Emiliana Torrini má otca Taliana, Lovísa, vystupujúca pod menom Lay Low, má otca zo Srí Lanky. Obidve žijú na Islande, odkiaľ pochádzajú ich matky. Emiliana je medzinárodne známa speváčka, Lovísa je práve na prvom európskom turné. Výborný koncert spolu odohrali vo viedenskom klube Szene.
Do klubu Szene sa dá autom dostať pomerne ľahko, zaparkovať pri ňom je však prakticky nemožné. Sídli totiž v obytnej časti Viedne, kde počet parkovacích miest len tak-tak vystačí miestnym obyvateľom. Návštevníkovi klubu nezostáva nič iné, len trpezlivo krúžiť po bočných uličkách, kým niečo nenájde. Nám to trvalo asi 20 minút (a trvalo by to dlhšie, keby nám nepomohli dobrou radou kamaráti z Bratislavy, za čo im takto ďakujeme).
S autom bezpečne zaparkovaným vstupujeme do klubu. Koncert je vypredaný, známi aj neznámi milovníci hudby čakajú na priekupníkov, ktorí zase čakajú na správnu chvíľu, keď túžba po koncerte zdvihne ceny na úroveň (pre nich) uspokojujúcu. Nič sa nedá robiť: Emiliana Torrini je hviezda a v našich končinách tak často nevystupuje.
.blues z Reykjavíku
My by sme však do Viedne prišli, aj keby vystupovala iba jej „predkapela“ Lay Low. Prvýkrát sme ju videli pred poldruha rokom v Reykjavíku. Vtedy sa o nej hovorilo ako o objave domácej scény. Jej prvá platňa Please Don´t Hate Me sa vtedy na ľadovom ostrove predávala len dva mesiace, a už bola „zlatá“ (na Islande, podobne ako na 20-krát väčšom Slovensku, sa týmto titulom oceňuje 5 000 predaných albumov). Plaché, čiernovlasé dievča, členka tvrdej rockovej kapely Benny Crespo´s Gang, vtedy s úsmevom odpálila niekoľko bluesových kúskov, a to tak, že človeka až svrbelo v žalúdku. Bluesové cítenie spojila s jemným, dievčenským spevom bez akýchkoľvek príkras či ornamentov. „Páči sa mi prostota bluesmanov,“ povedala nám, keď sme sa jej — už vo viedenskom klube — pýtali na to, ako sa dostala k blues. „Aj moje piesne sú jednoduché, ľahko sa im dá porozumieť,“ hovorí a pár slovami vysvetľuje to, čo by hudobný teoretik rozoberal v nekonečnej eseji.
Lay Low čiže Lovísa Elísabet Sigrúnardóttir („Lovísa je plaché dievča, ktoré sa bojí davu, keď si dá na plece gitaru, zmení sa na Lay Low,“ hovorí, keď debatujeme po koncerte) medzitým nahrala ďalší album (ten predchádzajúci je na Islande už platinový — predalo sa 15-tisíc kusov) a vyrazila do sveta. Na európsku časť svojho turné ju pozvala Emiliana Torrini. „Je to zvláštne,“ hovorí Lovísa v zákulisí viedenského klubu, „na Islande sa všetci poznáme, tu hráme pre neznámych ľudí.“ Lay Low vo Viedni vystúpila s kolegom Péturom, ktorý v priebehu 40-minútového koncertu zvládol banjo, slide gitaru, dobro aj obyčajnú španielku. Hrali bezchybne a vo veľkej pohode. Jeden „heartbreaking song“ za druhým. „Hrám tie pesničky pre seba a dúfam, že v sále je niekto, kto sa cíti podobne.“ Zjavne nás tam takých bolo viac — málokedy toľko ľudí a tak pozorne počúva neznámu speváčku, ktorej úlohou je pripraviť publikum na „hviezdu večera“.
.freak folk z Kopavóguru
O akordeonistoch sa hovorieva škaredý a hlúpy vtip: „Viete kto je skutočný gentleman? Ten, kto vie hrať na akordeóne, no nehrá na ňom.“ Hoci v ňom nie je ani štipka pravdy, dá sa parafrázovať aj na spevákov či speváčky so silným, zvučným hlasom. Skutočná diva je tá, ktorá by mohla spievať operné árie, no svoj hlas drží na uzde a spieva len tak, „akoby nič“. Ak to, čo spieva, má silu neobyčajných pesničiek a sprevádza ju citlivá kapela, tak potom je to zážitok nekaždodenný. Emiliana Torrini Davidsdottir je taká diva a jej koncert bol takým zážitkom.
A aj tá operná asociácia nejde celkom pomimo. Emíliin taliansky otec ju už v útlom detstve dal na operný spev. Aj sa jej to páčilo, no nakoniec si radšej privyrábala v tatkovej pizzerii v rodnom Kopavógure a venovala sa triphopom strihnutému pesničkárstvu. Celkom úspešne. Prvé tri platne nahrala ešte doma, štvrtú — s krásnym názvom Love In The Time Of Science — však už v Londýne a tá zaujala, ako sa hovorí „poslucháčov aj odbornú verejnosť“. Elektronická zvukomaľba, nad ňou ležérny hlas, ktorý z času na čas naberie nečakanú silu a vyletí do mohutných výšok a vtipné, veselé texty „zo života“ („Let´s get drunk on Saturday...,“ spieva sa v jednom z nich). Vzhľadom na pozornosť, ktorú platňa vyvolala, bola už zmluva s uznávaným vydavateľstvom Rough Trade v podstate samozrejmosťou. Nesamozrejmé boli ďalšie dva albumy: akustická, jemná, pokojná Fisherman´s Woman a pestrofarebný aktuálny opus Me and Armini. Medzitým si odskočila napríklad aj k tolkienovským Dvom vežiam, kde nahrala skvelú Glumovu pieseň.
Od koncertu vo Viedni sme čakali veľa, naše očakávania sa naplnili. Emiliana spievala piesne zo všetkých troch albumov, to znamená, že niektoré boli iba s akustickou gitarou, iné aj s elektrickou a ďalšie aj s elektronikou. Na pódiu príjemne svietilo niekoľko izbových lámp, takže veľa nechýbalo, aby sa človek cítil ako vo vlastnej obývačke. Kapela, z ktorej dvaja členovia zrejme v minulom živote hrali v dederónskej skupine Puhdys (pamätáte sa: afro účes či husté dlhé vlasy a pod nosom fúzy — tak vyzeral Emilianin gitarista a klávesák), zatiaľ, čo ďalší dvaja (druhý gitarista a bubeník) sú zrejme v civile výskumníci v oblasti fyziky tuhých látok (silné okuliare v hrubých rámoch, v tvári výraz duchom neprítomného génia). Hrali však bezchybne. Tiché piesne sa striedali s extatickými, tri prídavky vyčerpali nacvičený repertoár tak, že nakoniec prišlo k opakovaniu hitu z poslednej platne, piesne Jungle Drum.
Čakali sme, že Emiliana bude zasnená introvertka, vykľula sa z nej však prvotriedna „show-woman“. Piesne uvádzala lámanou nemčinou, čo Viedenčania ocenili smiechom a povzbudivým potleskom, veselo komunikovala s kapelou a divákmi, tancovala a predovšetkým výborne spievala. V zákulisí nám ukazovala zábavné fotky z predchádzajúcich koncertov, s pohárom piva a cigaretkou v ruke bavila všetkých prítomných (zvlášť jej napodobovanie Tiny Turner, ktorá vo Viedni hrala deň predtým, mi utkvelo v pamäti).
Nakoniec dobrá správa pre desiatky Slovákov, ktorí boli na viedenskom koncerte a ešte lepšia pre tých, ktorí tam neboli, no chceli byť: Lovísa, teda Lay Low, je prvou potvrdenou islandskou muzikantkou, ktorá vystúpi na Pohode. A ak všetko dobre dopadne, jej slávnejšia kolegyňa Emiliana môže byť druhá.
Lay Low, Emiliana Torrini, 9. február 2009, Szene, Viedeň
Do klubu Szene sa dá autom dostať pomerne ľahko, zaparkovať pri ňom je však prakticky nemožné. Sídli totiž v obytnej časti Viedne, kde počet parkovacích miest len tak-tak vystačí miestnym obyvateľom. Návštevníkovi klubu nezostáva nič iné, len trpezlivo krúžiť po bočných uličkách, kým niečo nenájde. Nám to trvalo asi 20 minút (a trvalo by to dlhšie, keby nám nepomohli dobrou radou kamaráti z Bratislavy, za čo im takto ďakujeme).
S autom bezpečne zaparkovaným vstupujeme do klubu. Koncert je vypredaný, známi aj neznámi milovníci hudby čakajú na priekupníkov, ktorí zase čakajú na správnu chvíľu, keď túžba po koncerte zdvihne ceny na úroveň (pre nich) uspokojujúcu. Nič sa nedá robiť: Emiliana Torrini je hviezda a v našich končinách tak často nevystupuje.
.blues z Reykjavíku
My by sme však do Viedne prišli, aj keby vystupovala iba jej „predkapela“ Lay Low. Prvýkrát sme ju videli pred poldruha rokom v Reykjavíku. Vtedy sa o nej hovorilo ako o objave domácej scény. Jej prvá platňa Please Don´t Hate Me sa vtedy na ľadovom ostrove predávala len dva mesiace, a už bola „zlatá“ (na Islande, podobne ako na 20-krát väčšom Slovensku, sa týmto titulom oceňuje 5 000 predaných albumov). Plaché, čiernovlasé dievča, členka tvrdej rockovej kapely Benny Crespo´s Gang, vtedy s úsmevom odpálila niekoľko bluesových kúskov, a to tak, že človeka až svrbelo v žalúdku. Bluesové cítenie spojila s jemným, dievčenským spevom bez akýchkoľvek príkras či ornamentov. „Páči sa mi prostota bluesmanov,“ povedala nám, keď sme sa jej — už vo viedenskom klube — pýtali na to, ako sa dostala k blues. „Aj moje piesne sú jednoduché, ľahko sa im dá porozumieť,“ hovorí a pár slovami vysvetľuje to, čo by hudobný teoretik rozoberal v nekonečnej eseji.
Lay Low čiže Lovísa Elísabet Sigrúnardóttir („Lovísa je plaché dievča, ktoré sa bojí davu, keď si dá na plece gitaru, zmení sa na Lay Low,“ hovorí, keď debatujeme po koncerte) medzitým nahrala ďalší album (ten predchádzajúci je na Islande už platinový — predalo sa 15-tisíc kusov) a vyrazila do sveta. Na európsku časť svojho turné ju pozvala Emiliana Torrini. „Je to zvláštne,“ hovorí Lovísa v zákulisí viedenského klubu, „na Islande sa všetci poznáme, tu hráme pre neznámych ľudí.“ Lay Low vo Viedni vystúpila s kolegom Péturom, ktorý v priebehu 40-minútového koncertu zvládol banjo, slide gitaru, dobro aj obyčajnú španielku. Hrali bezchybne a vo veľkej pohode. Jeden „heartbreaking song“ za druhým. „Hrám tie pesničky pre seba a dúfam, že v sále je niekto, kto sa cíti podobne.“ Zjavne nás tam takých bolo viac — málokedy toľko ľudí a tak pozorne počúva neznámu speváčku, ktorej úlohou je pripraviť publikum na „hviezdu večera“.
.freak folk z Kopavóguru
O akordeonistoch sa hovorieva škaredý a hlúpy vtip: „Viete kto je skutočný gentleman? Ten, kto vie hrať na akordeóne, no nehrá na ňom.“ Hoci v ňom nie je ani štipka pravdy, dá sa parafrázovať aj na spevákov či speváčky so silným, zvučným hlasom. Skutočná diva je tá, ktorá by mohla spievať operné árie, no svoj hlas drží na uzde a spieva len tak, „akoby nič“. Ak to, čo spieva, má silu neobyčajných pesničiek a sprevádza ju citlivá kapela, tak potom je to zážitok nekaždodenný. Emiliana Torrini Davidsdottir je taká diva a jej koncert bol takým zážitkom.
A aj tá operná asociácia nejde celkom pomimo. Emíliin taliansky otec ju už v útlom detstve dal na operný spev. Aj sa jej to páčilo, no nakoniec si radšej privyrábala v tatkovej pizzerii v rodnom Kopavógure a venovala sa triphopom strihnutému pesničkárstvu. Celkom úspešne. Prvé tri platne nahrala ešte doma, štvrtú — s krásnym názvom Love In The Time Of Science — však už v Londýne a tá zaujala, ako sa hovorí „poslucháčov aj odbornú verejnosť“. Elektronická zvukomaľba, nad ňou ležérny hlas, ktorý z času na čas naberie nečakanú silu a vyletí do mohutných výšok a vtipné, veselé texty „zo života“ („Let´s get drunk on Saturday...,“ spieva sa v jednom z nich). Vzhľadom na pozornosť, ktorú platňa vyvolala, bola už zmluva s uznávaným vydavateľstvom Rough Trade v podstate samozrejmosťou. Nesamozrejmé boli ďalšie dva albumy: akustická, jemná, pokojná Fisherman´s Woman a pestrofarebný aktuálny opus Me and Armini. Medzitým si odskočila napríklad aj k tolkienovským Dvom vežiam, kde nahrala skvelú Glumovu pieseň.
Od koncertu vo Viedni sme čakali veľa, naše očakávania sa naplnili. Emiliana spievala piesne zo všetkých troch albumov, to znamená, že niektoré boli iba s akustickou gitarou, iné aj s elektrickou a ďalšie aj s elektronikou. Na pódiu príjemne svietilo niekoľko izbových lámp, takže veľa nechýbalo, aby sa človek cítil ako vo vlastnej obývačke. Kapela, z ktorej dvaja členovia zrejme v minulom živote hrali v dederónskej skupine Puhdys (pamätáte sa: afro účes či husté dlhé vlasy a pod nosom fúzy — tak vyzeral Emilianin gitarista a klávesák), zatiaľ, čo ďalší dvaja (druhý gitarista a bubeník) sú zrejme v civile výskumníci v oblasti fyziky tuhých látok (silné okuliare v hrubých rámoch, v tvári výraz duchom neprítomného génia). Hrali však bezchybne. Tiché piesne sa striedali s extatickými, tri prídavky vyčerpali nacvičený repertoár tak, že nakoniec prišlo k opakovaniu hitu z poslednej platne, piesne Jungle Drum.
Čakali sme, že Emiliana bude zasnená introvertka, vykľula sa z nej však prvotriedna „show-woman“. Piesne uvádzala lámanou nemčinou, čo Viedenčania ocenili smiechom a povzbudivým potleskom, veselo komunikovala s kapelou a divákmi, tancovala a predovšetkým výborne spievala. V zákulisí nám ukazovala zábavné fotky z predchádzajúcich koncertov, s pohárom piva a cigaretkou v ruke bavila všetkých prítomných (zvlášť jej napodobovanie Tiny Turner, ktorá vo Viedni hrala deň predtým, mi utkvelo v pamäti).
Nakoniec dobrá správa pre desiatky Slovákov, ktorí boli na viedenskom koncerte a ešte lepšia pre tých, ktorí tam neboli, no chceli byť: Lovísa, teda Lay Low, je prvou potvrdenou islandskou muzikantkou, ktorá vystúpi na Pohode. A ak všetko dobre dopadne, jej slávnejšia kolegyňa Emiliana môže byť druhá.
Lay Low, Emiliana Torrini, 9. február 2009, Szene, Viedeň
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.