Posledná časť „vojnovej kuchárky“ sa odohráva v obliehanom Sarajeve. Hrdinom a rozprávačom je Velija, hlavný veterinár obliehaného hlavného mesta Bosny a Hercegoviny. Ďalšie kulinárske tajomstvá a bizarné príbehy možno uvidieť vo filme Ako sa varia dejiny...
„Na začiatok by som chcel povedať, že sarajevské ženy sú nielen najkrajšie na svete, ale sú aj veľmi inteligentné. Nesúvisí to síce s našou témou, ale je to tak,“ hovorí plukovník Velija.
Po vypuknutí vojny v Bosne a Hercegovine, kde bojovali proti sebe Srbi, Chorváti, a Bosniaci bolo multietnické mesto Sarajevo obkľúčené viac ako tri roky Srbskou armádou. Humanitárnu pomoc púšťali zriedka a s ťažkosťami. Na okolitých kopcoch boli ostreľovači, bolo nebezpečné chodiť po ulici. Sem-tam padol na mesto delostrelecký granát.
Strategickou úlohou pre plukovníka Veliju bolo mesto nakŕmiť. Mesto je živý organizmus, mesto je ako človek. Potrebuje pravidelný prísun bielkovín, tukov, cukrov, dostatok vitamínov a, samozrejme, musí mať zabezpečené aj plynulé vyprázdňovanie. Ak je mesto dobre kŕmené, jeho vitálne funkcie nie sú ohrozené, jeho nálada a morálka je dobrá, môže fungovať aj v podmienkach obkľúčenia.
„Mesto Sarajevo pripomínalo jeden veľký žalúdok. Jedlo prichádzalo hltanom – tunelom, ktorý sme vykopali, aby sme sa schovali pred nepriateľom, ktorý nás ustavične ostreľoval. Mojou úlohou bolo kontrolovať kvalitu potravy, ktorá sa mala dostať do žalúdka mesta“.
Rukami Veliju tak prechádzali rôzne kulinárske lahôdky, ktoré posielala Európa a svet do Sarajeva v rámci humanitárnej pomoci. Americké konzervy z rokov vojny vo Vietname. Sušené mlieko, ktoré bolo 12 rokov po dátume spotreby, francúzske plesnivé sušienky v plechovkách z roku 1984 a množstvo konzerv s obsahom pripomínajúcim mäso bez akéhokoľvek označenia.
Európa si tak čistila sklady.
„Ak máte napríklad fabriku v Španielsku a na sklade vám omylom ostali sardinky v oleji, ktoré sú tri mesiace po záruke, musíte ich dať ekologicky zlikvidovať. To je v civilizovanej Európe veľmi drahá záležitosť. Nemôžete vyhodiť niekoľko ton konzerv len tak na smetisko, čakala by vás obrovská pokuta. Ale môžete to poslať do Sarajeva ako humanitárnu pomoc. Nestojí vás to nič.“
Mesto nemalo na výber, zjedlo sa všetko, čo sa dalo zjesť, aj to, čo sa nedalo.
Plukovník si doma odkladal „dôkazový materiál“, vo svojom byte si zriadil unikátnu zbierku starých konzerv. Jedného dňa mu však byt vykradli a všetok dôkazový materiál niekto zjedol.
Jed v pokazených konzervách nezabije človeka okamžite. Postupne sa ukladá v tele a po čase vyvoláva rôzne smrteľné ochorenia. „Pätnásť rokov po vojne je v Sarajeve epidémia nádorových ochorení. Sarajevo je jedno veľké laboratórium, kde môžeme sledovať vplyv nekvalitnej stravy na organizmus človeka. A Sarajevčania sú pokusnými králikmi.“
Ale ľudia potrebujú jesť a keď sú hladní, nehľadia na nebezpečné následky.
Plukovník Velija často osobne miešal mäso na vojnovú špecialitu „sarajevskú pljeskavicu“. Často sa stávalo že dodávky mäsa pre ostreľovanie konvojov meškali. Pretože armáda nemala chladiarenské vozy, mäso sa začalo kaziť.
Plukovník bol postavený pred dilemu – buď mäso vyhodí a vojaci budú hladní, alebo ho upraví.
Pokiaľ bolo mäso iba mierne pokazené, naložil ho do octovej vody s cesnakom, dôkladne prepláchol, pomlel a pomiešal v pomere 1:2 s čerstvým, kvalitným mäsom.
Vyrobil kompromis.
„Ak chceme prežiť, nemôžeme striktne oddeľovať dobré od zlého, musíme dobré so zlým pomiešať. Umenie je nájsť ten správny pomer, aby zlé a hnilobné elementy neprevládli. Tak ako dnes v premiešanom Sarajeve žijú vedľa seba agresori a obete.“
„Na začiatok by som chcel povedať, že sarajevské ženy sú nielen najkrajšie na svete, ale sú aj veľmi inteligentné. Nesúvisí to síce s našou témou, ale je to tak,“ hovorí plukovník Velija.
Po vypuknutí vojny v Bosne a Hercegovine, kde bojovali proti sebe Srbi, Chorváti, a Bosniaci bolo multietnické mesto Sarajevo obkľúčené viac ako tri roky Srbskou armádou. Humanitárnu pomoc púšťali zriedka a s ťažkosťami. Na okolitých kopcoch boli ostreľovači, bolo nebezpečné chodiť po ulici. Sem-tam padol na mesto delostrelecký granát.
Strategickou úlohou pre plukovníka Veliju bolo mesto nakŕmiť. Mesto je živý organizmus, mesto je ako človek. Potrebuje pravidelný prísun bielkovín, tukov, cukrov, dostatok vitamínov a, samozrejme, musí mať zabezpečené aj plynulé vyprázdňovanie. Ak je mesto dobre kŕmené, jeho vitálne funkcie nie sú ohrozené, jeho nálada a morálka je dobrá, môže fungovať aj v podmienkach obkľúčenia.
„Mesto Sarajevo pripomínalo jeden veľký žalúdok. Jedlo prichádzalo hltanom – tunelom, ktorý sme vykopali, aby sme sa schovali pred nepriateľom, ktorý nás ustavične ostreľoval. Mojou úlohou bolo kontrolovať kvalitu potravy, ktorá sa mala dostať do žalúdka mesta“.
Rukami Veliju tak prechádzali rôzne kulinárske lahôdky, ktoré posielala Európa a svet do Sarajeva v rámci humanitárnej pomoci. Americké konzervy z rokov vojny vo Vietname. Sušené mlieko, ktoré bolo 12 rokov po dátume spotreby, francúzske plesnivé sušienky v plechovkách z roku 1984 a množstvo konzerv s obsahom pripomínajúcim mäso bez akéhokoľvek označenia.
Európa si tak čistila sklady.
| Sarajevská pljeskavica 100 kg mäsa v štádiu začínajúcej hniloby 200 kg čerstvého mäsa 10 litrov octu 40 kg cibule 64 litrov oleja štipka soli Recept Velija Katicu, hlavného veterinára mesta Sarajevo. |
„Ak máte napríklad fabriku v Španielsku a na sklade vám omylom ostali sardinky v oleji, ktoré sú tri mesiace po záruke, musíte ich dať ekologicky zlikvidovať. To je v civilizovanej Európe veľmi drahá záležitosť. Nemôžete vyhodiť niekoľko ton konzerv len tak na smetisko, čakala by vás obrovská pokuta. Ale môžete to poslať do Sarajeva ako humanitárnu pomoc. Nestojí vás to nič.“
Mesto nemalo na výber, zjedlo sa všetko, čo sa dalo zjesť, aj to, čo sa nedalo.
Plukovník si doma odkladal „dôkazový materiál“, vo svojom byte si zriadil unikátnu zbierku starých konzerv. Jedného dňa mu však byt vykradli a všetok dôkazový materiál niekto zjedol.
Jed v pokazených konzervách nezabije človeka okamžite. Postupne sa ukladá v tele a po čase vyvoláva rôzne smrteľné ochorenia. „Pätnásť rokov po vojne je v Sarajeve epidémia nádorových ochorení. Sarajevo je jedno veľké laboratórium, kde môžeme sledovať vplyv nekvalitnej stravy na organizmus človeka. A Sarajevčania sú pokusnými králikmi.“
Ale ľudia potrebujú jesť a keď sú hladní, nehľadia na nebezpečné následky.
Plukovník Velija často osobne miešal mäso na vojnovú špecialitu „sarajevskú pljeskavicu“. Často sa stávalo že dodávky mäsa pre ostreľovanie konvojov meškali. Pretože armáda nemala chladiarenské vozy, mäso sa začalo kaziť.
Plukovník bol postavený pred dilemu – buď mäso vyhodí a vojaci budú hladní, alebo ho upraví.
Pokiaľ bolo mäso iba mierne pokazené, naložil ho do octovej vody s cesnakom, dôkladne prepláchol, pomlel a pomiešal v pomere 1:2 s čerstvým, kvalitným mäsom.
Vyrobil kompromis.
„Ak chceme prežiť, nemôžeme striktne oddeľovať dobré od zlého, musíme dobré so zlým pomiešať. Umenie je nájsť ten správny pomer, aby zlé a hnilobné elementy neprevládli. Tak ako dnes v premiešanom Sarajeve žijú vedľa seba agresori a obete.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.