Alebo aj rozpadávajúci sa. Rozpadnutý. Lebo mnohým, vzdialeným i blízkym, sa svet jedenásteho septembra dvetisíc jedna rozbil na svet pred pádom newyorských Dvojičiek a na svet po páde newyorských Dvojičiek. Presne tak ako hrdinom románu Padající muž spisovateľa Dona DeLilla.
Don DeLillo patrí v súčasnosti k najuznávanejším americkým autorom. Narodil sa (1936) v Bronxe v rodine talianskych emigrantov, pracoval ako reklamný agent, píše popri beletrii aj divadelné hry a filmové scenáre. Padající muž je DeLillovým pätnástym románom. Tam, kde DeLillo vyrastal, sa, podľa jeho vlastných slov hovorí o politike: „It's none of your fucking business." Napriek tomu sa jej pri písaní nevyhýba. Tento jeho posledný román je ňou priam presiaknutý. Lebo rozpráva o ľuďoch, ktorým (samo)vražedné teroristické lietadlové útoky bezprostredne ovplyvnili osobný život.
Veľkomesto ponorené do zmätku, prachu, dymu, smrti, trosiek. Po ulici kráča muž v zakrvavených šatách, v ruke zviera aktovku, kožu mu pokrývajú zabodnuté črepiny skla. Volá sa Keith, je právnik, pracoval vo voľakedy najvyššej budove zemegule a riadením šťastného osudu práve utiekol hrobárovi z lopaty. Pôsobí zmätene, ale nohy ho v tomto vypätom stave aj tak celkom priamočiaro vedú na jedinú mysliteľnú adresu: k manželke Lianne, ktorú – spolu so synom Justinom – pred niekoľkými mesiacmi opustil. Lianne sa po pár dňoch opätovného spolužitia zdá, že Keith dospel, zdá sa jej zocelený ako žoldnier, ktorý má niečo za sebou, možná ne zkušenosti v boji, ale v bezbarvé trýzni existence, možná zkušenost odloučení, osamělého života, role otce na dálku. Lianne má matku a tá zas milenca. O svojich rodičoch uvažuje vtipne: Nikdy jsem nepochopila, proč se moji rodiče rozešli. Máma nikdy nevařila a tátu jsem snad nikdy neviděla jíst. V čem si mohli nerozumět? Lianne má susedu a tá dve deti v Justinovom veku, všetky tri sa spolu ďalekohľadom pozerajú na oblohu... Žeby prileteli ďalšie lietadlá?
V uliciach Veľkého jablka straší performer, čo napodobuje z horiaceho mrakodrapu padajúceho muža, ktorého fotografia všetkými otriasla. Je to „len“ performer, je to blázon, alebo nebodaj apeluje, aby sme nezabudli? Román Dona DeLilla totiž nerozpráva iba o individuálnych osudoch jednotlivcov či o ich vzťahoch, rozchodoch a opätovných stretnutiach. Hovorí aj o pamäti. Zabúdanie neraz prináša skazu, to si celkom bytostne uvedomuje aj Lianne ako vedúca terapeutickej skupiny starých ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou.
Na americkej literárnej pôde vzniklo za posledné roky niekoľko románov o 9/11. Ten DeLillov je výborný, navyše odvážnejší ako väčšina ostatných. Jednu jeho líniu totiž tvorí aj postava arabského mladíka, budúceho „slávneho“ teroristu, a jeho vodcu Amira (Mohameda Attu).
Veľký (ale napokon aj ten malý osobný) teror vždy až na dreň zamáva našimi existenciami.
Na počiatku sa spisovateľovi v mysli vynoril obraz zničeného muža vzďaľujúceho sa od dymiaceho horizontu. Mal tento autorský motív, zopár nepodružných otázok (Kto je ten muž? Odkiaľ prichádza? Kam kráča?) a pamäť. „Premýšľal som prostredníctvom slov, veta po vete, kameň po kameni. Z mojich vlastných viet som sa dozvedal niečo o charakteroch tohto románu. Vety vo mne akousi verbálnou okľukou kriesili pokračovanie príbehu. Len keď som už naozaj písal, vytváral som to, čo som chcel v skutočnosti povedať.“
Bez ohľadu na osobné dejiny ktoréhokoľvek z nás je to tak, že svet je po páde newyorských Dvojičiek horší. Osobné dejiny sú však veľmi životaschopný fenomén. Aj v horšom svete majú schopnosť nebyť zlé. Niekedy sú klzké ako úhor, našťastie. Alebo bohužiaľ?
Don DeLillo: Padající muž. (Preklad Zuzana Mayerová.) Odeon 2008
Don DeLillo patrí v súčasnosti k najuznávanejším americkým autorom. Narodil sa (1936) v Bronxe v rodine talianskych emigrantov, pracoval ako reklamný agent, píše popri beletrii aj divadelné hry a filmové scenáre. Padající muž je DeLillovým pätnástym románom. Tam, kde DeLillo vyrastal, sa, podľa jeho vlastných slov hovorí o politike: „It's none of your fucking business." Napriek tomu sa jej pri písaní nevyhýba. Tento jeho posledný román je ňou priam presiaknutý. Lebo rozpráva o ľuďoch, ktorým (samo)vražedné teroristické lietadlové útoky bezprostredne ovplyvnili osobný život.
Veľkomesto ponorené do zmätku, prachu, dymu, smrti, trosiek. Po ulici kráča muž v zakrvavených šatách, v ruke zviera aktovku, kožu mu pokrývajú zabodnuté črepiny skla. Volá sa Keith, je právnik, pracoval vo voľakedy najvyššej budove zemegule a riadením šťastného osudu práve utiekol hrobárovi z lopaty. Pôsobí zmätene, ale nohy ho v tomto vypätom stave aj tak celkom priamočiaro vedú na jedinú mysliteľnú adresu: k manželke Lianne, ktorú – spolu so synom Justinom – pred niekoľkými mesiacmi opustil. Lianne sa po pár dňoch opätovného spolužitia zdá, že Keith dospel, zdá sa jej zocelený ako žoldnier, ktorý má niečo za sebou, možná ne zkušenosti v boji, ale v bezbarvé trýzni existence, možná zkušenost odloučení, osamělého života, role otce na dálku. Lianne má matku a tá zas milenca. O svojich rodičoch uvažuje vtipne: Nikdy jsem nepochopila, proč se moji rodiče rozešli. Máma nikdy nevařila a tátu jsem snad nikdy neviděla jíst. V čem si mohli nerozumět? Lianne má susedu a tá dve deti v Justinovom veku, všetky tri sa spolu ďalekohľadom pozerajú na oblohu... Žeby prileteli ďalšie lietadlá?
V uliciach Veľkého jablka straší performer, čo napodobuje z horiaceho mrakodrapu padajúceho muža, ktorého fotografia všetkými otriasla. Je to „len“ performer, je to blázon, alebo nebodaj apeluje, aby sme nezabudli? Román Dona DeLilla totiž nerozpráva iba o individuálnych osudoch jednotlivcov či o ich vzťahoch, rozchodoch a opätovných stretnutiach. Hovorí aj o pamäti. Zabúdanie neraz prináša skazu, to si celkom bytostne uvedomuje aj Lianne ako vedúca terapeutickej skupiny starých ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou.
Na americkej literárnej pôde vzniklo za posledné roky niekoľko románov o 9/11. Ten DeLillov je výborný, navyše odvážnejší ako väčšina ostatných. Jednu jeho líniu totiž tvorí aj postava arabského mladíka, budúceho „slávneho“ teroristu, a jeho vodcu Amira (Mohameda Attu).
Veľký (ale napokon aj ten malý osobný) teror vždy až na dreň zamáva našimi existenciami.
Na počiatku sa spisovateľovi v mysli vynoril obraz zničeného muža vzďaľujúceho sa od dymiaceho horizontu. Mal tento autorský motív, zopár nepodružných otázok (Kto je ten muž? Odkiaľ prichádza? Kam kráča?) a pamäť. „Premýšľal som prostredníctvom slov, veta po vete, kameň po kameni. Z mojich vlastných viet som sa dozvedal niečo o charakteroch tohto románu. Vety vo mne akousi verbálnou okľukou kriesili pokračovanie príbehu. Len keď som už naozaj písal, vytváral som to, čo som chcel v skutočnosti povedať.“
Bez ohľadu na osobné dejiny ktoréhokoľvek z nás je to tak, že svet je po páde newyorských Dvojičiek horší. Osobné dejiny sú však veľmi životaschopný fenomén. Aj v horšom svete majú schopnosť nebyť zlé. Niekedy sú klzké ako úhor, našťastie. Alebo bohužiaľ?
Don DeLillo: Padající muž. (Preklad Zuzana Mayerová.) Odeon 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.