Proti náročnosti tohto rébusu bledne, pri všetkej úcte, aj celá dnešná finančná a hospodárska kríza.
ktorá bola možno vôbec najťažšou aj v posledných rokoch predchádzajúcej Bushovej vlády: ako sa postaviť voči Iránu. Šiítski klerici oslávili 30 rokov islamskej revolúcie vypustením prvého satelitu – hru o najvplyvnejšiu regionálnu mocnosť myslia vážne. Irán má vplyv v Libanone (hnutie Hizballáh) a na palestínskych územiach (Hamás), a svoje veľké záujmy, kryté peniazmi a občas aj zbraňami a ľuďmi má v Iraku, v Afganistane a v Sýrii. Je to však najmä iránsky jadrový program a raketová technológia, ktoré budia obavu v Amerike, v Európe, a v bezprostrednom iránskom okolí – hlavne v Izraeli, ale aj v Saudskej Arábii a v Egypte.
Po útokoch na New York a Washington v septembri 2001 zaradil prezident Bush Irán spolu s Irakom a Severnou Kóreou medzi krajiny „osi zla“, teda krajiny, ktoré sa usilujú o získanie zbraní hromadného ničenia a ktoré zároveň podporujú teroristické skupiny. Irán sa tak ocitol medzi hlavnými kandidátmi preventívnej vojenskej akcie. To, že si nakoniec Američania vybrali susedný Irak, najviac súviselo s domácimi pomermi v oboch krajinách. Irak bol obyčajnou vojenskou diktatúrou, bez akejkoľvek opozície a nádeje na zmenu, a Saddám Husajn už v minulosti chemické zbrane (proti Iránu a proti vlastným Kurdom) použil. Väčší a vojensky silnejší Irán mal okrem svojej nevľúdnej tváre šiítskych klerikov, exportujúcich islamskú revolúciu, aj inú tvár: mladých ľudí, ktorí občas na uliciach alebo na univerzitách požadovali zmenu, a tiež náznak demokratických krokov doma a ústretových krokov smerom von za vlády prezidenta Chatámího. Inak povedané, Irán v sebe niesol nádej na domácu zmenu.
V Iráne však vedľa seba existujú dve paralelné vládne štruktúry, civilná a náboženská, a tú druhá drží v rukách esá. Chátámího obdobie bolo obdobím nádejí, tie sa však skončili sklamaním. V posledných rokoch preto Západ kombinoval tvrdú americkú rétoriku s európskou rukou podávanou na rokovania. Ani jedno, ani druhé iránsky jadrový program nespomalilo. Irán si navyše v posledných piatich rokoch polepšil vďaka dvom dôležitým faktorom: zvrhnutie Saddáma Husajna v Iraku otvorilo dvere k moci irackým šiítom a s nimi aj iránskemu vplyvu na irackú politiku; a vysoké ceny ropy dali iránskemu režimu možnosť finančne podporiť svoje priority doma i v zahraničí. Niektoré z týchto priorít znervózňujú okolité arabské krajiny. Vo väčšine z nich (jasnou výnimkou je Irak) má prevahu sunitská vetva islamu, Irán však aktívne a úspešne propaguje šiítsku vetvu, k veľkej nevôli Egypta a Saudskej Arábie, dvoch najvplyvnejších arabských krajín. Ceny ropy medzitým klesli a v januárových irackých regionálnych voľbách utrpeli iránski spojenci porážku, na zmenu teheránskej politiky to však zatiaľ nestačilo.
Američania už roky hovoria, že iránsky jadrový program je neprijateľný. Bushova vláda odmietla vylúčiť vojenský zásah proti jadrovým zariadeniam, Barack Obama ju v prezidentskej kampani, naopak, kritizoval za neochotu s Iránom rokovať. Jedno i druhé má svoje limity. Vojenský zásah zrejme jadrový program celkom nezastaví, či už ho uskutočnia Američania, alebo Izraelčania. Obama už zveril osvedčenému diplomatovi Richardovi Holbrookovi susedný Afganistan a Pakistan, a novinári špekulujú, že s Iránom by mohol otvorené či tajné rokovania začať niektorý z najskúsenejších zahraničnopolitických hráčov, ako Zbigniew Brzezinski či Brent Scowcroft. Aj najväčšie diplomatické majstrovstvo však musí byť kryté alternatívou, v tomto prípade ochotou použiť voči Iránu aj silu. Po únavnej irackej vojne a po nedávnej izraelskej operácii v Gaze sa však zdá ďalší vojenský zásah nepredstaviteľný. Toto všetko si Teherán vie spočítať rovnako ako Washington, a takisto vie, že čas je v tomto prípade na jeho strane. Proti náročnosti tohto rébusu bledne, pri všetkej úcte, aj celá dnešná finančná a hospodárska kríza.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.