Má Izrael právo brániť sa vojensky proti Hamasu? Popierať to môže len cynik či pacifistický rojko. Ak chce Izrael prežiť, brániť sa jednoducho musí – nielen rečami diplomatov, ale aj rinčaním zbraní.
To však ešte neznamená, ako tvrdia mnohí európski či americkí priatelia Izraela, že izraelské ťaženie v Gaze zodpovedalo kritériám spravodlivej vojny. Tentoraz nezodpovedalo. Stačí otestovať aspoň niekoľko princípov spravodlivej vojny. Po prvé, nešťastie, ktoré spôsobuje agresor, musí byť veľké a trvajúce, a súčasne vojna proti agresorovi nemôže spôsobiť väčšie zlo než zlo, ktorému zabránila. Z územia Gazy uplynulé tri roky dopadali rakety na južný Izrael – obetí bolo málo len vďaka duchaprítomnosti Izraelčanov.
Aj preto napríklad medzi júlom minulého roku a koncom decembra, keď sa začala izraelská ofenzíva, rakety teroristov zabili jedného Izraelčana. Počas troch týždňov masívneho útoku v Gaze zahynulo vyše 1 300 Palestínčanov, z toho väčšina civilistov. Nešlo o žiadnu genocídu ani o vojnové zločiny, ako sa pohoršujú mnohí kritici Izraela. Militanti Hamasu jednoducho splývajú s objektmi, v ktorých žijú civilisti. No ten mimoriadne veľký nepomer týkajúci sa strát na životoch a celkovej miery deštrukcie hovorí v neprospech Izraela.
Po druhé, ak by mala byť táto vojna spravodlivá, bolo by potrebné vyčerpať všetky ostatné prostriedky na dosiahnutie cieľa – teda zastaviť ostreľovania Izraela plus zastaviť pašovanie zbraní cez tunely z Egypta. Britský The Economist si myslí, že Izrael mal uvoľniť totálnu ekonomickú blokádu Gazy, ktorú Hamas zneužíval na obhajobu ostreľovania Izraela. Lenže Hamas by s ostreľovaním ani tak nemusel prestať a uvoľnenie blokády by si vyložil ako slabosť židovského štátu. Aj preto bolo použitie vojenskej sily odôvodnené. Izraelskí politici sa bránia, že aj pre tanky, ktoré zrovnali so zemou celé štvrte Gazy, je teraz Egypt nútený urobiť rázne opatrenia proti pašovaniu zbraní. Vytvoriť tlak na Egypt však mohol Izrael aj bez toľkých zmarených životov, no podobne účinne – masívnym bombardovaním tunelov, čo Izraelčania napokon robia aj po skončení januárového pozemného útoku v Gaze.
Po tretie, spravodlivá vojna vyžaduje rozumné vyhliadky na úspech. No legitímne ciele sa splnili len čiastočne. Devätnásteho januára, teda v posledný deň pozemnej ofenzívy, dopadlo na Izrael 19 „palestínskych“ rakiet. Tých rakiet síce v posledných týždňoch dopadalo výrazne menej, ale problém sa nevyriešil. Samozrejme, ani kritik tejto izraelskej vojny v Gaze nemôže prehliadnuť fakt, že Izraelčanom sa po frustrujúcom neúspechu proti Hizballáhu v roku 2006 podarilo znovuzískať dôveru v silu vlastnej armády. V tomto krvavom regióne je to cenná devíza. Ale operáciu Liate olovo to automaticky neospravedlňuje.
To však ešte neznamená, ako tvrdia mnohí európski či americkí priatelia Izraela, že izraelské ťaženie v Gaze zodpovedalo kritériám spravodlivej vojny. Tentoraz nezodpovedalo. Stačí otestovať aspoň niekoľko princípov spravodlivej vojny. Po prvé, nešťastie, ktoré spôsobuje agresor, musí byť veľké a trvajúce, a súčasne vojna proti agresorovi nemôže spôsobiť väčšie zlo než zlo, ktorému zabránila. Z územia Gazy uplynulé tri roky dopadali rakety na južný Izrael – obetí bolo málo len vďaka duchaprítomnosti Izraelčanov.
Aj preto napríklad medzi júlom minulého roku a koncom decembra, keď sa začala izraelská ofenzíva, rakety teroristov zabili jedného Izraelčana. Počas troch týždňov masívneho útoku v Gaze zahynulo vyše 1 300 Palestínčanov, z toho väčšina civilistov. Nešlo o žiadnu genocídu ani o vojnové zločiny, ako sa pohoršujú mnohí kritici Izraela. Militanti Hamasu jednoducho splývajú s objektmi, v ktorých žijú civilisti. No ten mimoriadne veľký nepomer týkajúci sa strát na životoch a celkovej miery deštrukcie hovorí v neprospech Izraela.
Po druhé, ak by mala byť táto vojna spravodlivá, bolo by potrebné vyčerpať všetky ostatné prostriedky na dosiahnutie cieľa – teda zastaviť ostreľovania Izraela plus zastaviť pašovanie zbraní cez tunely z Egypta. Britský The Economist si myslí, že Izrael mal uvoľniť totálnu ekonomickú blokádu Gazy, ktorú Hamas zneužíval na obhajobu ostreľovania Izraela. Lenže Hamas by s ostreľovaním ani tak nemusel prestať a uvoľnenie blokády by si vyložil ako slabosť židovského štátu. Aj preto bolo použitie vojenskej sily odôvodnené. Izraelskí politici sa bránia, že aj pre tanky, ktoré zrovnali so zemou celé štvrte Gazy, je teraz Egypt nútený urobiť rázne opatrenia proti pašovaniu zbraní. Vytvoriť tlak na Egypt však mohol Izrael aj bez toľkých zmarených životov, no podobne účinne – masívnym bombardovaním tunelov, čo Izraelčania napokon robia aj po skončení januárového pozemného útoku v Gaze.
Po tretie, spravodlivá vojna vyžaduje rozumné vyhliadky na úspech. No legitímne ciele sa splnili len čiastočne. Devätnásteho januára, teda v posledný deň pozemnej ofenzívy, dopadlo na Izrael 19 „palestínskych“ rakiet. Tých rakiet síce v posledných týždňoch dopadalo výrazne menej, ale problém sa nevyriešil. Samozrejme, ani kritik tejto izraelskej vojny v Gaze nemôže prehliadnuť fakt, že Izraelčanom sa po frustrujúcom neúspechu proti Hizballáhu v roku 2006 podarilo znovuzískať dôveru v silu vlastnej armády. V tomto krvavom regióne je to cenná devíza. Ale operáciu Liate olovo to automaticky neospravedlňuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.