Dňa 18. apríla 2007, deň po britskej a americkej premiére, vyšla aj v slovenskom preklade kniha s názvom Húrinove deti. Jej autorom je J. R. R. Tolkien, krásne ilustrácie vytvoril Alan Lee.
Anglický spisovateľ J. R. R. Tolkien je známy predovšetkým dielami Pán prsteňov a Hobit, ktorých úspech sám zažil. Autorove najvýznamnejšie diela však – ako si sám predpovedal v poviedke Leaf by Niggle – vyšli až po jeho smrti. Aj „najnovšiu Tolkienovu knihu“ zostavil jeho syn Christopher, osoba akiste najpovolanejšia.
.silmarillion
Práve vďaka Christopherovi bol vydaný aj najvýznamnejší otcov počin – Sillmarilion, ktorého sú Húrinove deti súčasťou. Ich prvý náčrt prišiel už v roku 1919, takže patrí medzi najstaršie časti opusu. Súčasné vydanie – keďže príbeh sa nachádza aj v iných už vydaných knihách – by mal byť podľa skúmaní Christophera Tolkiena najvernejšou verziou, pre ktorú by sa jeho otec rozhodol.
Sillmarilion vznikol z Tolkienovej túžby dať Anglicku mýtus, ktorý mu vždy chýbal a z pohnútok, ktoré definoval v kľúčovej, i keď prehliadanej eseji O rozprávkach. Ak Charles A. Coulombe prízvukuje Tolkienov ultramontanizmus a odmietanie demokracie, ja by som podotkol, že Tolkien sa pokladal za druhotného stvoriteľa, jeho príbehy sú imitatio Dei. Kým však dávni autori tvorili mýty z dlhej tradície mnohých pokolení, Tolkien to musel všetko zvládnuť sám. Aj napriek tomu, že viac ako títo autori psychologizuje, zvládol to výnimočne dobre.
Sillmarilion sa začína nádherným kozmogonickým mýtom stvorenia, pokračuje pádom Valara Melkora - Morgotha, ktorý viedol zo svojej angbandskej ríše vojnu proti elfom a ľuďom, samotný mýtus sa potom končí až udalosťami opísanými v Pánovi prsteňov. Kresťanských symbolov je v tomto mýte neúrekom. Dnes sa tu už nebadateľne Tolkien stavia k obhajcom starej katolíckej teológie potierania pohanstva.
.húrinove deti
Temný príbeh sa odohráva v čase, keď sa Morgothove boje proti takmer nesmrteľným elfom, ktorí kedysi dávno odišli z Valinoru, a ich pomocníkom ľuďom blíži ku koncu. Ako v celom Sillmarilione, aj tu sa do centra udalostí dostáva rodinná história. Hlavný hrdina príbehu je už od detstva vtiahnutý do krutej vojny. Morgoth zajme jeho otca Húrina a prekľaje ho: „Teraz tu seď a dívaj sa na územia, kde na všetkých, ktorých máš rád, doľahne moja myšlienka ako mračno kliatby a privedie ich do tmy zúfalstva. Lebo si sa mi vysmieval a spochybňoval moc Melkora. Preto budeš vidieť mojimi očami, počuť mojimi ušami a nič pred tebou neostane skryté.“
Túrin odchádza k elfskému kráľovi Thingolovi z Doriathu. Tak sa začína jeho strastiplné putovanie. Okrem Morgothovej kliatby – a v texte sa nájde úsek, kde sa naznačuje, že by ju azda i mohol prekonať – platia o ňom hádam biblické slová Sv. Pavla: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ Recenzent Asia Times online o Túrinovi poznamenal: „Jeho pýcha na vlastnú krv a kmeň ho nechávajú náchylným na manipuláciu silami zla.“
Turín niekedy vedome, inokedy nevedome koná nesprávne a pôsobí tragédie tým, ktorých najviac miluje. Všade ho prenasleduje Morgothova kliatba, smrť blízkych a zrada. Príbeh sa končí tragédiou antických rozmerov. Na Turínovi sa najviac prejavilo Morgothovo zlo, ktoré Tolkien pomenoval ako najhorší z Morgothových činov.
.antipohanský mýtus
Napriek tomu, že sú Húrinove deti ťažkým čítaním, je zrejmé, že sa stanú bestsellerom. Bude však o nich asi platiť to, čo o Pánovi prsteňov: čitatelia ich budú vnímať
inak ako sám autor. Ten už pri úspechu Pána prsteňov poznamenal: „Umenie na nich pôsobí a oni nevedia, čo ich pohlo a sú z toho celí opití. Mnoho mladých Američanov je príbehom zaujatých takým spôsobom, ako ja nie som.“ Nie je to totiž len hroznokrásny príbeh, ale predovšetkým jeho mýtická výpoveď, ktorá sa dotýka duše.
V tomto kontexte je zaujímavý názor interpretujúci Húrinove deti ako antiwagnerovský mýtus, boj proti tomu, aby pohanstvo nahradilo Kristovu radostnú zvesť. Ukazuje sa to zvlášť vo svetle Tolkienových poznámok k prekladu Béowulfa, ktoré vyšli nedávno v knihe Netvory a kritikovia. Tolkien, podobne ako autor Béowulfa hrá s nami hru protikladov, aby sa odkrylo to podstatné.
Iná súčasť Sillmarilionu, mýtus o Berenovi a Lúthien-Tinúviel, Slávičej dcére, je zas antimýtom ku katarskému mýtu o Tristanovi a Izolde, ktorý určuje paradigmu „romantickej lásky“ moderného Západu. Nie náhodou sa oba mýty objavujú u Richarda Wagnera, ktorý nielen dával nádej do ďalších dní skrachovanému maliarovi Adolfovi, ale vydával svedectvo o ich mocnom vplyve na modernú spoločnosť. Tieto mýty, ktoré ovládajú interpretačné schémy súčasnej spoločnosti, demaskoval aj Eric Voegelin či Denis de Rougemont. Tolkien si vyberá inú cestu, cestu umelca a barda, cestu autora Béowulfa, hľadajúceho „človeka, ktorý trpí smrťou skutočnosti a v jaskyni smrti je privedený k obratu k božskému svetlu“. Ako hovorí v eseji O rozprávkach, tento príbeh je odrazom radostnej zvesti evanjelia.
Hoci väčšina dnešných bestsellerov za veľa nestojí, o tejto knihe to neplatí. Jej vysoký predaj garantuje už len samotné meno autora Pána prsteňov. V tom však hlavné čaro Húrinových detí nespočíva. To je skryté v zastretých pravdách, pre ktoré musí mať čitateľ otvorené srdce schopné prijímať pravdu a krásu v súlade s poriadkom duše.
Čitateľom zostáva len odporúčať, aby sa nechali vtiahnuť do tragického príbehu a neostali pritom na jeho povrchu. A aby nezabudli, že po Túrinovi prišiel Eärendil.
Peter Frišo
Autor je predsedom
Slovenského Kruhu Leva XIII. l
J. R. R. Tolkien: Húrinove deti, Slovart, 2007.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.